Úvod

Jednou zo základných deklarovaných vlastností socializmu bola rovnosť. Sformulovala ju už „ľudovodemokratická“ Ústava 9. mája, prijatá v roku 1948 a zopakovala ju aj „socialistická“ ústava z roku 1960 a „federatívna“, prijatá v roku 1968. Od začiatku bola však mýtom. Vychádzala z troch pojmov – ľud, ľudová demokracia a vedúca úloha strany. Tieto tri pojmy sa pritom navzájom vylučovali. V jazykovej rovine na to poukazuje Petr Fidelius v úvahe Alfa a omega: „Za socialismu se [pracující člověk] stává činným subjektem [sic!] svého vlastního politického života. Alfou a omegou všeho je tu kvalita uplatňování vedoucí úlohy dělnícké třídy a její strany.^[1] […] Vedoucí úloha strany je základní podmínkou existence a rozvoje socialismu.´ (Příloha RP, 21. 3. 1973, s. 3)“.^[2]

„´Socialismus´ vlastně není, doslova vzato, pojem základní, je to spíš pojem střechový. Je to prostě globální označení pro takový model společnosti, jaký nám oficiálně propaganda předkládá.

Je to značkové pojmenování pro stav ve kterém se nachází společnost, je-li řízena komunistickými ´vůdci´ dle zásad ´lidové demokracie´.

Je to takové společenské zřízení, jež stojí a padá s tím, jak se uplatňuje vedoucí úloha strany: to je zde vskutku ´alfou a omegou všeho´ (81).“^[3]

Na jednej strane sa tu hovorí o robotníckej triede ako o ľude a činnom subjekte politického života v ľudovej demokracii, na druhej strane o uplatňovaní vedúcej úlohy strany, čo sa navzájom vylučuje. Vedúca úloha strany je však pritom základnou podmienkou existencie a rozvoja socializmu. Komunistická strana nepoužívala nové pojmy, ale dávala tým starým nový význam, naplňovala ich „diametrálne odlišným obsahom“, ako to bolo aj v tomto prípade, ktorý viedol k záveru vtedajšieho tajomníka komunistickej strany Jana Fojtíka, že “socialismus a demokracie jsou neoddělitelné“.^[4]

Mýtotvornosť tohto výroku spočíva na falošnom predpoklade, že socializmus je založený na rovnosti, garantovanej vedúcou úlohou komunistickej strany. Ak sa v československých komunistických ústavách po roku 1948 hovorí o rovnosti a zároveň ľudovej demokracii a vedúcej úlohe strany ako jej nevyhnutnej podmienke, vzniká falošný sylogizmus železného drievka, niečoho, čo je nemožné a bez čoho je zároveň nemožný socializmus a komunistický režim. Zárukou tejto rovnosti mal byť nový človek.

1.2.1 Rovnosť, rovnakosť

Základnou vlastnosťou moderného človeka dvadsiateho storočia bolo stotožnenie rovnosti a rovnakosti. Zrejmé je to pri pohľade na nacistické a komunistické masové podujatia, zobrazované s monumentálnym pátosom, založené na monolitnej kolektívnej identite a úplnom potlačení individuálnej totožnosti. Je až mrazivé sledovať, ako sa na seba podobá estetická vizualizácia monumentálneho pátosu v nacistickom a komunistickom režime, ktorá mala symbolizovať vznešenosť, ale znamenala v podstate len pompéznosť. Spájala sa s poetikou rovnakosti, rovnošaty, rovnakého kroku, rovnakého pozdravu, rovnakých úkonov, pri ktorých jednotlivec splýva s masou. Tak sa pri všetkej tematickej odlišnosti utvárala poetika nacistických a komunistických manifestácií, vojenských prehliadok, ceremónií a ceremoniálov, rituálov a všetkých ostatných foriem kolektívnych festivít^[5], a to najmä u mladých ľudí, ktorí mali byť stelesnením nového človeka.

Jedným z kľúčových prejavov splynutia rovnosti a rovnakosti boli v socializme spartakiády. Ani ony neboli nové, ale napĺňali „diametrálne odlišným obsahom“ formy tradičných sokolských sletov, ktoré komunistická moc odmietla. Spartakiády boli pritom ako sokolské slety masovými podujatiami „s výraznou a silně obřadní formou festivity (masová prostná cvičení před velkým počtem diváků, průvody městem, od sletu roku 1920 vystoupení armády, sportovní soutěže, holdování, propojení na kulturní akce a ceremoniály“.^[6] Vladimír Macura poukazuje na podobnosť a rozdielnosť sokolských sletov a spartakiád:

„Čím přesněji byl předobraz sletu přijat jako vzor pro spartakiádu, tím spíše však bylo třeba podtrhávat novost (podčiarkol PZ) a ojedinělost podniku. Ta se samozřejmě hledala v kvantitativních ukazatelích, v dosud nevídané masovosti cvičení, v počtu okresních a krajských spartakiád a v účasti na nich. Od počátku byla spartakiáda také vytrhávána z logického kontextu, do kterého patřila: nebyla nahlížena jako prostá tělovýchovna slavnost, ale jako prvořadá historická událost. Prezident Zápotocký se o spartakiádě v novoročním projevu v roce 1954 zmíňuje jako o úběžníku veškerého snažení země: ´Hledíme klidně budoucnosti vstříc. Nenecháme se znervóznit ani zastrašit. Budeme pokračovat ve své usilovné práci. Budeme plnit svoje plány, rozvíjet svoje akce, obzvlášť připravovat I. celostátní spartakiádu´.“^[7]

Spartakiáda bola svojou matrjoškovou štruktúrou v rozličnej mierke a zároveň rovnakosti školského, okresného, krajského, celoslovenského a celoštátneho podujatia, organizovaného ako socialistická slávnosť predobrazom všetkých športových udalostí, v ktorých sa v socializme zamieňala rovnakosť s rovnosťou. Jej najvyšším prejavom a výrazom sa stala športová reprezentácia socialistického, ľudovodemokratického štátu ako stelesnenie komunistickej ideológie nového človeka.

1.2.2 Nový človek

Pojmom, ktorý mal vystužiť triedny výklad rovnosti, bol nový človek. Nový človek nie je pritom pojmom, ktorý by sa viazal len na socializmus. Vznikol ako dedičstvo osvietenstva a európskej modernizácie, predovšetkým v dôsledku industriálnej revolúcie a spoločenských procesov, ktoré s ňou súviseli. To ho spájalo aj s demokraciou, ale v markantnej forme najmä s jej dvoma totalitnými excesmi, fašistickým a komunistickým, ako to zdôrazňuje Petr Placák:

„Titánská fantasmagorie, společná oběma velkým totalitním hnutím minulého století, nacizmu a komunizmu, byla základem radikality obou hnutí, v niž se nacistická vize árijského člověka překryla s komunistickou vizi ČLOVĚKA psaného velkými písmeny – zdravého, mladého a ušlechtilého tvora pravidelných rysů, obdařeného silnou vůli, člena kolektivu s jasným a přesným individuálním i sociálním vědomím, pevných nervů, bez neuroz a nemocí, člověka zdravých emocí, očištěných od ufňukaného lítostivého sentimentu a od náboženství.“^[8]

Placák ďalej píše, že „tento antropologický ideál v totalitních vizích nacismu a komunismu splynul. V obou případech se mělo k němu dospět s pomocí vědy a zdravovědy, ´sociální hygienou´ – v jedom případě rasovou selekcí a ve druhém případě selekcí sociální. Výsledek měl být stejný: nový člověk“.^[9]

Pri všetkých javových rozdieloch mala idea „nového človeka“ vo fašizme a socializme spoločnú modernizačnú osvietensko-romantickú tradíciu, absolutizáciu kolektívnej identity nad individuálnou a totalitný základ. To, čo znamenala pre chápanie fašistického nového človeka „takzvaná rasová hygiena, eliminácia údajne škodlivých dedičných vplyvov a chorôb, ktorej nástrojom mala byť sterilizácia a v extrémnych prípadoch, predovšetkým zo strany nacistického Nemecka, aj štátom riadené interrupcie či usmrcovanie, eufemisticky nazývané ´eutanázia´,“^[10] to znamenala pre socialistického nového človeka triedna hygiena, trestanie, väznenie, ostrakizovanie, vytesňovanie a vypudzovanie ´triedneho nepriateľa´ a jeho forklúziu na okraj, za okraj a mimo spoločnosti.^[11] Miloslav Szabó píše, že „už na september 1940 bola v Bratislave zhodou okolností naplánovaná výstava drážďanského Múzea hygieny s názvom Človek – zázrak života, v rámci ktorej sa návštevníci zoznamovali so stavbou ľudského tela a tým aj s víziou zdravím prekypujúceho ´nového človeka´.“^[12]

Nový socialistický človek mal rad podobných vlastností, zabezpečujúcich jeho superioritu: „Jeho posláním bylo naplnit dějinnou nutnost a přivést lidstvo do vrcholního stádia vývoje – komunismu“.^[13] Pojem nového socialistického človeka mal konkrétne neuchopiteľné vymedzenie. Mohol byť „stelesnením ideologického symbolu“^[14] a „emblematickým zosobněním politických ideálů“.^[15] Natalia Skradolová sa naň pozerá z inej perspektívy a pokladá ho „za alegorii a rétorickou figuru“^[16] a John Haynes ho označuje priamo za „loutku lidové vlády“ a „populistického misonáře kvalitatívní změny lidské přirozenosti“.^[17]

Podľa Denisy Nečasovej existovali „tři hlavní konkretizace, které se nejčastěji objevovaly v dobovém oficiálním diskurzu – dělník, žena a Sovětský svaz“, povedľa ktorých sa uplatňovali ďalšie konštrukty nových ľudí, „například mladý člověk, komunista, voják apod“.^[18]

Pojem nového človeka má utopickú povahu. Je prospektívny, smeruje do budúcnosti. V tomto zmysle je akýmsi prevrátením pojmu mýtus, smerujúceho do mýtickej minulosti. Chce byť utópiou budúcnosti, ale ostal falošným konštruktom, rovnako ako ním ostali iné exkluzívne totalitné pojmy nového človeka, ktoré sľubovali, čo nemohli pri svojej excesívnosti nikdy splniť, lebo boli založené na výlučnosti, ktorej základnou črtou bolo vylučovanie „tých iných“, „menejcenných“, „chorých“ .

1.2.3 Rovnosť a komunistické ústavy

V komunistickom režime boli prijaté tri ústavy. Prvou bol Ústavný zákon č. 150/1948 Sb, známy ako Ústava 9. mája po prevzatí moci komunistami. Deklarovala politické víťazstvo robotníckej triedy a ostatných pracujúcich. V čl. I ods.2- zakotvila princíp suverenity ľudu: „Ľud je jediným zdrojom všetkej moci v štáte“, z čoho sa odvodzoval jej ľudovodemokratický charakter. Formálne odvodzovala moc od ľudu a zakotvovala rovnoprávnosť všetkých občanov. Zaručovala im rovnaké práva a slobody vrátane sociálnych práv; proklamovala úplnú rovnoprávnosť mužov a žien; zakotvila, že „Československá republika je jednotný štát dvoch rovnoprávnych národov Čechov a Slovákov“ (čl. II ods. 1). Deklarovala politickú rovnoprávnosť, ale fakticky odstránila prostredníctvom Národného frontu a jej jednotnej kandidátky politickú pluralitu. Politický život koncentrovala do NFČS s obmedzeným počtom politických strán, ktorých úlohou nemal byť politický súboj, ale kooperácia, čo fakticky znamenalo politickú nadvládu komunistickej strany.

Ústava z roku 1960 bola prijatá Ústavným zákonom č. 100/1960 Zb. Prijalo ju Národné zhromaždenie 11. júla 1960. Jej prijatie sa zdôvodňovalo pokrokom v budovaní socializmu. Mala byť prechodom štátu z ľudovodemokratického na socialistický s víziou vybudovania komunizmu. Obmedzovala pritom vlastníctvo, zakotvené v malej miere v Ústave 9. mája a explicitne zakotvila v prvej hlave v článku 4 vedúcu úlohu komunistickej strany.

Ústavný zákon o česko-slovenskej federácii bol vydaný Národným zhromaždením Československej socialistickej republiky 27. októbra 1968 a vyhlásený v Zbierke zákonov pod číslom 143/1968 Zb. Týmto ústavným zákonom bola Československá socialistická republika transformovaná na federáciu. Zmenená bola štruktúra vlády, zriadená Česká socialistická republika a Slovenská socialistická republika ako časti federácie. Vedúca úloha strany ostala v Ústavnom zákone o česko-slovenskej federácii zachovaná. Odstránená bola až v novembri 1989.

Politická rovnoprávnosť v zmysle politickej plurality po roku 1945 prestala elimináciou niektorých strán z politického života fakticky existovať. V rokoch 1948 – 1989 bola ústavne systémom Národného frontu a vedúcej úlohy komunistickej strany znemožnená.

1.2.4 Kádrová politika a obmedzenie rovnoprávnosti

Vedúcu úlohu komunistickej strany v spoločnosti zabezpečovala kádrová politika komunistickej strany. Od kádrového hodnotenia závisela pracovná a sociálna existencia každého občana. Tvoril ho nomenklatúrny systém:

„Nomenklaturní systém, spojený s vytvářením tzv. kádrových pořádků, měl být jedním ze stěžejních prvků kádrové politiky KSČ. Samotný pojem „nomenklatura“ („nomenklaturní kádr“) je často zúženě chápan jako odkaz na vrstvu funkcionářů KSČ, požívajících blíže nespecifikovaných výhod, což ale nevystihuje jeho pravý význam. Ten spočíval primárně ve vytvoření stabilního systému, který by zřetelně vyčíslil a rozvrstvil určité funkční stupně v politickém, hospodářském i občanském rozvrstvení společnosti a dané stupně následně kompetenčně přiřazoval pod kontrolu vybrané složky KSČ.“^[19]

Kádrové materiály sprevádzali každého občana od jeho školského veku cez pracovný život až do dôchodku a spätne zasahovali aj do života jeho rodinných príslušníkov. Ich výrazom boli kádrové posudky. Kádrový posudok bol spis s údajmi, názormi a postojmi občanov. Na starosti ich mal kádrový pracovník z osobných, kádrových a iných oddelení, ktoré mal povinne každý podnik. Keďže práca bola zo zákona povinná, fakticky neexistoval nikto, kto by sa mohol pohybovať mimo rámcov kádrovej politiky.

Kádrová politika sa menila v čase. Po roku 1948 bol hlavným kritériom „triedny pôvod“ a vzťah ku komunistickému režimu. Po roku 1970 sa kládol najväčší dôraz na vzťah k Sovietskemu zväzu a okupácii Československa v auguste 1968, ktorú komunistický režim charakterizoval ako „bratskú pomoc“. Formalizovaná podoba kádrového posudku sa po roku 1968 nazývala „komplexným hodnotením“, ktoré sa uskutočňovalo v pravidelných intervaloch.

Jadro kádrového posudku tvorili počas celej existencie komunistického režimu príbuzenské a pracovné vzťahy. V diskusii o kádrovaní v dobe neslobody opísal situáciu historik Jaroslav Cuhra z Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR:

„Asi bych se odpíchl od toho slova „kádroval někoho“. To je vlastně něco, co se tu vynořilo jako slovo, intenzivně používané po únoru 1948. V jistém ohledu je to dovoz ze Sovětského svazu, je to produkt politiky a zkušenosti komunistické strany. A v nějakém tom obecném myšlení je to chápáno jako pejorativně pojaté prověřování někoho, jeho kontrola. A zafixování obrazu člověka v nějakých materiálech tak, aby byly stále dohledatelné o něm informace, což úplně nevystihuje, co to kádrování je, protože ono to mělo i kontexty jiné. Je to taky odraz pokusu komunistické strany přetavit ten teoretický základ, svou představu o společnosti, kterou přetvoří do praxe. Tzn., že skrze kádrování, zasazení člověka do nějakého kontextu, zjištění údajů o jeho schopnostech se postaví na ideální místo. A společnost bude postupovat ideálně kupředu. Není to tedy jenom kontrola, ale je to i ta výchova.“^[20]

Štandardný kádrový dotazník obsahoval základné údaje kádrovaného, vrátane bydliska pred rokom 1938, z ktorého sa dali odčítať jeho sociálne pomery pred rokom 1945. Obsahoval mená spolubývajúcich. Údaje manžela/manželky, druha/družky, snúbenca/snúbenkyne. Údaje detí a rodičov. Ich náboženstvo a politickú príslušnosť. Údaje (aj nežijúcich) rodičov manžela/ manželky. Zdravotný stav kádrovaného a príslušníkov jeho rodiny. Ich majetkové pomery. Vojenskú službu v československej a zahraničnej armáde. Vyznamenania. Školské vzdelanie. Pôvodné povolanie. Zamestnanie od vstupu do praxe. Terajšie zamestnanie. Odborné alebo politické odborné kurzy, školenia, školy. Iné odborné znalosti. Pracovné schopnosti a skúsenosti. Prekladateľskú a publicistickú činnosť. Štúdium odbornej literatúry. Činnosť vo funkcii referenta alebo učiteľa na nejakej odbornej alebo politickej škole, kurze alebo školení. Pracovné záväzky. Budovateľské úlohy. Úderníctvo. Zlepšovateľstvo vrátane počtu zlepšovacích návrhov. Účasť na brigádach. Oblasti, v ktorých sa chcel kádrovaný zdokonaliť. Osobné záľuby. Znalosť cudzích jazykov. Mená súdruhov, ktorí mohli potvrdiť údaje.

Do kádrového dotazníka boli nenápadne vložené aj brizantné politické údaje. Členstvo v nejakej strane pred rokom 1938, po roku 1938, po roku 1945, po roku 1948. Členstvo v nejakej aktivistickej strane. Účasť v domácom alebo zahraničnom odboji. Väznenie. Účasť na revolúcii v roku 1945. Prechod očistným konaním. Účasť pri februárových udalostiach 1948. Opatrenia akčného výboru v roku 1948. Opatrenia proti príbuzným. Štúdium politickej literatúry. Spolkové členstvo a činnosť. Verejné funkcie. Členstvo v celoštátnych organizáciách. Pobyty v zahraničí. Údaje o tom, kto z príbuzných žije v cudzine. Nadviazanie stykov v zahraničí. Meno človeka, ktorý môže údaje potvrdiť.

Kádrový dotazník je rozsiahly. Zahrnuje príbuzenský okruh manželov, detí, rodičov a ďalších príbuzných, v podstate siaha generačne hlboko do obdobia pred rokom 1945. Má hĺbkový charakter, zasahuje nielen vzdelanie a zamestnania kádrovaného, ale aj jeho záľuby, mimopracovné činnosti, politickú činnosť, záujmovú činnosť. Celý kádrový dotazník je postavený na systéme pozitívneho a negatívneho hodnotenia, ktoré môže mať pre kádrovaného uprednostňujúcu alebo diskriminačnú povahu. V podstate je celý kádrový dotazník postavený na systéme sebadenunciácie, kontrolovanej vonkajšími inštanciami.

Kádrový dotazník striedal „nevinné“ a „zákerné“ otázky. Tie zákerné sa týkali všetkého, čo mohlo kádrovanému poškodiť: jeho členstvo v demokratickej strane pred rokom 1948, 1945, 1939. Členstvo vo fašistickej alebo fašistoidnej organizácii. Podobne to platilo u jeho príbuzných. Ale negatívne sa hodnotili aj príbuzní v zahraničí, lebo to indikovalo možný bližší vzťah ku kapitalistickej cudzine. Zasahovalo to lektúru odbornej nemarxistickej literatúry. Účasť na rozličných kurzoch a školeniach znamenala naopak pozitívne body. Kádrový profil hodnoteného sa mohol meniť. Študenti na niektorých typoch vysokých škôl si napríklad „vylepšovali“ kádrový profil tým, že šli na rok na brigádu do výrobného podniku, čím sa stali napríklad z detí buržoáznych rodičov robotníckymi kádrami. Platilo to však zásadne, celoplošne, hoci často s väčšou alebo menšou mierou dôslednosti.

Kádrový dotazník bol v deklarovanej „spoločnosti rovnosti“ faktickým prejavom triednej nerovnosti a sociálnej diskriminácie. Jednotlivé činnosti a aktivity kádrovaného a jeho rodinných príslušníkov, a to generačne smerom k rodičom a deťom, príbuzensky k rodine manžela/manželky a ich príbuzných a časovo do hĺbky pred komunistickým režimom rozhodovali o tom, aký typ činností smie kádrovaný vykonávať, akú úroveň vzdelania, pracovnej kvalifikácie a pracovného postupu môže dosiahnuť, aké funkcie si smie nárokovať, do akých krajín smie alebo nesmie vycestovať.

Československé ústavy v rokoch 1948 – 1989 deklarovali ústavne zaručenú politickú a sociálnu rovnoprávnosť, rovnoprávnosť mužov a žien, národov a národnosti. Kádrové dotazníky ako kľúčová forma nomenklatúrneho systému boli však pravidlami reálne existujúcej diskriminácie občanov v ľudovodemokratickom a socialistickom systému, existujúcom na báze vedúcej úlohy komunistickej strany.

Takýto bol reálny pomer mýtu rovnosti a jej faktickej skutočnosti.

Záver

Článok 4 o vedúcej úlohe komunistickej strany bol jedným z prvých, ak nie vôbec prvým článkom Ústavy, ktorý bol v novembri 1989 z ústavy odstránený. Kádrové materiály, uložené v podnikoch, v kádrových oddeleniach alebo oddeleniach zvláštnych úloh, si jednotliví zamestnanci rozobrali ako prejav konca nenávideného kádrovania komunistického režimu. Zabudlo sa pritom len na jedno. S kádrovými materiálmi bola vygumovaná aj veľká časť komunistickej minulosti. Prisluhovači komunistického režimu ostali bez predchádzajúcej identity, čo v ich prípade znamenalo, že si vygumovali aj komunistickú minulosť. Historik Petr Zídek sa dnes pýta, kto umožnil vrátenie kádrových materiálov. Kto ich písal a podľa akých pravidiel? Tajomstvom je podľa neho opradené celé kádrovanie. Kádrové materiály museli zmiznúť v chaose novembrových udalostí, lebo boli zlým svedomím spoločnosti.^[21]

Mýtus rovnoprávnosti a realitu diskriminácie v komunistickom režimu nahradil po roku 1989 nový mýtus nevinnosti komunistickej minulosti.

Literatúra

Poznámky pod čiarou

1. Fidelius (1983), s. 72. ↑

2. C. d., s. 89. ↑

3. C. d. , s. 89. ↑

4. Fojtík (1977), s. 3. , RP, 29. 12. 1977, s. 3. In: Fidelius, c. d., s. 89. ↑

5. K festivitám bližšie kapitola 1.5 Festivity a alternatívna kultúra. ↑

6. Macura (1993), s. 66. ↑

7. C. d., s. 66. ↑

8. Placák (2015), s. 54. Petr Placák tu cituje časopis SS Das schwarze Korps z knihy Niala Fergusona Válka světa, s. 254 – 255 a píše, že podobne, len s výmenou niekoľkých slov, by to mohla uverejniť aj sovietska Pravda. ↑

9. C. d., s. 54. ↑

10. Szabó (2020), s. 1.

    ↑

11. K pojmu forklúzie bližšie Butlerová (2012), s. 93. Butlerová tu zavádza pojem forklúzie, zavrhnutia (rejection) či zapudenia (repudation), ktorý prebrala od J. Lacana, J. Laplaecea a J. – B. Pontalisa, pričom jeho pôvod vyvodzuje z Freudovho pojmu Verwerfung. ↑

12. Szabó (2020), c.d., s. 3. ↑

13. Nečasová (2018), s. 29. ↑

14. C. d., s. 29. ↑

15. C. d., s. 29. ↑

16. C. d. s, 41 – 74. ↑

17. C. d. , s. 29. ↑

18. C. d., s. 13. ↑

19. Knapík, Franc a kol. (2011), s. 599. ↑

20. O kádrování v době nesvobody v Československu diskutovali v Historii.cs ze 14. září 2013 historik Jaroslav Cuhra z Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR, socioložka Marie Černá z Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR a badatelka Katka Volná z FF Univerzity Karlovy. Moderoval Vladimír Kučera. ↑

21. https://www.lidovky.cz/noviny/konec-kadrovani.A081115_000079_ln_noviny_sko ↑