Úvod^[1]

Pozitívne vnímanie socializmu nezanedbateľnou časťou politikov, intelektuálov a verejnosti súvisí aj s mýtmi o tom, že komunistický režim nebol totalitný. Cieľom takýchto mýtov je zľahčiť alebo znegovať jeho skutočnú povahu.^[2] Tento fakt – a v tom spočíva prvý mýtus – sa priznáva veľmi ťažko, lebo privádza obhajcov komunistického režimu a reálneho socializmu do blízkosti nacistickej a fašistickej totalitnej ideológie. Druhým najčastejším spôsobom mýtotvorby o povahe komunistického režimu je tvrdenie, že bol síce totalitný v päťdesiatych rokoch, ale obdobie rokov 1969 – 1989 nebolo totalitné. Obe koncepcie zľahčujú povahu československého komunistického režimu, takým alebo onakým spôsobom zavádzajú verejnosť a bránia vytvoreniu vecnej spoločenskej a kultúrnej pamäti tých desaťročí. To je problém, s ktorým sa konfrontujeme aj tridsať rokov od Novembra 1989.

Naše nepamätanie bude oveľa vypuklejšie, ak ho budeme konfrontovať s tým, ako sa vysporadúvaju v Nemecku s obdobím nacizmu. V aktuálnych nemeckých učebniciach (pre žiakov stredných škôl) sa nachádzajú výsledky prieskumu verejnej mienky z októbra 1948. Respondenti mali odpovedať na otázku: „Myslíte si, že nacizmus bol dobrou myšlienkou, ktorá sa len zle zrealizovala“? Len tri roky po skončení II. svetovej vojny, keď účastníci ankety rukolapne videli zbombardované mestá, zažili pocit hrôzy a iste aj smrti najbližších, len 28 % opýtaných odpovedalo, že nacizmus bol zlou myšlienkou, ale až 57 % opýtaných považovalo nacizmus za dobrú myšlienku, ktorá sa len zle zrealizovala.^[3]

Hneď vedľa textu sa nachádzajú dve karikatúry, a tak v Nemecku zrejme nenájdeme študenta, ktorý by nevidel obrázok, na ktorom sú hákové kríže v koreňoch stromov – skryté, no večné prítomné. Rovnako však aj ďalšiu karikatúru zobrazujúcu človeka – pohľad, ako mu ten hákový kríž niekto opatrne vyberá z hlavy. Symbol denacifikácie, šírenia informácií, vzdelávania.

Ako je to na Slovensku? Podľa výsledkov agentúry FOCUS z apríla 2018 si 42,6 % opýtaných myslí, že sa počas socializmu ľuďom žilo lepšie ako v súčasnosti.^[4] Agentúra FOCUS sa pýtala respondentov na ich osobné vnímanie obdobia komunistického režimu prostredníctvom výrokov, na ktoré mali odpovedať svojím súhlasom či nesúhlasom. Najjednoznačnejšie odpovede v neprospech režimu odzneli pri otázkach týkajúcich sa cestovania a volieb. Len 20 % opýtaných si myslelo, že „bežný človek mohol cestovať kamkoľvek do zahraničia“ a 35 % nesúhlasilo s tvrdením, že u nás „existovala sociálna demokracia a boli slobodné voľby“ (viac v kapitole Mýty optikou aktuálnych prieskumov).

Zaujímavo reagovali respondenti na otázku, či socializmus viedol ľudí k morálnejšiemu správaniu. Až 70 % odpovedalo, že áno. Je za tým spomienka na vlastnú mladosť, na zber papiera, uniformitu, na represie voči „vlasáčom“, zahmlievanie informácií a zabudnutie na dvojtvárnosť? Nevieme. Spomienkový optimizmus je súčasťou života každej generácie. No zároveň to poukazuje na absenciu logického (nieto ešte kritického) myslenia. Ako je možné, že považujeme za neprirodzené, ak nám štát zakazuje cestovať do zahraničia, neumožní slobodné voľby a pritom štátnu ideu socializmu považujeme za morálnu?

Prekvapia odpovede v témach, na ktoré by mali mať občania Slovenskej republiky jednoznačnú odpoveď. Približne 45 % opýtaných však odpovedala, že „socializmus nebol totalitný, ľudské práva sa dodržiavali“ a že „bola garantovaná sloboda prejavu“. Pri presadzovaní komunistickej ideológie však nešlo o zlú aplikáciu dobrej myšlienky, ale o principiálne a logické dovedenie marxisticko-leninskej ideológie do praxe. Komunistická ideológia je preto rovnako ako iné totalitné ideológie zásadne nezlučiteľná s liberálnodemokratickým režimom a celou západnou civilizáciou založenou na slobode a inherentnej dôstojnosti každého jednotlivca.

Ukazuje sa, že pravda o totalitnom režime ostáva v našej spoločnosti nesamozrejmá a ostáva výzvou, s ktorou by sa mala slovenská spoločnosť vysporiadať.^[5]

1.1.1 Totalita a totalitarizmus

Slovo totalita je z latinského slova „totus“, čo znamená „celý“ (respektíve celistvý, všetko zachvacujúci).

Slovo totalitarizmus bolo použité prvýkrát počas vlády Benita Mussoliniho v Taliansku. V roku 1923 ho použili hneď dvaja politici. Giovanni Amendola (politik a novinár) poukázal na „upieranie práva na svedomie“ a na „totalitného ducha“ vo fašistickom hnutí. Politik Luigi Sturzo povedal: „…nacionálny fašizmus je všetkým, zvyšok krajiny je ničím. Odvodzuje svoje práva z moci a sily a ostatní sú povinní poslúchať. Je Národom, ostatní sú Antinárodom“. Nakoniec si toto uvažovanie prisvojil Benito Mussolini, keď na zjazde Národnej fašistickej strany (Partito nationale fascista, PNF) v roku 1925 povedal:

„Uskutočnili sme v celej krajine taký veľký boj, že teraz musíme byť tu i tam. Nielen to, ale i tento cieľ musí byť charakterizovaný ako naša neskrotná totalitná vôľa a budeme v nej pokračovať ešte s väčšou neústupnosťou […] Chceme jednoducho sfašizovať Národ tak, aby zajtra Talian a fašista znamenali to isté.“^[6]

Na prvom mieste nie je v tejto koncepcii autoritatívna moc jednotlivca, ale ovládnutie celku (štátu, národa) v politickej i nepolitickej oblasti.

Podľa Katuninca z hľadiska dnešného stavu poznania najpresnejšie typologizuje totalitarizmus Horst Mooller, ktorý považuje za ťažiskové kritéria totalitnej moci cielené totálne uchopenie a usmerňovanie obyvateľstva prostredníctvom strany a jej podriadených masových organizácií, štátostranu s rozhodovacím a (politickým) monopolom elity, tajnú políciu využívajúcu teroristické prostriedky, spravodajský monopol, všeobecne platnú mocenskú a spoločenskú ideológiu, kult osobnosti, spôsob uvažovania: priateľ-nepriateľ, vylúčenie, diskrimináciu alebo vraždenie menšín, principiálne neobmedzený monopol moci.^[7]

1.1.2 Totalitné režimy

Pri skúmaní totalitných systémov vidíme úplnú negáciu slobody. Totalitné systémy chceli ovládnuť celú spoločnosť, každú bytosť. Slobodu nahradila vynútená poslušnosť. Nestačila nadvláda v politickej oblasti (vláda jednej strany). Predstavitelia komunistickej strany ovládli médiá, školstvo, zrušili súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, vnútili občanom komunistickú ideológiu a potlačili každý náznak protestov. Vyžadovali vonkajšie prejavy spoluúčasti na budovaní nového systému (napríklad oslavy 1. mája, neslobodné voľby), ba dokonca stotožnenie sa so zavedeným systémom.

Cesta od komunistických myšlienok k nacizmu je personálne spätá s predstaviteľom talianskeho fašizmu Benitom Mussolinim. Vodca (duce) fašistickej strany bol silne ovplyvnený socialistickými a komunistickými ideami. Pôsobil v novinách Triedny boj šíriacich tieto myšlienky. Lenin chválil Mussoliniho, ako dokonale poznal a aplikoval myšlienky komunizmu. Ani Hitler (führer) sa nikdy netajil veľkou inšpiráciou a vzorom, ktorým bol preňho Mussoliniho fašizmus.

Ruský spisovateľ Alexander Solženicyn predstavuje komunizmus ako systém, ktorý ako prvý použil masy na to, aby sa dostal k moci. Nie jednotlivec, osobnosť, politický program, ale masa ľudí, vedená a zmanipulovaná istými ideálmi, revolučne prevalcovala celú spoločnosť. Masa demoluje, zdôrazňuje iracionalizmus a primitivizmus davu a psychológovia ako francúzsky psychológ Gustave Le Bon hovoria o nej aj v súvislosti s absenciou rozumného uvažovania: „IQ masy je nižšie ako najnižšie IQ človeka v tej mase“.^[8] Racionálne uvažujúci jednotlivec sa v mase nechá strhnúť k činom, ktoré by za normálnych okolností nikdy neurobil. Takýto ošiaľ zažívame napríklad počas futbalových zápasov, keď príslušníci polície musia strážiť bezpečnosť majetku a ostatných obyvateľov pred rozvášnenou masou fanúšikov. Niektoré následky povojnového usporiadania predznamenali politické dohody veľmocí. Vývoj v Československu však v konečnom dôsledku určil zástup más naverbovaných v prevrate vo februári 1948, čím sa odštartovala éra vyše štyridsať rokov trvajúceho komunistického režimu v našej krajine.

Historik Richard Pipes v publikácii Komunizmus vykresľuje obdobie budovania komunistického režimu na konkrétnych krokoch funkcionárov komunistickej strany a na živote v krajinách ovládaných komunistami. V jednej z posledných kapitol sa pýta, či komunizmus zlyhal pre omyly spôsobené ľudským faktorom, alebo mal v samotnej podstate zakorenené vrodené chyby. „Dejinný priebeh nasvedčuje správnosti druhej odpovede. Komunizmus nebol dobrá myšlienka, ktorá sa len zle zrealizovala. Bol zlou myšlienkou“.^[9]

1.1.3 Perzekúcie a zápas o slobodu

Svetová skúsenosť s komunizmom je desivá. Sčítanie obyvateľstva v ZSSR ukázalo, že v období rokov 1932 až 1939 (teda ešte pred II. sv. vojnou) klesol počet obyvateľov ZSSR o 9 až 10 miliónov ľudí. Počas tzv. Veľkého teroru (v rokoch 1937 – 1938) bolo v ZSSR denne popravených okolo 1 000 ľudí. (Na porovnanie: cársky režim dal za celé obdobie rokov 1825 – 1910 za politické trestné činy popraviť 3 932 osôb.)^[10] Autori publikácie Čierna kniha komunizmu píšu o sto miliónoch zavraždených v krajinách pod kuratelou komunistickej strany (čo v súčasnosti predstavuje zhruba počet všetkých obyvateľov Slovenska, Českej republiky a Nemecka), nehovoriac o ďalších odsúdených a inak prenasledovaných.

„V každom jednom človeku, ktorý trpel, je odsúdený celý systém, ktorý toto zlo šíril. To všetko sa dialo preto, lebo niektorí ľudia alebo systém sa rozhodol šíriť zlo,“ pripomína disident František Mikloško.^[11]

Komunistický režim v Československu od februára 1948 do novembra 1989 spôsobil veľa obetí.^[12] Viac ako sedemsto občanov prišlo z politických dôvodov o život, viac ako šestnásťtisíc bolo odvlečených z domovov. V táboroch nútených prác umiestnili na Slovensku vyše trinásťtisíc občanov. Nedovolene opustilo republiku dvadsaťdvatisíc občanov, za čo boli v neprítomnosti odsúdení. Vyše sedemdesiatjedentisíc obyvateľov bolo odsúdených spolu na viac ako osemdesiattritisíc rokov (viac o obetiach režimu v prílohe 1). Slovné spojenia „vyše“ a „viac ako“ pritom svedčia o ďalšej práci historikov, médií, občanov, aby sme zaznamenali pokiaľ je to možné každý jeden príbeh (niektoré z nich sú uvedené v prílohe 2).

Pod týmito číselnými údajmi sa skrývajú príbehy 1 + 1 + 1 …konkrétneho človeka. Človeka odsúdeného z politických, ekonomických, ideových dôvodov; za skrývanie „nepriateľov štátu“, odsúdených v čase neprítomnosti, keď sa im podarilo opustiť túto krajinu. Sú to príbehy úmrtí, utrpenia, perzekúcií, ale aj vzdoru voči režimu ozbrojeného ako napríklad v prípade Bielej légie, no rovnako aj občianskeho, či náboženského.

Pre každú totalitu je charakteristické vytváranie atmosféry strachu. Ľudia, ktorí si len pred niekoľkými dňami dokázali nezištne pomáhať, sa zrazu stali „vďaka“ novým podmienkam ostražití a podozrievaví – čo ak ten, s ktorým sa rozpráva, pracuje pre Štátnu bezpečnosť (ŠtB)? Jeden z redaktorov denníka Práca spomína: „Všade vládol strach. Strach prameniaci z vedomia, že nad vami je niekto, niečo, čo rozhoduje o vašom bytí-nebytí. Nemohli ste prekročiť istú hranicu, inak vás odpísali. Nebol tu nijaký priestor pre individualitu“. Človek nerozhodoval o svojom živote. Rozhodovali o ňom druhí. Spomínanému redaktorovi príbuzní utiekli do zahraničia, preto sa nikdy nemohol stať šéfredaktorom: „Nemal som odvahu vzdorovať, ale vážim si tých, ktorí sa mohli prispôsobiť a neurobili to.“^[13]

Nad právami dieťaťa aj matky stál ešte iný zákon – právo štátu. Ako príklad uvedieme skúsenosť jednej mamičky, ktorá koncom 70. rokov očakávala narodenie svojho prvého dieťaťa. Napriek komplikáciám a odrádzaniu zo strany lekárov chcela dieťa priviesť na svet. Primár oddelenia jej oznámil: „Tu nerozhodujete vy, ale my a štát“. Svojvôľa štátu neuprednostňovala ani slobodu matky. Štát jej prikazoval, čo má robiť i v tejto citlivej téme. Nehovoriac o prípadoch neoznámenej alebo násilnej sterilizácie. Na pôrodniciach platili presné pravidlá, kedy a ako sa môže dieťa dojčiť; ako dlho môže byť v nemocnici; kedy ho môže matka vidieť. Pohľad matky bol sekundárny, často sa vôbec nebral do úvahy. Pravidlá boli na prvom mieste.

Asi najhoršiu situáciu prežívali matky – väzenkyne. Úcta k ženám v požehnanom stave za bránami väzníc neexistovala. Vo výpovediach pred súdom niektoré vypovedali, ako dostávali od vyšetrovateľov kopance do brucha. V iných prípadoch deti ostávali doma bez matiek. Jednu z najmladších členiek Spoločenstva Kolakovičovej rodiny pani Kravjanskú zatkli v Španej Doline v čase, keď jej dieťa malo len deväť mesiacov. Štátnu moc nezaujímalo, kto bude také malé dieťa dojčiť, kto sa oň postará. Koľko detí vyrastalo bez rodičov? A pre koľko detí bolo ich prvé stretnutie s otcom alebo mamou stretnutím s mužom či ženou vo väzenskej rovnošate? Ktoré dieťa dokáže chápať, že otec či mama, ktorí sú vo väzení, sú dobrými ľuďmi? Môže o tom hovoriť so svojimi rovesníkmi a nestať sa centrom posmechov? „Keď som sa hodila na mreže a chcela aspoň ocka pohladiť, dozorca ma odsotil a ukončil naše stretnutie“.^[14] Aj takúto skúsenosť mali dcéry a synovia politických väzňov. Navyše, ideologicky rozhľadené učiteľky sa stávali „bacharmi“ spoza katedier. Usilovali sa deti politických väzňov ešte viac ponížiť. Dcéra Antona Neuwirtha Anna Záborská si spomína: „Súdružka učiteľka sa ma ako malej žiačky viackrát pred celou triedou pýtala: „,Anička,  kde pracuje tvoj otecko?‘ pričom dobre vedela, že je vo väzení. Aj takto ma chcela ponížiť“. Po jednom takomto učiteľkinom výstupe povedala: „Otec pracuje v nápravnovýchovnom ústave v Leopoldove. A vy viete, prečo“. Cez deti režim vydieral aj rodičov. „Mňa mohli aj zabiť, ale keď moje dieťa nechceli vziať ani len do škôlky, pretože je synom politického väzňa, to bolo niečo strašné,“ zdôveril sa politický väzeň a spisovateľ Rudolf Dobiáš. Sám sa dostal do väzenia ešte ako študent gymnázia v Trenčíne. Za nakreslenie karikatúry Stalina pražiaceho sa v pekelnom ohni dostal osemnásť rokov. „Tú karikatúru som ani len nenakreslil. Ja naozaj neviem a nevedel som ani len rybku nakresliť“. Mohli by sme pokračovať mnohými ďalšími príkladmi perzekúcií detí. Bolo by naivné myslieť si, že táto rodinná ujma sa ich nijako nedotkla. Najmä vtedy, keď sa vo väzení ocitla matka (niektoré počas výkonu trestu aj zomreli) a aj napriek enormnému úsiliu otca sa rodinný život detí uberal po rokoch iným smerom.

Úctu alebo aspoň základnú slušnosť dozorcovia voči ženám neprejavovali. V nijakom prípade: „O kopancoch a fackách sa hovorí ľahšie, než o tom, že som nahá musela robiť drepy pred svojím vyšetrovateľom. V  tom okamihu nezáležalo na tom, či bol tým ponižujúcim svedkom muž, žena alebo bezpohlavné oko“.^[15] Vyzlečené donaha museli pochodovať po chodbách väzníc. Ženy, ktoré sa dostali do väzenia v reproduktívnom veku a na slobodu sa vrátili vo veku štyridsať a viac rokov, uvádzajú: „My sme boli odsúdené k celoživotnej samote. Už nikdy sme nemohli mať vlastné deti“.^[16] V dokumente Českej televízie o tajnej akcii ŠtB s názvom Akcia K (zatváranie kláštorov) hovorí kňaz Antonín Huvar o znásilneniach, a to aj rehoľných sestier. Na neľudské zaobchádzanie si spomína aj jedna sestra vincentka: „V zime ma prevážali z Brna do Prešova. Bola tuhá zima. A mne cestou v tom studenom väzenskom aute odmrzli prsty na nohách“.^[17]

Mohli by sme vyrátavať konkrétne príklady i loviť v spomienkach. Celoplošne realitu napríklad len v školskom prostredí vyjadrovalo vyhlásenie Charty 77:

„Desítkám tisíc našich občanů je znemožněno pracovat v jejich oboru jen proto, že zastávají názory odlišné od názorů oficiálních. Jsou přitom často objektem nejrozmanitější diskriminace a šikanování ze strany úřadů i společenských organizací; zbaveni jakékoli možnosti bránit se, stávají se prakticky obětí apartheidu. […] V rozporu s článkem, zajišťujícím všem právo na vzdělání, je nesčetným mladým lidem bráněno ve studiu jen pro jejich názory nebo dokonce pro názory jejich rodičů. Bezpočet občanů musí žít ve strachu, že kdyby se projevili v souladu se svým přesvědčením, mohli by být bud‘ sami, nebo jejich děti zbaveni práva na vzdělání.“^[18]

Zdenka Tominová, hovorkyňa Charty 77 spomína na zápas s mocou:

„Premýšľali sme nad tým, čo smieme urobiť; ako to urobiť, aby nás nezavreli ako politickú opozíciu; aby to vyhovovalo všetkým uprostred Charty od liberálov cez bývalých komunistov, ateistov až po katolíkov. Václav Benda prišiel s pojmom: „paralelní polis“. Nemohli sme byť opozíciou, ale mohli sme paralelne popri tom, čo bolo, vytvárať niečo ako malé spoločenstvá. A tie mohli.. postupne vytlačiť systém, ktorý tu bol.“^[19]

Pripomína to „stretká“ na Slovensku, u nás to bol viac náboženský disent, aj keď nechýbal i občiansky. V Čechách to šlo naprieč denomináciami prostredníctvom občianskeho disentu.

Napriek realite komunistického režimu tu boli ľudia, ktorí viedli zápas s neslobodou a svojimi postojmi nám prinavrátili slobodu. Cesta od bratislavskej Sviečkovej manifestácie 25. marca 1988 viedla k stredoeurópskemu roku revolúcií 1989 a k našej Nežnej revolúcii zo 17. novembra 1989.

Záver

Je dôležité vedieť historicky spracovať a poznať, ako sa totality utvárali a čo prinášali. Historik Adrian von Arburg vo svojej knihe Tragické miesta pamäti píše:

„Ak by sme rezignovali na systematické spracovanie histórie, prenechali by sme vyrovnanie sa s minulosťou – prastarou ľudskou potrebou, ktorú bude chcieť neustále uspokojiť každý človek, každá civilizácia – príliš ľahkovážne médiám, pre ktoré je často charakteristická iba náhodilosť a svojvoľnosť, politikom, ktorí sa neštítia populistických metód a tiež nekontrolovateľnému šíreniu fám, dezinterpretácií a klamstiev. Výsledkom by nakoniec bolo absolútne spochybňovanie prakticky každého kúska minulosti a odtiaľ by bol len malý krôčik k tomu, aby sme rovnakým štýlom pokračovali s relativizáciou prítomnosti. Nikto by už nemal prehľad o tom, ktoré tvrdenia sú pravdivé, respektíve ktoré v sebe nesú aspoň sčasti istú fikciu.“^[20]

Minulosť bezprostredne súvisí s vnímaním prítomnosti a je nevyhnutné poznať ju a skúmať. V spoločnosti však pretrváva akási nostalgia a zľahčovanie toho, čo tu bolo pred rokom 1989. Aj tridsať rokov od Nežnej revolúcie by sme do našich učebníc mohli nakresliť strom, kde by boli ako korene, podobne ako v Nemecku, nakreslené symboly totalitného režimu. Nie je však isté, či by sme mohli rovnako nakresliť aj karikatúru zobrazujúcu človeka vyberajúceho z hláv (mysle) symboly totalitných režimov (v našom prípade kosák a kladivo).

Príloha 1: Obete komunistického režimu

František Neupauer

„Ticho a zabúdanie sú najlepšími spojencami prepisovania dejín, straty historickej pamäti,“ napísal Jean-Baptiste Noé v článku reflektujúcom tretí diel publikácie Thierryho Woltona o komunizme.^[21]

Ako je to u nás? Na školách, ktoré majú formovať mladých ľudí, počuť ticho. Môžeme dokonca vnímať neschopnosť zabúdania…. lebo človek nemôže zabudnúť na niečo, čo nepozná. Keď sa stredoškolákov spýtate, či poznajú nejakého politického väzňa z čias komunizmu, všetko stíchne. Po čase sa niekto odváži odpovedať a povie meno Václava Havla. Študenti nepoznajú mená tých, čo nám prinavrátili slobodu svojimi postojmi v čase komunizmu, či svojou angažovanosťou počas Sviečkovej manifestácie a Novembra 1989.

„Niekedy stačí, ak si zapamätáte svoje vlastné priezvisko. Aj človek s priezviskom väčšiny z Vás bol súdený a odsúdený v čase komunistického režimu,“ povieme študentom a ukážeme im databázu odsúdených^[22] (a po roku 1989 rehabilitovaných) bývalých politických väzňov, ktorých je na internetovej stránke www.november89.eu viac ako 70 000. Je to obrovské číslo. Študenti v tejto databáze vyhľadávajú priezviska a miesta narodenia a niekedy napíšu: „Nevedel som, že aj môj starý otec bol väznený v čase komunizmu.“

Za každým číslom uvedeným aj v tejto časti publikácie je dôležité vnímať konkrétne meno, príbeh človeka a tragédiu doby, ktorá nezákonne postihovala nevinných, ale rovnako aj tých, čo boli predĺženou rukou vykonávateľov bezprávia komunistického režimu.

V knihe Zločiny komunizmu na Slovensku v rokoch 1948-89 nájdeme túto štatistiku:

„Na Slovensku bolo v rokoch 1945 až 1989:

• 71 168 osôb odsúdených za politické delikty,
• 8 240 osôb v táboroch nútenej práce (1949-1954),
• 5 135 vojakov pomocných technických práporov (PTP),
• 4 739 osôb (1 838 domácností) v rámci Akcie B – presídlených z väčších miest na vidiek,
• 112 gréckokatolíckych kňazov s manželkami a 486 deťmi bolo v rámci Akcie P – pravoslávie – deportovaných do českých krajov“.^[23]

K ďalším obetiam patria odvlečení do gulagov v ZSSR. Známe sú údaje za celé Československo. Existuje zoznam 7 422 odvlečených československých občanov, pričom najväčšiu časť z nich tvorili Slováci.^[24] Najnovšie informácie z roku 2017 však hovoria o približne  39 000 odvlečených československých občanoch.^[25]

„V dôsledku zásahu proti rehoľníkom (Akcia K) bolo len na Slovensku postihnutých 1 180 rehoľníkov z 15 reholí, žijúcich v 76 kláštoroch“.^[26] Väčšina z nich sa ocitla v sústreďovacích kláštorov s väzenským režimom a rehoľný život bol postavený mimo zákon. „V roku 1949 na Slovensku pôsobilo 24 ženských reholí so 4 716 členkami. Už do konca roku 1950 bolo do 17 sústreďovaniach kláštorov internovaných 1 996 rehoľníc“.^[27] Osemdesiatosem rehoľníc bolo odsúdených na vyše 300 rokov väzenia.

Podľa sovietskeho vzoru boli za nepriateľov označení všetci, čo sa nehlásili ku komunistickej ideológii. Každý, kto sa vzoprel režimu, bol nejakým spôsobom prenasledovaný. Od takej „maličkosti“, že režim hlboko zasiahol do osobného života jednotlivca či rodiny cez znemožnenie štúdia, vycestovania až po zastrelenie človeka niekedy aj bez vyhlásenia rozsudku vo vykonštruovanom procese, či pri pokuse ujsť z tejto krajiny.

Paradoxne, režim neumožňoval plnohodnotne žiť občanom v našej krajine a zároveň im neumožňoval ani opustiť túto krajinu.

Tresty smrti a vraždy

V roku 2003 Ján Langoš, predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa, začal vyčísľovať počty obetí politických represálií komunistického režimu slovami: „Po roku 1948 bolo popravených najmenej 247 politických väzňov. Pri zatýkaní a ozbrojených zrážkach zahynulo asi 60 ľudí“.^[28] Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu (ÚDV) v roku 2006 zverejnil údaje o 4 495 osobách, ktoré zomreli v komunistických väzniciach v rokoch 1948 – 1989. Podľa historika Tomáša Bursíka, ktorý na tomto zozname pracoval, tento počet sa ešte môže vyšplhať k piatim tisícom.^[29]

K týmto údajom treba doplniť ďalšie údaje. Vraždy počatých detí. Zákernosť voči ženám, očakávajúcim narodenie dieťaťa, bola brutálna. Bez problémov nechali hladovať takúto ženu niekoľko dní, alebo jej bitkou a kopancami usmrtili dieťa. Týranie mužov a žien spôsobilo, že ani po návrate z väzenia nemohli mať vlastné deti. Jedna z väzenkýň spomína: „Boli sme odsúdené na celoživotnú samotu“.^[30]

Niektorým občanom iných štátov neumožnili návrat z väzenia. Aj keď sa v súdnom rozsudku používala formulácia „po odpykaní trestu vyhostiť z Československa“, nebolo v záujme československej justície, aby spolu s odsúdeným prenikli na Západ informácie o praktikách vtedajšej moci. Osobám, ako bola rakúska štátna občianka Emma Olbrichová, nebola z tohto dôvodu poskytnutá lekárska starostlivosť, zomrela vo väzení.^[31] Poznáme prípady ďalších väzňov, ktorí nezomreli priamo vo väzení, ale ich z väzenia poslali zomrieť na slobodu. Tí rovnako nie sú zaradení do zoznamu umučených vo väzení, aj keď na následky väznenia zomreli do niekoľkých mesiacov po prepustení.

Nové výskumy dopĺňajú počty zabitých na hraniciach so Západom. V rámci projektu Ústavu pro studium totalitních režimů (ÚSTR) ich dôsledne zdokumentovali 276,^[32] z nich podľa údajov Ústavu pamäti národa (ÚPN) bolo na slovenskom úseku zastrelených 49 ľudí. Niektoré z obetí zomreli preto, lebo im nebola poskytnutá prvá pomoc, ďalších doslova rozstrieľali desiatkami výstrelov.

Ústav pamäti národa dodal podľa výročnej správy z roku 2011 na Generálnu prokuratúru SR podnety, ktoré svedčia o spáchaní zločinov proti ľudskosti v súvislosti s usmrtením 42 civilných osôb na slovensko-rakúskom úseku železnej opony, pričom v tejto správe okrem iného uviedol:

„Trestné stíhania v prípadoch usmrtených osôb represívnou zložkou komunistického režimu Pohraničnou strážou boli ukončené s odôvodnením, že pohraničníci konali v súlade s vtedy platnou legislatívou. Výnimku tvoril prípad usmrtenia Richarda Schlenza Pohraničnou strážou dňa 27. augusta 1967, kde vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva policajného zboru (KR PZ), Úradu justičnej a kriminálnej polície v Bratislave zastavil trestné stíhanie uznesením zo dňa 12. augusta 2011, pretože bolo neprípustné z dôvodu zákazu dvojitého trestu. Páchateľ, bývalý pohraničník a dnes občan Českej republiky Josef Mlčoušek, bol v súvislosti s usmrtením Schlenza už odsúdený Krajským súdom v Brne rozsudkom zo dňa 25. apríla 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. augusta 2006.“^[33]

Na rozdiel od Slovenska zisťuje poľská prokuratúra smrť poľských štátnych príslušníkov na hraniciach Slovenska s Rakúskom a dožaduje sa mien ľudí, ktorí strážili hranicu a boli zodpovední za označenie miest s elektrickým prúdom, nakoľko chcú týchto ľudí postaviť pred súd za vraždu poľských občanov. Aj podľa vtedy platných predpisov totiž platilo, že miesta, kde bol elektrický prúd, ktorý môže človeka zabiť, mali byť označené. Samozrejme, že takto tieto miesta označené neboli.

K ďalším patria obete streľby počas okupácie vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 – tridsaťsedem mŕtvych v celej republike, z toho na Slovensku zahynuli šestnásti.

Nemožno zabudnúť na nevyjasnené vraždy počas celej éry trvania komunistického režimu. Vražda Štefana Poláka na fare v Borovciach v novembri 1987 spustila iniciatívu Mariána Šťastného za demonštrácie (z tohto podnetu sa zrodila Sviečková manifestácia) v slobodných krajinách „proti brutálnym vraždám veriacich na Slovensku.“^[34] Táto, ale aj ďalšie vraždy (napríklad pád z lešenia a iné) ostávajú dodnes nevyjasnené napriek podrobnej dokumentácii pracovníkov Ústavu pamäti národa, ktorú Ústav poskytol Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Do roku 2010 ÚPN dal podnety v šiestich prípadoch podozrení, že za smrť nevinných ľudí priamo zodpovedali príslušníci ŠtB.

Odvlečení do gulagov

Zákon o Ústave pamäti národa, ktorý hovorí o obetiach komunistického režimu, začína ich výpočet príchodom Červenej armády na naše územie 6. októbra 1944.^[35] Vraždy kňazov a znásilnenia žien boli pri prechode frontu vnímané ako vojnové tragédie, no v skutočnosti väčšinu civilných obetí môžeme priamo označiť za obete nastupujúceho komunistického režimu.

K tým najpočetnejším patria odvlečení do gulagov v ZSSR. Monografia Milady Polišenskej Čechoslováci v gulagu a československá diplomacie 1945 – 1953 zozbierala zoznam 7 422 odvlečených československých občanov, pričom najväčšiu časť z nich tvorili Slováci, početnejšie zastúpenie mali aj príslušníci ruskej, rusínskej a ukrajinskej národnosti.^[36] Údaje však stále nie sú konečné.^[37]

Ďalej podľa údajov Múzea SNP prešlo medzi rokmi 1941 až 1945 okolo 69 000 ľudí z Československa zajateckými pracovnými tábormi a viac ako štyritisíc zajatcov zahynulo. Celkovo bolo v táboroch Hlavnej správy vojenských zajatcov a internovaných (GUPVI)^[38] väznených vyše troch miliónov vojnových zajatcov a každý desiaty z nich zahynul.^[39]

Odvlečení a ich rodiny boli prenasledovaní komunistickým režimom nielen tým, že prišli o manžela, živiteľa rodiny. Tí, ktorí to prežili, mali problém nájsť si zamestnanie. Navrátilci z gulagov boli naďalej objektom záujmu a perzekúcie ŠtB.

Tábory nútených prác

Tábory nútených prác sa stali formou masovej perzekúcie tých, čo sa nedopustili trestnej činnosti podľa vtedajších platných zákonov. O zaradených a ich dĺžke pobytu rozhodovali trojčlenné komisie pri krajských národných výboroch. Neskôr o tom rozhodoval policajný Zbor národnej bezpečnosti (ZNB) a predovšetkým Štátna bezpečnosť (ŠtB). Nakoniec rozhodovali o zaradení do táborov komisie pri krajských národných výboroch (KNV). Smernice pre tieto komisie poznali nasledovné kategórie osôb zaraďovaných do TNP: zaháľači (zvyšky kapitalistov, súkromní podnikatelia, priemyselníci, kulaci), politickí rozvratníci (hodnotili ich podľa triedneho hľadiska: letákové akcie, divadelné predstavenia, kázne v kostoloch, šírenie poplašných správ, sabotáže, propaganda proti znárodňovaniu, atď.) a hospodárski rozvratníci.^[40]

Zákon č. 247/1948 o zriadení táborov nútenej práce (TNP) bol schválený 25. októbra 1948.^[41] Tábormi v období od januára 1949 do 1. augusta 1950 prešlo na Slovenku približne 5 000 osôb vrátane tých, ktorí boli zaradení osobitnou komisiou už v roku 1948. V rokoch 1949 až 1953 fungovalo na Slovensku šesť táborov nútených prác (Ústie na Oravou, Hronec, Ilava, Trenčín, Nováky, Ruskov). V rámci Československa sa počet internovaných odhaduje na 22 000 až 23 000.^[42]

Tábor nútených prác Mírov (pre väzňov) bol dokonca nazývaný „republikou v republike“ pre osobitný režim v tábore. V niektorých správach sa dočítame o používaní najprísnejších opatrení. Lekárom bol väzeň (pôvodne príslušník SS). Nebolo neobvyklé, keď v Mírove prepukli epidémie. Veliteľ tábora si z toho ťažkú hlavu nerobil. Nechal sa počuť: „Väzni sa mali liečiť, keď boli na slobode a teraz ak chcú, tak nech žijú a ak nie, tak nech zdochnú“. M. Pich-Tůma predniesol počas inštruktáže pracovníkov TNP Mírov povestnú vetu: „Bolo by najlepšie naložiť väzňov do auta, zaviesť ich k hraniciam a tam ich postrieľať a bol by pokoj“.^[43]

Politické procesy a väzba

Politické procesy sú sprievodným javom každého totalitného režimu. Označujú súdne a mimosúdne rozhodnutia ovplyvňované politickou mocou. V duchu novoprijatých zákonov č. 231 (od októbra 1948) a č. 86 (od augusta 1950) za politické procesy priamo zodpovedali vedúce orgány komunistickej strany, ktoré boli pri zrode procesov, určovali výšku trestu. Vykonávateľom boli orgány Štátnej bezpečnosti. Výroba procesu sa stala hlavnou pracovnou náplňou ŠtB, ktorej súčasťou bol aj brutálny fyzický a psychický nátlak.

Kľúčovú úlohu zohrala štátna prokuratúra a štátny súd. Justičné orgány prakticky vynášali politicky schválene rozsudky.^[44] Jedným z prvých bol politický proces proti skautom na Morave. Na Slovensku je známy proces s predstaviteľmi politickej opozície: s Ottom Obuchom a spol., v ktorom odsúdili bývalého predsedu Demokratickej strany Jána Ursínyho. V roku 1949 v procese s Albertom Púčikom a spol. boli traja mladí ľudia popravení. V roku 1950 padli dva rozsudky smrti v procese s Bernardom Jaškom a spol., ako aj v procese s juhoslovanským vicekonzulom v Bratislave Šefikom Kevičom a spol. Proces s bývalými partizánskymi veliteľmi (Viliam Žingor a spol.) mal za následok tri tresty smrti.

Vyvrcholením útokov proti katolíckej cirkvi bol proces so slovenskými biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom (1951). Kontakty s pofebruárovou emigráciou viedli k procesu s Jurajom Dlouhým a spol. (1951) – jeho výsledkom boli dva tresty smrti a štyri doživotia. Po roztržke ZSSR s Juhosláviou sa cieľom represie stali aj slovenskí komunisti Gustáv Husák a spol. (1954), ktorí skončili pred súdom v rámci skupiny „slovenských buržoáznych nacionalistov“.^[45]

Čo sa dialo za múrmi väzníc? Najhoršia bola vyšetrovacia väzba, ktorá mohla trvať aj niekoľko rokov. Keďže v tom čase sa väzeň nemohol stretávať s príbuznými, príslušníci ŠtB, vyšetrovatelia, bachari nemali nijaké zábrany dokaličiť týchto ešte neodsúdených ľudí. Výsledkom boli neošetrené zlámané rebrá, búchanie hlavou o stenu, kým človek nepadol do bezvedomia, topenie v Dunaji, nútenie ľudí, aby nespali aj deväť dní, dusenie vo vedre s výkalmi, väzni dostávali do stravy arzén, aby ich otrávili atď. Následne takto fyzicky a psychicky podlomeného človeka vo vykonštruovanom súdnom procese odsúdili. Imrich Staríček, odsúdený na 15 rokov väzenia, spomína: „Pri nepretržitých, desiatky hodín trvajúcich výsluchoch v Ruzyni a v Košiciach mi zlyhávala predstavivosť a vybavovala mi situácie, ktoré sa nikdy nestali. […] K súdnemu pojednávaniu ma priviedli telesne a duševne úplne vyčerpaného a zastrašeného vyhrážkami referentov“.^[46]

Takáto bola realita života väzňov: „Väzni majú taký hlad, že vyberajú zbytky potravín z odpadkových nádob. Úmyselne je im vydávane menej stravy, než je zdokladované, pričom v skladoch potravín boli zistené prebytky masla, sadla, zemiakov, cukru. Z 800 odsúdených trpí podváhou 260 väzňov o 20 – 30 %. Ďalších 32 odsúdených podváhou o viac ako 30%“.^[47] Správa pochádza ešte z čias komunistického režimu a predpokladáme, že aj táto správa môže byť oproti realite prikrášlená.

Samoväzba (samotka) nebola len o tom, že bol väzeň sám na cele. Boli to cely, ktoré v zime neboli vykurované, často mali rozbité okná. Vychádzky boli povolené len každý tretí deň. Stravné bolo obmedzené na polovicu. Väzni odtiaľ vychádzali s psychicky podlomeným zdravím, TBC, opuchmi z hladu, kožnými chorobami.

Ďalším typom týrania boli „drepy“ – niekedy aj 400 za deň, „žabacie pochody“, no rovnako aj neposkytnutie zdravotnej starostlivosti, o čom svedčia desiatky zdokumentovaných prípadov úmrtí priamo v zariadeniach väzníc.^[48] Veliteľ zboru väzenskej stráže na porade ministerstva spravodlivosti 6. apríla 1950 povedal: „V ústavoch sú najväčšie reakčné krysy […] Velitelia oddielov SVS budú odmeňovaní podľa toho, ako dokážu udeľovať tresty, ísť tvárou v tvár proti reakcii, dávať polovičné dávky potravín, používať bunkre…“.^[49]

Po návrate z väzenia sa bývalí politickí väzni nemohli zamestnať. A keď sa zamestnali, tak len na najnižšie pozície. JUDr. František Paňák, jezuita, bývalý predseda spolku Detvan, mohol pracovať len ako lesný robotník.^[50] Bývalí väzni boli naďalej vnímaní ako tzv. „bývalí ľudia“. K prvým rehabilitáciám dochádzalo v Dubčekovej ére. V roku 1968 niektorí politickí väzni odmietli rehabilitácie, nakoľko neboli úplne. Štát od bývalých politických väzňov žiadal, aby si ponechali aspoň čiastkový trest. To niektorí odmietli. Plne boli rehabilitovaní až po roku 1989.

Aj v súčasnosti majú bývalí politickí väzni v dôsledku dlhoročných perzekúcií zlé sociálne postavenie a dôchodky. Na rozdiel od okolitých krajín parlament napríklad doteraz neschválil zákon o znížení dôchodkov príslušníkov ŠtB, ktorí v čase komunistického režimu terorizovali obyvateľstvo.

Celkovo bolo podľa doterajších údajov odsúdených 71 168 ľudí. Najviac ich bolo odsúdených za trestné činy hospodárskej povahy a slúžili ako nástroj násilnej kolektivizácie slovenského poľnohospodárstva. Vo veľkej miere boli stíhaní predstavitelia cirkví. V konečnom dôsledku politické procesy postihli všetky sociálne vrstvy, profesijné a záujmové zoskupenia.^[51]

Pomocné technické prápory (PTP). Vojenské tábory nútených prác

Existencia pomocných technických táborov (PTP) začiatkom päťdesiatych rokov predstavovala integrálnu súčasť mechanizmu politického násilia, zameraného proti skutočným, potenciálnym, alebo vykonštruovaným odporcom komunistického režimu v Československu. Jednotky podobného typu ako PTP zriadili aj v iných krajinách východného bloku, napr. v Poľsku, Maďarsku, Rumunsku.

Išlo o jednu z viacerých foriem mimosúdnych perzekúcií. Jej zámerom bolo izolovať politicky nespoľahlivých a záujmom komunistickej moci inak nepohodlných vojakov základnej služby, ako aj vojakov v zálohe (dokonca sa to týkalo aj osôb z rôznych dôvodov zbavených brannej povinnosti) a pod zámienkou pracovnej prevýchovy. Zároveň bolo účelom využiť ich ako zdroj lacnej pracovnej sily pre potreby armády a národného hospodárstva. Armádu takto priamo vtiahli do zápasu s vnútornou politickou opozíciou a zneužili ju na plnenie úloh, ktoré ostro kontrastovali s jej hlavným poslaním: garantovať bezpečnosť, suverenitu a územnú celistvosť štátu.

Zorganizovanie zvláštnych jednotiek pre politicky, štátne a národne nespoľahlivých vojakov vychádzalo spolu s prebiehajúcou čistkou veliteľského zboru z úsilia KSČ ovládnuť armádu ako dôležitý mocenský nástroj štátu.

Rehoľníci, rehoľníčky, členovia gréckokatolíckej cirkvi

Po prevrate vo februári 1948 si komunistické vedenie v oblasti cirkevnej politiky stanovilo dva základné ciele: postaviť z krátkodobého hľadiska nižší katolícky klérus proti vyššiemu a z dlhodobého hľadiska odpútať katolícku cirkev od Vatikánu a vytvoriť z nej národnú cirkev. Snaha o kontrolu katolíckej cirkvi však narážala na odpor biskupov. Komunistický režim sa preto rozhodol proti biskupom tvrdo zasiahnuť. Prvé úvahy o zorganizovaní procesu s českými a slovenskými biskupmi sa objavili už v roku 1949 počas maďarského procesu s kardinálom Józsefom Mindszentym.

Východiskom úderu proti biskupom sa stal proces s predstaviteľmi mužských reholí, ktorý vyvrcholil 4. apríla 1950 v Prahe. V rámci neho si komunistický režim vytvoril a otestoval mocenský mechanizmus, ktorý následne použil v ďalších cirkevných procesoch. Tvorili ho zložky Štátnej bezpečnosti, štátnej prokuratúry, ministerstva spravodlivosti a Štátneho úradu pre cirkevné veci, v prípade slovenských procesov Slovenského úradu pre cirkevné veci.

Dňa 28. apríla 1950 sa v réžii komunistickej strany a Štátnej bezpečnosti odohrala tzv. Akcia P, ktorá znamenala násilnú likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi v podobe jej pričlenenia pod pravoslávnu cirkev. S touto akciou súvisí väznenie predstaviteľov cirkví, internácia kňazov a ich rodín do českého pohraničia a ďalšie perzekúcie, ktoré trvali 18 rokov, keď došlo k obnove gréckokatolíckej cirkvi v dôsledku Pražskej jari (1968).

Ďalšie perzekúcie…

Perzekúcie zasiahli aj školstvo: „Po roku 1948 stratilo prácu viac ako 600 pedagógov, akčné výbory vyhnali z vysokých škôl 10 tisíc študentov. Ďalšie stovky tisícov mladých ľudí nemali vôbec možnosť študovať pre zlý kádrový posudok. Tajná polícia prenasledovala tisícky veriacich“.^[52] V priebehu Akcie B bolo na Slovensku podľa jedného z archívnych zdrojov násilne vysťahovaných 1 042 rodín z veľkých miest na vidiek.^[53] Tí, čo emigrovali, nemohli sa nikdy vrátiť na Slovensko.

Záver

Thierry Wolton napísal tri diely publikácií, v ktorých sa zaoberá témou komunistického režimu. V prvej hovorí o aktéroch, v druhej o obetiach a v roku 2017 vyšla tretia časť, ktorá hovorí o komplicoch komunizmu, medzi ktorých patrili i uznávaní spisovatelia ako Jean Paul Sartre, či Luis Aragon, ktorý vychvaľoval sovietske gulagy.

To, čo majú komplici režimu podľa Jeana Baptistu Noého spoločné, je zastieranie, popieranie, minimalizovanie, hanobenie.^[54] To sú štyri tromfy, ktoré používajú komunisti, aby prehliadali zločiny komunistického režimu proti ľudskosti.

Na Slovensku si po roku 1989 pripomíname vo forme štátnych sviatkov a pamätných dní aj obete totalitných režimov. Patria k nim Deň nespravodlivo stíhaných (13. apríl),  Deň zápasu za ľudské práva (25. marec) a predovšetkým štátny sviatok Deň boja za slobodu a demokraciu (17. november). No stáva sa, že aj predstavitelia štátu sa stávajú komplicmi éry neslobody, keď udalosti Novembra 1989 vnímajú ešte stále ako „Deň študentov“ a výročie „bezplatnej prepravy vlakmi“.

Je spomienka na Nežnú revolúciu adekvátna? Bývalý politický väzeň Rudolf Dobiáš hovorí:

„My, občania, ale aj politici sme si z tohto dňa, ktorý v dejinách nášho národa bezpochyby patrí k najvýznamnejším, urobili priam odpočinkový deň voľna. Česť výnimkám, ľuďom, ktorí zásluhou primátorov, starostov alebo politických strán nezabúdajú vzdať hold tým, čo sa pričinili o pád komunizmu a návrat demokracie. Aj v tomto spôsobe slávenia sviatku boja za slobodu a demokraciu vidieť našu historickú rozpoltenosť, ktorá s nami putuje dejinami a zväzuje nám nohy na ceste k budúcnosti. Namiesto zápasu o čoraz prijateľnejšiu podobu demokracie uspávanka, ako keby sme sa chystali na odpoludňajšiu siestu“.^[55]

Príloha 2: Príbehy ľudí perzekvovaných komunistickým režimom

Soňa Gyarfašová

V spoločnosti často pretrváva akási zidealizovaná spomienka na gulášový socializmus konca osemdesiatych rokov 20. storočia, kde mali všetci v neistom svete pohodlné a predvídateľné istoty, v mene ktorých by sa dokázali vzdať možno aj dnes časti svojej slobody.

Na to, čo by spomínané „vzdanie sa slobody“ znamenalo, dávajú odpoveď príbehy z obdobia najhoršej podoby komunistického režimu – ťažkých päťdesiatych rokov. Hoci metódy režimu boli neskôr sofistikovanejšie, jeho charakter, podstata, ale aj úcta k ľudskému životu zostávala rovnaká.^[56]

Aká, to najlepšie ilustrujú práve spomínané príbehy perzekvovaných ľudí, ktoré napísal v mene svojich proklamovaných ideálov bývalý režim. Zrekonštruovať ich možno najmä z osobných spomienok.^[57]

Prvá obeť justičných vrážd a boj o česť

Prvou obeťou justičných vrážd v Československu sa stal generál Heliodor Píka. Človek, ktorý bol esom 1. aj 2. odboja a významnou mierou sa zaslúžil ako československý legionár o vznik prvej Československej republiky na konci prvej svetovej vojny, ako aj o jej obnovenie po tej druhej.

Jeho jediný syn Milan Píka bol zasa jedným z posledných československých dôstojníkov, ktorí bojovali proti nacizmu v britskej Royal Air Force. Svoj najväčší boj však zviedol až po vojne. Desaťročia sa snažil očistiť meno svojho otca, z ktorého komunisti urobili zradcu a po svojom nástupe ho v zinscenovanom procese popravili.^[58]

Posledných šesť hodín pred vykonaním rozsudku strávili otec a syn spolu v cele. Komunisti im dali aspoň jedinú možnosť – rozlúčiť sa. Milan Píka nikdy nezabudol, ako krátko predtým u nich doma zazvonil telefón. Oznámili im, že otca popravia skoro ráno na nádvorí väznice Plzeň-Bory. Keď ho tam presúvali z pražského Pankráca, na chvíľku im ešte svitla nádej. V Plzni sa roky nepopravovalo. Verili, že takúto krutú vec režim nakoniec predsa len nebude schopný napriek masívnemu zatýkaniu a bitkám vo väzení urobiť. No neskôr sa ukázalo, že paranoidný režim presunul slávneho generála Heliodora Píku z Pankráca do prísne stráženej väznice preto, aby jeho smrť nebola na očiach. Do poslednej chvíle sa súdruhovia báli, že sa obľúbeného generála niekto pokúsi oslobodiť.^[59]

Okolo šiestej hodiny ráno poňho prišli. Otca vyviedli jednými dverami na šibenicu, syna druhými dverami von. „Podali sme si ruku, pobozkali sme sa,“ len s ťažkosťami spomínal deväťdesiatšesťročný generál Milan Píka vo svojom malom bratislavskom byte, kde všetko pripomínalo jeho otca. Ten bol preňho vzorom už od detských čias.^[60]

Bývalý vysoký dôstojník Heliodor Píka bol uznávanou osobnosťou. Stál nielen pri prvých krokoch Československej republiky, ale aj pri formovaní a zrode zahraničného protifašistického odboja. Neskôr sa dokonca zaslúžil o prepustenie obyvateľov bývalého Československa zo stalinských gulagov. Podľa údajov, ktoré si nechal vypracovať, v nich skončilo približne 20 000 bývalých československých občanov, z veľkej časti z Podkarpatskej Rusi.^[61] Mnohí z nich chceli po rozbití republiky v roku 1939 bojovať proti Hitlerovi, preto prekročili hranice ZSSR. O spojenectve nacistického a komunistického režimu v podobe paktu Molotov-Ribbentrop o neútočení ešte nikto z nich nemohol vedieť, a tak označení za špiónov putovali v Sovietskom zväze do gulagu.

Práve vďaka Heliodorovi Píkovi, šéfovi diplomatickej misie v Moskve, sa podarilo týmto ľuďom získať priepustku, mnohí z tých, ktorí tieto trestanecké lágre prežili, sa zapojili do oslobodzovacích bojov v Svobodovej armáde. Po návrate domov si pamätal Heliodor Píka nielen tento príbeh, ale vedel aj o praktickom fungovaní boľševického modelu. Práve to neskôr ovplyvnilo jeho osud, keď si komunisti po svojom nástupe v roku 1948 začali upevňovať moc s pomocou sovietskych poradcov.^[62]

Otca najskôr spolu s ďalšími dôstojníkmi vyhodili z armády a potom – krátko po ťažkej operácii žlčníka – ho priamo v nemocničnej izbe zatkla Štátna bezpečnosť. Z nemocnice skončil rovno vo väznici na pražskom Pankráci. Na hrdinu 1. aj 2. odboja, ktorý videl v Sovietskom zväze stalinské gulagy a vyčítali mu prozápadnú orientáciu, nasadili tých najhorších vyšetrovateľov.

Milan Píka spomínal: „Bol som v bloku A77 a otec v bloku A134. Iba pár metrov od seba, no v skutočnosti sme boli neskutočne vzdialení“.^[63] S odstupom času bol rád, že nasledoval otca do väzenia. Za celý čas, čo vyšetrovali syna, sa tam nestretli, no každý deň ich čakalo niekoľko vzácnych minút, keď sa mohli aspoň uvidieť. Väzni chodievali na prechádzky. Medzi nimi bol aj Milan. Jeho otcovi to nedovolili, no keďže mal celu na prízemí, syn mu pri prechádzkach pozerával do okien. Aj otec sa postavil na lavicu, aby videl svojho syna.

Do synovej cely sa otcovi po iných väzňoch, ktorí boli československému hrdinovi naklonení a boli ochotní riskovať, podarilo poslať aj niekoľko motákov. Otec poslal synovi tajne lístoček, kde písal o komunistickom prokurátorovi Karlovi Vašovi, ktorý mal na starosti jeho prípad.^[64] Bolo to už po oboch procesoch, keď komunisti súdili najskôr otca a potom aj syna: „Zdôrazňujem, že protokoly sú nepravdivé, formuloval ich doktor Vaš. Prevracia skutočnosti, obsah, zmysel a formulácia je tendenčný výmysel doktora Vaša“. Otca navštívil ešte páter Doležal, s ktorým spolu dlho hovorili. Až sprostredkovane sa Milan dozvedel, že generál Píka mu vtedy povedal: „Nech moje činy rozsúdi Boh“. Dvadsiaty prvý jún je pre väčšinu ľudí najdlhší, prvý letný deň. On si vtedy pripomínal otcovu popravu.

Milan Píka neskôr spomínal, ako v cele plakal, no práve otec ho podržal. Išiel z neho vnútorný pokoj, bol vyrovnaný: „On mi dal takú vieru v život, ako sa správal, keď nám dali možnosť sa spolu rozlúčiť. On bol úplne pokojný, vyrovnaný“.

Komunistickí súdruhovia nedovolili ani len pochovať telo Heliodora Píku. Jeho manželku nechceli zamestnať najskôr ani ako upratovačku. Mladého Milana vyhodili zo štúdia práva. Stal sa človekom druhej kategórie. Nemohol robiť ani obyčajného robotníka. Spod drobnohľadu pražskej Štátnej bezpečnosti sa rozhodli aj s mamou odísť do Bratislavy, kde prežil celý život. Držala ho jediná túžba. Očistiť otcovo meno.

Milan Píka sa snažil roky o otcovu rehabilitáciu, no až o takmer dve desaťročia neskôr, v reformnom roku 1968, keď sa začínalo hovoriť o obrode, chybách režimu a demokratizácii, súd proces obnovil. V decembri in memoriam skonštatoval, že jeho otec, generál Heliodor Píka bol nevinný v plnom rozsahu. Vtedy Milanovi zatelefonoval aj generál Ludvík Svoboda, ktorý bol v tom čase už československým prezidentom. Bol otcovým starým priateľom a spolubojovníkom, ale v kritických chvíľach mu nepomohol. Pomohol však aspoň Milanovi, ktorý bol rovnako ako otec obvinený z protištátnej činnosti. Jeho prenasledovanie bolo po Svobodových intervenciách zastavené. Mohol urobiť viac?

Syna Milana vtedy pozval prezident Svoboda na Pražský hrad. Milan Píka spomínal, že keď s manželkou prichádzali, Svoboda stál vo dverách a hovoril mu: „Milan, tvoj otec sa zapísal do histórie“.^[65]

Po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a následnej normalizácii sa však rehabilitácia otca stala len formalitou a zdrapom papiera. Keď chcel syn umiestniť v otcovom rodnom Štitíne pri Opave na jeho rodný dom pamätnú tabuľu, nepovolili mu to. Podarilo sa mu to s ťažkosťami až v júli 1989, ústrky režimu totiž trvali ďalších 20 rokov.^[66] No až po Nežnej revolúcii sa dočkali otec, aj zaznávaný syn zaslúženého uznania za svoju činnosť aj postoje.

Už dva roky po Nežnej revolúcii prezident Václav Havel udelil Heliodorovi Píkovi Rad Milana Rastislava Štefánika za mimoriadne zásluhy v boji za oslobodenie vlasti. V roku 2004 získal in memoriam aj Rad bieleho dvojkríža. Až v deväťdesiatych rokoch sa verejnosť, aj vďaka synovi Milanovi, dozvedela celú pravdu o jeho tragickom príbehu. Česká televízia zakrátko odvysielala film Proč Vás zabili, generále, vyšlo viacero kníh aj novinových článkov.

Milan Píka myslel na otca aj vtedy, keď ho v roku 2014, po šesťdesiatich piatich rokoch od popravy, povýšila česká aj slovenská armáda zhodne na generála. Takmer tridsať rokov od Nežnej revolúcie, keď sme sa stretli, žil stále v tichu svojho bratislavského bytu plného spomienok. Jedna z mála vecí, ktorá Milanovi Píkovi ostala po otcovi, bol jeho posledný list: „Len úcta k názoru inému, vzájomné pochopenie, sloboda presvedčenia môžu udržať svornosť národa, a tým aj jeho silu. Podarí sa to ale len výchovou, nikdy nie násilím. Drahý môj synu, slúž verne svojmu národu. Buď láskavý a pomáhaj ľuďom“. Milan Píka zomrel v Bratislave 20. marca 2019.

Heliodor Píka bol len jedným z 248 ľudí, zavraždených z politických dôvodov. Dodajme, že pri vyšetrovaniach a v komunistických väzeniach podľa štatistík českého Úradu dokumentace a vyšetrování zločinů komunismu zomrelo 4 500 ľudí.^[67]

Neznáme roky päťdesiate

Za každým jedným číslom sú zničené životy, zmarené sny a pošliapané talenty. Úplnú absurdnosť režimu ilustruje napríklad odsúdenie československej hokejovej reprezentácie. Keď sa po druhej svetovej vojne začali opäť hrávať majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, československí hokejisti doniesli domov hneď tri medaily – v roku 1947 vybojovali zlatú v Prahe, v roku 1948 striebornú olympijskú zo Švajčiarska a v roku 1949 získali vo Švédsku titul majstrov sveta. „Stále som chcel byť prvý, najlepší“, spomínal najmladší z reprezentácie Augustín Bubník, ktorý začal korčuľovať ešte v Sokole.^[68] Na to, akého sa dočká ocenenia, však nepomyslel ani vo sne.

Úspechy reprezentácie nebránili súdruhom, aby hokejistov, ktorí priniesli domov tie najvzácnejšie kovy, poslali do Jáchymova – ťažiť uránovú rudu. Všetko sa začalo, keď chcela reprezentácia v roku 1950 letieť do Londýna. Štátny výbor pre telovýchovu ich poslal z letiska domov. Najskôr im tvrdili, že odchod sa posúva, nakoniec sa dozvedeli, že vycestovať nemôžu. Dôvodom mali byť dvaja reportéri Rudého práva, ktorí nedostali vstupné víza. Veľká časť úradujúcich majstrov sveta odišla s patričným hnevom do ich obľúbenej krčmy za Národným divadlom, kde kedysi oslavovali svoje úspechy.

V rozhlase vtedy počuli správu, že sa vzdávajú šampionátu, a tak začali padať nadávky na režim a protištátne heslá. Čoskoro sa začalo zatýkanie. „To všetko bola už vopred pasca, aby nás vyprovokovali“, spomínal najmladší z celého tímu Augustín Bubník.^[69]

Dôvod bol celkom prostý – hokejisti mali slúžiť ako odstrašujúci príklad. Komunistický režim chcel urobiť šport svojou výkladnou skriňou, ktorou by demonštroval úspechy nad kapitalistickým svetom. Problém bol, že z proklamovaného komunistického raja ušli viacerí špičkoví športovci – majsterka sveta v krasokorčuľovaní Ája Vrzáňová, aj hokejový majster sveta a neskorší víťaz Wimbledonu Jaroslav Drobný.^[70] Paranoidný režim bol presvedčený, že sa chystajú ujsť aj ďalší a aj na prípade obľúbených hokejistov sa snažil ukázať, že sa nebojí zakročiť ani proti tým, ktorí boli de facto na svoju dobu hviezdy. Mladí hokejisti potom zažili tie najťažšie výsluchy v obávanom pražskom Domečku, kde ich so sadistickou radosťou bil a týral obávaný vyšetrovateľ a dozorca František Pergl.^[71] Ten si svoje brutálne metódy vyskúšal už predtým na letcoch západného odboja, ktorí sa stali pre režim nepriateľmi číslo jeden. Sám Augustín Bubník nerád hovoril o spôsoboch vyšetrovania, ktoré tam zažil. Krutosťou sa Pergl vyrovnal podľa spomienok niektorých politických väzňov surovému Alojzovi Grebeníčkovi, ktorý zasa vo väznici v Uherském Hradišti týral väzňov elektrickým prúdom.

Súdny proces bol vlastne len vyslobodením z kolotoča nepredstaviteľných výsluchov. Tentokrát však nešlo o monsterproces. Augustín Bubník spomínal: „Pôvodne to chceli urobiť tak, ako s Miladou Horákovou, ale neskôr sa zľakli, že by si proti sebe pobúrili ľudí. Okrem jediného novinára z Rudého práva nakoniec prebiehal proces s vylúčením verejnosti“. On ako najmladší a jediný z tímu, čo ovládal angličtinu, mal návrh trestu smrti spolu s najstarším, brankárom Bohumilom Modrým, ktorý mal ponuky z americkej NHL. Tresty boli nakoniec miernejšie, ale aj tak šokujúco vysoké: „Pätnásť, štrnásť, dvanásť, desať, osem a tak ďalej. A tak dvanásť hráčov naraz zmizlo z povrchu zemského a nikto sa o nich päť rokov nedozvedel…“^[72]

Uránové lágre pre odporcov a vízia slobody

Najmä v päťdesiatych rokoch 20. storočia prešla prevažná časť politických väzňov komunistickými pracovnými tábormi, kde sa stali lacnou pracovnou silou pri ťažbe uránovej rudy, ktorú Československo v čase studenej vojny posielalo ako bratskú pomoc Sovietskemu zväzu. V priestoroch Jáchymova, Příbrami a Horného Slavkova bolo dohromady osemnásť takýchto nápravnovýchovných táborov – slúžili najskôr pre retribučných väzňov, neskôr pribudli aj ďalší – kriminálni a najmä politickí. Tí boli označení bielou páskou ako muži určení na likvidáciu.

Skúsme nechať opäť prehovoriť štatistiky, ako ich uvádza napríklad aj vo svojej knihe Zaváté šlépěje Marie Bohuňovská. V roku 1951 odchádzali do ZSSR vlaky s uránovou rudou raz za 5 dní, dohromady odišlo takto 73 vlakov s 1 850 vagónmi a odviezli tam 40 150 ton rudy, v roku 1952 už vlaky odchádzali každé tri dni, dohromady ich bolo vypravených 91 s 2 275 vagónmi a spriatelenému Sovietskemu zväzu priviezli 50 050 ton uránovej rudy. V roku 1953 sa číslo ustálilo nasledovne – z Československa vyrážal vlak každé tri dni. Takto režim vyslal do ZSSR 122 vlakov, dohromady s 3 050 vozňami, v ktorých bolo 57 100 ton vyťaženej uránovej rudy. Vcelku poslalo komunistické Československo spriatelenému sovietskemu bratovi 591 vlakov s 323 500 tonami uránovej rudy.^[73]

Rádioaktívna ruda z celého Jáchymovska sa triedila na najmenšom spomedzi všetkých pracovných táborov. Nachádzal sa v Ostrove nad Ohří. Takzvaný Vykmanov bol označený písmenom L ako likvidačný. Končili tu výhradne politickí väzni s trestom nad desať rokov. Pre režim to boli tí nepolepšiteľní. Kňazi, agenti-chodci alebo tí, čo sa aktívne zapojili do tretieho odboja. Triedila sa tu uránová ruda vyťažená z celého Jáchymovska, Příbramska aj Horného Slavkova.^[74]

Väzni tu drvili smolku bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov, aby plnili barely smerujúce do Sovietskeho zväzu a dýchali všetok rádioaktívny prach. Aj preto sa u niektorých z nich začali postupne prejavovať rôzne zdravotné problémy. Jedným z nich bol Jaroslav Fabok, jeden z tamojších, tajomník Demokratickej strany, ktorý bojoval proti fašizmu ešte pred vypuknutím ozbrojeného boja v odbojovej skupine Flóra napojenej na Londýn a neskôr aj v Slovenskom národnom povstaní. Komunisti ho uväznili ešte v predvečer februárového prevratu, no jemu sa podarilo ujsť do americkej okupačnej zóny Nemecka. Myslel si, že podobne, ako bolo možné zvrhnúť fašistickú, bude možné zvrhnúť aj druhú, komunistickú totalitu. Pri prvej ceste ho však chytili, jeho dvoch priateľov popravili, a hoci aj jemu hrozil trest smrti, nakoniec dostal doživotie. Dohromady si odsedel za mrežami šestnásť rokov. O odboj sa snažil aj v hĺbke uránových baní.^[75] Na obávanú Vežu smrti Jaroslav Fabok spomínal takto: „Tráva z toho prachu nebola zelená, ale bola akoby sfarbená domodra. Vtáčikovia neboli. Len my a uránová ruda. Keď ste vošli do tých skladov, kde bola uložená, mali ste pocit, že Vám niečo zviera hlavu obručami“.^[76]

Keďže podmienky na Veži boli naozaj tvrdé, vyskytli sa tu prípady ľudí, ktorí ochoreli a zomreli. Bol medzi nimi známy český sochár Jaroslav Šlezinger, ktorý bol v období Protektorátu väzňom gestapa,^[77] ale aj bývalý prevádzkár bratislavskej Metropolky Jaroslav Dvořáček, ktorého väznili za odbojové kontakty aj ľudáci v koncentračnom tábore Ilava. Ten zomrel vo väzenskej nemocnici a dnes má hrob v Karlových Varoch.^[78] Poučení prvými zvláštnymi príznakmi a niekoľkými úmrtiami púšťali neskôr komunisti ťažko chorých väzňov z Veže smrti na slobodu aj predčasne. Zomierať. To boli obete režimu, ktoré nikto nikdy neporáta.^[79]

Mnohí nečakali a snažili sa vyslobodiť sami. O útek z Veže smrti sa pokúsil v roku 1951 aj politický väzeň Jaroslav Lukeš, mladý robotník, ktorý bol za zbehnutie z vojenskej služby a snahu o prekročenie hraníc odsúdený na dlhých štrnásť rokov.^[80] Bolo len krátko pred Vianocami, ako nespravodlivo uväznený sedel takmer dva roky, istý čas aj v úpravni rudy – na Veži smrti. Využil spolu so svojím priateľom chvíľku nepozorností stráží a podarilo sa mu ujsť, hoci len na niekoľko metrov. Prenasledoval ho jeden z dozorcov, príslušník Zboru národnej bezpečnosti Bohumil Vlačiha, ktorý mu prestrelil pľúca. Keď nevládny väzeň klesol na zem, priblížil sa k nemu, pozrel sa mu do očí a vyslovil poslednú vetu, na ktorú si Jaroslav Lukeš spomínal: „Teraz ho dorazím“.^[81]

Vtedy totiž bezvládnemu väzňovi prestrelil hlavu. Zabiť takto bezbranného človeka bolo v rozpore dokonca aj s vtedajšími právnymi predpismi, hoci bol politický väzeň druhotriednym človekom. Ale Jaroslav Lukeš nakoniec prežil. Zachránili mu život, aby trpel ďalej v komunistických väzeniach. Po Nežnej revolúcii sa jeho prípad dostal až na súd. Rodáka z Českej Skalice, dozorcu Bohumila Vlačihu, však české súdy nakoniec oslobodili s tým, že dnes sú už tieto činy premlčané.^[82]

Bývalý politický väzeň z 50. rokov Anton Tomík spomínal na jeden z najväčších útekov, ktorého bol účastníkom: „My sme netúžili po slobode, ani po zahraničí. To by snáď bola naivná predstava“. Z najvyššie položeného lágra Nikolaj, ktorý prezývali aj česká Sibír, ušlo 6. novembra 1955 dohromady desať politických väzňov: Anton Tomík, Adolf Ruš, Viliam Gápel, Ján Kupčok, Otto Drozd, Ignác Hazucha, Miroslav Dostál, Václav Ratajský, Arpád Trója a František Mereš.

Anton Tomík po rokoch hovorí, že mysleli na správu Vrbu a Wetzlera: „Aj my sme chceli informovať ľudí o tom, čo v týchto táboroch robí komunistická moc s človekom“. Pri úteku ho postrelili do nohy. Do troch dní všetkých chytili a tresty im zvýšili. „Ale aspoň ma preložili do kamennej väznice, kde mi nehrozilo to rádioaktívne žiarenie. Tí, ktorí tam zomreli, zomreli väčšinou na rakovinu“, spomínal.^[83]

Beznádejné úteky

Z približne 250 000 politických väzňov v celom Československu prešlo uránovými lágrami asi 65 000. Podľa štatistík Ústavu pro studium totalitních režimů sa v nich v rokoch 1949 – 1959 pokúsilo ujsť z lágrov dohromady 584 ľudí, zastrelených bolo 31 väzňov.^[84]

Jeden z najväčších a najtragickejších útekov sa odohral v roku 1951 z tábora XII v Hornom Slavkove. Písal sa 14. október 1951. Bola nedeľa, deň, keď sa v šachte nefáralo, robili sa len pomocné práce. Aj ostraha na šachte bola menej prísna. Dvanásť politických väzňov sa rozhodlo práve vtedy pre svoj dlho pripravovaný útek. Boli medzi nimi František Čermák, Miroslav Hasil, Ferdinand Compel, nadporučík Jan Trn, Vladislav Roubal, Zdeněk Štich, Karel Kukal, Boris Volek, Ladislav Plšek, František Petrů a štábny kapitán Jan Úlehla.

Išlo zjednodušene o dve skupiny ľudí – Prvú tvorili mladí študenti, ktorí vyjadrovali nesúhlas s nastúpenou totalitou, ale niektorí, ako mladý skaut Pavel Štich, za roznášanie letákov.^[85] Dostal za ne trest desať rokov, Karel Kukal dostal za protikomunistický časopis a letáky sedem rokov. Bývalého študenta chémie Borisa Voleka zasa odsúdili v roku 1950 na šestnásť rokov za velezradu a špionáž, komunisti tvrdili, že dodával priemyselné informácie západným agentom. Za nesúhlas s režimom, ktorý kvalifikovali ako velezradu, odsúdili aj poľnohospodárskeho robotníka Ladislava Plšeka, ktorému vymerali trinásť rokov.^[86]

Druhú veľkú skupinu tvorili tí, čo patrili ku skupine prvorepublikových demokratov, zaslúžilých odbojárov proti nacizmu, ktorí odmietali aj komunistickú totalitu.^[87] Spoluväzeň a kolega z úteku Ferdinand Compel zasa dostal jedenásť rokov za to, že sa snažil získať svoje doklady z rodnej Podkarpatskej Rusi. Keďže to nešlo úradnou cestou, rozhodol sa tam vrátiť. Pri prechode hraníc do ZSSR ho chytili a odsúdili za špionáž. Ako politický väzeň zachránil krátko po uväznení v bani život civilnému zamestnancovi, no jeho trest komunisti napriek tomu nezmiernili. Jan Trn, ďalší rodák z Podkarpatskej Rusi a bývalý partizán z druhej svetovej vojny, ušiel po roku 1948 na západ, no vrátil sa späť. Po tom, ako ho pri návrate chytili, vymerali mu komunisti šestnásť rokov.

V protifašistickom odboji bol aj Miroslav Hasil, ktorý utekal cez hranice v roku 1948, no jeho pokus sa skončil neúspechom. K odboju patril aj Vladislav Roubal, ktorý po obsadení pôsobil v britskom kráľovskom letectve v 310. peruti a po vojne sa stal vyslancom v Belgickom Kongu a vo Francúzsku. Hneď po príchode ho zatkli a odsúdili na jedenásť rokov za velezradu.^[88]

Strastiplnú cestu prekonal počas vojny aj štábny kapitán Jan Úlehla. Po vzniku Protektorátu Čechy a Morava začal s odbojovou činnosťou, za čo ho zatklo gestapo. Ako politický väzeň skončil v nacistickom koncentračnom tábore Dachau, z ktorého sa mu po štyroch rokoch podarilo ujsť. Po úteku sa ešte dokonca zapojil do armády generála Svobodu. Po februárovom prevrate založil časopis Partizán, kde ostro kritizoval režim. V roku 1950 ho režim zatkol, označil za vedúceho protištátnej skupiny a poslal do väzenia na dvadsaťpäť rokov. Bývalý odbojár bol presvedčený, že v tábore dlho nezostane.^[89]

Ako teda vyzeral ich plán úteku? Pôvodný zámer bol jasný – nenásilne odzbrojiť dozorcov a pokúsiť sa ujsť smerom do Spolkovej republiky Nemecko. Priebeh úteku bol toho neskorého nedeľného večera pomerne rýchly. Jednému z dozorcov, strážmajstrovi Landovi, sa väzni sťažovali na zničené vodovodné čerpadlo. Keď šiel s nimi do zámočníckej dielne, pomerne rýchlo ho odzbrojili. O niečo ťažšie to bolo s mladým, motivovaným dozorcom Jánom Guckým. Keď ho politický väzeň Jan Úlehla vyzval, aby im aj on odovzdal zbraň, pokúsil sa s ním dozorca zápasiť a bol nešťastne postrelený. Tretí z dozorcov im zbraň vydal, a tak skupina väzňov získala tri pištole a tri samopaly. Odzbrojených dozorcov odviezli do banskej šachty, kde mali počkať až do rána. K skupinke dvanástich väzňov sa pripojil ešte jeden, ktorý nepatril do pôvodnej partie. Spoluväzeň Levinský s nimi prešiel časť cesty, no zakrátko sa stratil s tým, že niekde po ceste stratil čiapku. Vtedy nevedeli, že Levinský je konfident Štátnej bezpečnosti. Zakrátko sa vrátil do tábora, oslobodil dozorcov a upovedomil hliadky, ktorým smerom sa vydali väzni z tábora.^[90]

Tí utekali celú noc, v tom čase ich však už hľadali príslušníci Zboru národnej bezpečnosti. Jeden začal na nich bez výzvy strieľať. Karla Kukala trafili do kolena, ten si uvedomil hrôzu celej situácie a radšej sa pokúsil obesiť. Vetva stromu však nevydržala. Zadržali ho a po ošetrení roztrieštenej nohy v nemocnici ho odtransportovali do korekcie, studenej podzemnej kobky. V podobných sadistickí dozorcovia Lukavský a Bydžovský bili jeho spoluväzňov z úteku Zdeňka Šticha a Borisa Volka. Postrelenému Karolovi Kukalovi po útekoch a kopancoch prerazili nosnú prepážku.

Zakrátko bol v tábore nástup, na ktorý sa museli všetci traja zbití spoluväzni povinne dostaviť. Pred sebou videli päť mŕtvych zohavených tiel spoluväzňov a priateľov z úteku. Ferdinanda Compela, Jana Trna, Františka Petrů, Vladislava Roubala a Jana Úlehlu. Sadistickí dozorcovia žiadali, aby traja dobití muži prechádzali okolo zabitých spoluväzňov. Keď chceli spoluväzni so slzami v očiach sňať na znak úcty čiapky, bachari ich ďalej sadisticky bili a kopali. Nohy sa im podlamovali z mnohých zranení a úderov, ktoré pri tom utŕžili, ale aj z toho, čo videli pred sebou. Po tom, ako Karla Kukala zadržali, nevedel, čo sa dialo s jeho spoluväzňami. Podpredseda českej Konfederácie politických väzňov a bývalý politický väzeň František Šedivý, ktorý sa týmto prípadom zaoberal, píše, že dnes už nedokážeme zrekonštruovať, čo presne sa počas zásahu proti bývalým politickým väzňom vlastne dialo. Nikto z nich ho totiž neprežil. Jediným podkladom o tom, čo sa stalo, je lekárska správa. Tá hovorí o tom, že František Petrů a Vladislav Roubal boli pri zásahu zastrelení – pravdepodobne príslušníkmi Štátnej bezpečnosti, alebo zomreli vlastnou guľkou. Ferdinand Compel, Jan Trna a Jan Úlehla zomreli na ochrnutie mozgových centier a krvácanie do hrudnej dutiny. Svedčí to aj podľa Františka Šedivého o tom, že boli surovo ubití na smrť. Telá mŕtvych neskôr hodili dozorcovia do kôlne na uhlie a po dvoch dňoch nahádzali všetkých do jamy na cintoríne v Hornom Slavkove.^[91]

Ujsť z obkľúčenia sa pri úteku podarilo Františkovi Čermákovi, ktorý sa dostal až do Malaciek. Tam ho zastrelili pohraničníci pri pokuse o prechod štátnych hraníc. Miroslav Hasil sa dostal do Dolných Bojanovíc, kde ho udali miestni Štátnej bezpečnosti. Dodnes sa nevie, či ho zastrelil jej príslušník, alebo sa zastrelil sám.

Z politických väzňov neskôr zadržali aj Ladislava Plšeka, ktorého postavili pred súd v Jáchymove spolu s Borisom Volkom a Karlom Kukalom. Komunisti dali dohromady vykonštruovanú skupinu a zahrnuli do nej aj ďalších ľudí, ktorí nemali s útekom nič spoločné. Bol v nej aj dozorca Jozef Karolík, ktorý sa snažil politickým väzňom v tábore pomáhať. Súdruhovia, ktorí ho označovali za špióna západnej tajnej služby a organizátora úteku väzňov, sa s ním chceli takto porátať. A to aj napriek tomu, že o úteku dvanástich politických väzňov nemohol nič vedieť, zatkli ho ešte mesiac pred ním.^[92]

Komunistický súd uznal strážmajstra Jozefa Karolíka, Borisa Volka a Ladislava Plšeka za vinných v plnom rozsahu a 21. marca 1952 ich odsúdil na trest smrti. V novembri 1952 všetkých popravili. Karel Kukal, ktorý neskôr o tomto strašnom prípade napísal knihu, dostal dvadsaťpäť rokov. Vysoké tresty dostali v procese aj iní spoluväzni, ktorí pri úteku pomáhali.

Mimoriadne tragický bol aj osud ďalšieho spoluväzňa Zdeňka Šticha. Ten sa už pred súd nepostavil. Jeho stav bol beznádejný, prognózy prežitia takmer mizivé. Neskôr ho prepustili na slobodu – zomrieť. Pri ťažkých výsluchoch a bitkách totiž upadol do bezvedomia. Po dlhej dobe sa prebral – bol však ochrnutý a nedokázal hovoriť. Až v roku 1953 postupne pohol nohami, v roku 1960 bol vďaka svojej silnej vôli schopný chodiť o barlách. Po uzdravení ho chcel režim poslať znova do väzenia a len vďaka petícii svojho otca a ľudí, ktorí sa zmobilizovali v jeho rodisku, sa nakoniec do väzenia vrátiť nemusel.^[93]

Od komunistického štátu, ktorý mu takto ublížil, nedostal nikdy nijaké odškodnenie. Aby sa mohol živiť, postupne sa vyučil za hodinára, a bol ním celý život. Vážne zranenie mozgu však malo svoje dôsledky – hoci sa zo zranení spamätal, stratil veľkú časť spomienok. Až keď si po Nežnej revolúcii prečítal text o svojom priateľovi Karlovi Kukalovi, s ktorým spolu utekali a v roku 1968 emigroval, skontaktoval sa s ním a na stretnutí sa mu obnovilo v pamäti mnoho z toho, čo sa stalo.

Obaja z tých, čo prežili, Karel Kukal aj Zdeněk Štich, získali po Nežnej revolúcii za svoj príbeh aj za svoju činnosť najvyššie štátne vyznamenanie od českého prezidenta Václava Havla. Prijímali ho so slzami v očiach – s pamiatkou na tých, ktorí sa nedožili pádu režimu a slobody, ani nedočkali zadosťučinenia. Dnes najtragickejší z útekov pripomína iba knižka Karla Kukala Deset křížů a malý pamätník na pamiatku politických väzňov na cintoríne v Hornom Slavkove.

Dôstojnosť politických väzňov

Ťažké podmienky však neboli iba na lágroch, ale aj v kamenných väzniciach. Bývalý politický väzeň Dobroslav Pustaj, ktorého in memoriam ocenil v roku 2017 za jeho životné postoje najvyšším štátnym vyznamenaním prezident Andrej Kiska, založil ako mladý človek vlastnú odbojovú organizáciu Slobodné Československo. Nazval ju po rovnomennej rozhlasovej stanici Slobodná Európa. Vo svojej organizácii chcel bojovať proti komunistickej totalite – aj preto, že jeho mama pôsobila v Demokratickej strane a nový režim nepovažoval za správny. Čoskoro ich však zatkli. Po rokoch si kládol otázku: „My sme nikoho nezabili, ani sme nikomu neublížili. Naopak, v jednej našej skupine nejakého Jozefa Miku pri zatýkaní rozstrieľali tak, že ho museli jeho komplici vyniesť von. Štát, ktorý všetko obsadil a mal zbrane, nedokázal si poradiť s tým, aby toho neozbrojeného človeka dostal živého“? A dodal: „Taký to bol režim. Na tom jednom človeku nezáležalo“.^[94]

Keďže trestnú činnosť začínal ako mladistvý, v roku 1952 mu režim vymeral dvadsaťpäť rokov. Ako politický väzeň prešiel aj obávanou Vežou smrti, osem rokov strávil v leopoldovskom väzení, z toho štyri roky v prísnej izolácii ministerstva vnútra, kde si zažil bitky, šikanu a režim naňho nasadzoval kriminálnikov. Keď ho hodili na chladnú samotku, náčelník výchovy mu povedal: „Nemáte nič povolené. Ani ceruzku, ani papier, ani rozhlas. Ani kavalec. Spať budete len na dlážke“.^[95]

Osudy tých, čo sa tam ocitli, boli tragické. Počas tých ťažkých rokov spoznal Dobroslav Pustaj viaceré z nich aj napriek obmedzenému kontaktu a iným možnostiam styku. Boli medzi nimi mnohí zapálení idealisti, ktorí kedysi bojovali proti nacizmu. A tak chceli odporovať aj nastupujúcemu komunizmu, pretože verili, že ho možno zvrhnúť. Bielorus Timofej Simulenko pochádzal z Podkarpatskej Rusi a po vojne zostal žiť v Československu. Po nástupe komunistov sa zapojil do odbojovej organizácie Svetlana v Hostýnských vrchoch na moravsko-slovenskom pomedzí. Dostal za to trest smrti.^[96] Dobroslav Pustaj sa po rokoch v spomienke na politických väzňov pýtal: „Tri roky čakal na vlastnú popravu. A potom, keď sa zbláznil a celkom zošalel, dali ho do tej prísnej izolačky ministerstva vnútra v Leopoldove na oddelenie C. Timofej Simulenko. Zlatý človek, charakter a zničený človek. Odtiaľ ho dali do nejakého ústavu k Brnu a tam zomrel. Kto si na takýchto ľudí kedy spomenie?“^[97] On sám si odsedel šestnásť rokov, na slobodu vyšiel v máji 1968, no sledovaný bol až do pádu režimu.

Život v tieni totalitnej moci

V roku 1952 sa do väzenia dostali aj mladí manželia Mrázovci – Mária a Imrich. Obaja skauti, stredoškolskí učitelia, veriaci ľudia. Stretávali sa s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi, čo im vynieslo paragraf za velezradu. Dostali štyri roky – ona pri ťažkých výsluchoch, v chladných celách prišla o prvé dieťa, ktoré čakali. On putoval do Jáchymova, kde sa mu vo vetre a daždi zničila chrbtica a natrvalo poškodil zrak a postupne oň potom na slobode prišiel. Imrich Mráz, ktorý po prepustení už nikdy nemohol robiť učiteľa a skončil pri práci robotníka, v rozhovore spomínal: „Keď sme vyšli z toho väzenia, nemali sme sa kam vrátiť. Ten eštebák, ktorý nás zatýkal, už býval v našom byte“.^[98]

Hoci sa komunistický režim postupne, najmä v 60. rokoch začal uvoľňovať a jeho metódy boli možno sofistikovanejšie, podstata zostávala rovnaká. So svojimi kritikmi a nepriateľmi vedel zúčtovať. Za protesty proti bratskej pomoci bola napríklad v roku 1969 na pol roka uväznená mladá študentka Božena Hoštáková, ktorá písala protiokupačné nápisy a počas výsluchov si zažila aj psychické týranie.^[99]

Režim šikanoval aj manželov Ličkovcov, ktorí pomohli pre svet za železnou oponou objaviť Alexandra Solženicyna. Uverejnili s ním v Kultúrnom živote jeden z prvých rozhovorov, ktorý obletel svet a na západ prepašovali rukopis jeho románu Rakovina.^[100] Spisovateľ získal v roku 1970 Nobelovu cenu za literatúru a Pavel Ličko sa stal jedným z prvých väzňov začínajúcej normalizácie, odsedel si takmer dva roky.^[101] Marta Ličková po rokoch spomínala: „Po návrate ho nechceli ani za kuriča, lebo aj tam by prišiel do kontaktu s ľuďmi“. Ona nemohla roky prekladať, podarilo sa jej to len pod cudzími menami, režim o nich natočil aj propagandistický film Kto je lord Bethell. Hovorila, že „manžel zomrel v roku 1988 v takom dosť bezútešnom ovzduší, no stále veril, že raz musí padnúť táto mašinéria“.^[102] V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa ostrakizovaní nemohli uplatniť, vydierali ich na najcitlivejšom mieste, na rodine. Komunistické Československo malo svojich politických väzňov až do konca. Na Slovensku rezonoval ešte pred pádom režimu známy proces s Bratislavskou päťkou.

No rukojemníkmi boli všetci občania. Lepšie ako čokoľvek iné ilustrujú pravú tvár režimu, ktorá sa de facto nemenila, drámy na hraniciach. V roku 1951 sa snažila prekročiť železnú oponu pri Kopčanoch aj rodina neskoršej rozhlasovej redaktorky Bibiany Wallnerovej, rodenej Kováčikovej. Jej otec-právnik, ktorý prežil holokaust, bol v komunistickom Československu označený za nepriateľa.^[103] V čase úteku mala mladá Bibiana len krátko pred maturitou. Sugestívne spomínala na to, ako ich zadržala na hraniciach pohraničná stráž:

„´Kričali stoj a strieľali na nás´. – ´Deti, dajte ruky hore´, kričala na nás zasa naša mama. Ja som si myslela, ja nič, keď nedá sestra, nedám tiež. Ležali sme pri sebe na zemi. Ona bola hrdinka, ona bola partizánka. Zrazu nás začali dvíhať zo zeme a hlásia – súdruh poručík, štyria zadržaní a jeden mŕtvý. Tí štyria sme boli my a nejaký pán Bublinec, ktorého sme nepoznali. A mama sa pýta, kto je ten mŕtvy. Ten mŕtvy bola moja sestra. Tak tú sestru zahrabali niekde pri Slávičom údolí. Až dva roky po tom, čo som vyšla z basy, zistila som, kde leží“.^[104]

Aj takto spomínala Bibiána na smrť svojej sestry Doroty. Zlomenú rodinu potom vyšetrovali a súdili. Budúca maturantka dostala dva a pol roka, jej mama štyri a otec dvanásť rokov. Neskôr vo väzení zomrel.^[105]

Na hraniciach zahynul oveľa neskôr študent z NDR Hartmunt Tautz, ktorý veril, že raz bude študovať klarinet – doma to pre zlé kádrové posudky nebolo možné, a tak túžil po slobodnom svete. Len pár metrov od slobody ho napadli vypustené voľne útočiace psy Pohraničnej stráže. Spôsobili mu ťažké zranenia, následkom ktorých vykrvácal. Lekárska správa z roku 1986 hovorila jasne – dnes by pravdepodobne žil, ak by mu namiesto výsluchov a vyšetrovania bola poskytnutá prvá pomoc.^[106] Pozostalí po obetiach nedostali žiadne odškodnenie, o tom, čo sa stalo, nemohli ani hovoriť.^[107]

Čo ostalo z ideálov Novembra?

A ako dnes, tridsať rokov po roku 1989, vnímajú bývalí politickí väzni a tí, čo trpeli v čase komunistického režimu ideály, za ktoré vtedy bojovali? Disident František Stárek, ktorého odsúdili v jednom z posledných politických procesov za vydávanie samizdatu Vokno a o svojom poslednom prepustení sa dozvedel až osem dní po 17. novembri 1989 z televíznej obrazovky, povedal:

„Fakt je ten, že generácia, ktorú reprezentujem, dala veľa energie do toho, aby nastala zmena. Snažili sme sa o ňu desaťročia. Na druhej strane nie som nespokojný. Som rád, že sme toto etapové víťazstvo dosiahli. Vždy nastane kontrarevolúcia. Naopak ja si myslím, že v našich krajinách prebiehajú moderné dejiny podľa dvadsaťročných periód. Opäť sa vraciame do doby, ktorá je autoritárska, ktorá očakáva nejakého silného vodcu alebo skupinu, ktorá povie, ako to má byť a vytvorí nejaký oficiálny názor. Ale je na ľuďoch, aby sa vyrovnali s tým, že nastáva nejaká normalizácia. Nedávno som povedal, že má operetný charakter. V minulosti bola totiž normalizácia dráma, dnes je to fraška. Pretože za súčasného geopolitického stavu ťažko zavriete hranice, ťažko zatvoríte hubu novinárom, ťažko siahnete na súkromné vlastníctvo. Ani najväčší fantasta si to nevie predstaviť. Ale normalizácia má k dispozícii štátne inštitúcie, na ktoré siahnu normalizátori – ako je náš prezident, ako sú strany, ktoré by takým poloautoritárskym režimom radi disponovali”.^[108]

Politický väzeň z päťdesiatych rokov Štefan Ružovič, ktorý prevádzal na hranici prenasledovaných na ceste za slobodou a za to slobodu sám stratil, si zasa myslí, že treba aj po tridsiatich rokoch oprášiť ideály Novembra: „Viete, ja som v podstate idealista, ale to najkrajšie a najlepšie je len v našich snoch. Naša spoločnosť sa rozvíja ako rastlinka, rastie. To nie je, že máme demokraciu. Aby sme mali skutočnú demokraciu, do toho máme stále čo robiť, dovtedy máme stále ďaleko“.^[109]

Literatúra

Poznámky pod čiarou

1. František Neupauer je autorom textu kapitoly a prílohy 1 (Obete komunistického režimu) a Soňa Gyarfašová je autorkou prílohy 2 (Príbehy ľudí perzekvovaných komunistickým režimom). ↑

2. Štandardné dielo teórie totalitarizmu predstavuje trojdielna monografia Hannah Arendtovej Pôvod totalitarizmu I – III (Arendtová, 2018). K základnej lektúre patrí aj dielo Carla Joachima Friedricha a Zbigniewa Brzezińskeho Totalitarianism dictatorship and autocracy (Friedrich, Brzezinski, 1956) a českú mapu jednotlivých konceptov totalitarizmu poskytuje tematické číslo časopisu Soudobé dějiny z roku 2009 pod názvom „Existoval v českých dějinách totalitarizmus?“ (Soudobé dějiny, 2009). ↑

3. Bruckner, Focke (1999), s. 206 – 207. ↑

4. FOCUS (2018). ↑

5. Realizuje sa napríklad legislatívnou cestou rozšírením paragrafu 261 o zákaze verejných prejavov fašizmu o zákaz verejných prejavov spochybňovania, schvaľovania alebo ospravedlňovania komunizmu, ako aj rasizmu a iných foriem potláčania ľudských slobôd, ako aj konšpiratívnych názorov, šíriacich vedomé lži. Treba však otvorene povedať, že tu na seba naráža striktnejšie európske chápanie šírenia slobodných názorov a voľnejšie legislatívne riešenie v Spojených štátoch amerických s takmer absolútnou slobodou slova. Za dôležitú pokladáme v prvom rade cestu šírenia faktov, osvety a vzdelávania, čo je aj ambíciou našej publikácie. ↑

6. Katuninec (2010), s. 15 – 17. ↑

7. Tamže, s. 27. ↑

8. Le Bon (2016), s. 18. ↑

9. Pipes (2007), s. 130. ↑

10. Pipes (2007), s. 61. ↑

11. Bližšie Štrasser (2016). ↑

12. Zákon o pamäti národa hovorí o prvých obetiach komunistického režimu na našom území od 6. októbra 1944, kedy Červena armáda vstúpila na naše územie. ↑

13. Z rozhovoru autora s Milošom Nemečkom (nar. 1945) 5. októbra 2012 v Bratislave. ↑

14. Príklady sú uvádzané na základe rozhovorov autora so zmienenými osobami. ↑

15. Havlíčková (2000), s. 213. ↑

16. Vaško (2007), s. 226. ↑

17. AA (archív autora), rozhovor s rehoľníčkou zo Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul (bez mena a datácie). ↑

18. Císařovská, Prečan (2007), s. 1 – 3. ↑

19. AA (archív autora), rozhovor so Zdenkou Tominovou, Praha, 15. marec 2012. ↑

20. Arburg (2010), s 35. ↑

21. Wolton (2017). ↑

22. Databáza odsúdených sa nachádza na internetovej stránke www.november89.eu. ↑

23. Mikloško, Smolíková, Smolík (eds., 2001). ↑

24. Polišenská (2006). ↑

25. Podarilo sa získať skeny kartotečných lístkov s údajmi odvlečených do sovietskych táborov. Viac na: https://www.upn.gov.sk/sk/podarilo-sa-ziskat-skeny-kartotecnych-listkov-s-udajmi-odvlecenych-do-sovietskych-taborov/. ↑

26. Bližšie dokument „Likvidácia kláštorov v komunistickom Československu – Barbarská noc“ (dostupné online: https://www.upn.gov.sk/sk/likvidacia-klastorov-v-komunistickom-ceskoslovensku-barbarska-noc/). ↑

27. Bližšie dokument „Pilátová amnestia“ (réžia I. Kušíková, 2010). ↑

28. Podľa údajov Jána Langoša: „Z politických dôvodov bolo uväznených viac ako 260 tisíc ľudí, mimosúdne bolo perzekvovaných ďalších 300 tisíc ľudí“. Bližšie Langoš (2005). ↑

29. Mihalco (2006). ↑

30. Vaško (2008). ↑

31. Lagová (2006). ↑

32. Mašková, Morbacher (2014). ↑

33. Ústav pamäti národa (2012). ↑

34. Neupauer (2018b). ↑

35. Zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji. ↑

36. Polišenská (2006). ↑

37. Viac sa tejto problematike sa venuje napríklad Peter Juščák. Bližšie https://www.juscak.com/gulag/. ↑

38. Skratka GUPVI je odvodená z ruštiny: Glavnoje Upravlenyije po gyelam Vojennoplennih i Internyirovannih (teda Hlavná správa vojenských zajatcov a internovaných). ↑

39. Dostupné na: https://www.upn.gov.sk/sk/podarilo-sa-ziskat-skeny-kartotecnych-listkov-s-udajmi-odvlecenych-do-sovietskych-taborov/. ↑

40. Dubovský (2019). ↑

41. Sivoš (2005), s. 8–27. ↑

42. Varinský (2004). ↑

43. Denná dávka manuálne pracujúceho väzňa bola okolo 1 200 – 1 400 kcal. No stávalo sa, že nedosiahla ani 600 kcal a to nielen z dôvodu zníženia dennej dávky na polovicu, ale aj v dôsledku rozkrádania väzenskej stravy bacharmi (Zpráva, 1992, s. 5). ↑

44. Ústav pamäti národa (2016). ↑

45. Tamže. ↑

46. Tamže. ↑

47. Zpráva o výsledku prohlídky věznice Leopoldov z dne 15. 5. 1953 (1992), s. 5. ↑

48. Neupauer (2018c). ↑

49. Tamže. ↑

50. Neupauer (2018a). ↑

51. Ústav pamäti národa (2016). ↑

52. Ústav pamäti národa, https://www.upn.gov.sk/sk/informacne-letaky-pre-studentov/. ↑

53. Tamže. ↑

54. Wolton (2017). ↑

55. Langoš (2005), s. 2. ↑

56. Česká ústavná právnička Kateřina Šimáčková k tejto téme píše: „Zásadné pre pochopenie charakteristiky totalitného režimu v dobe medzi rokmi 1948 a 1989 je uvedomenie si toho, že režim počas celej doby trvania zabíjal svojich politických odporcov či inak nepohodlné osoby, od justičnej vraždy Milady Horákovej, Záviša Kalandru, Jána Buchala a Oldřicha Pelca v roku 1950, cez smrť Josefa Bryksa v komunistickom žalári v roku 1957, popravu Vladivoja Tomka v roku 1960, usmrtenie Josefa Frydrycha v elektrických drôtených zátarasoch na hranici v roku 1965, zastrelenie Danuše Muzikářovej pri demonštrácii 21. 8. 1969, mozgovú mŕtvicu Jana Patočku tesne po výsluchu ŠTB v roku 1977, zastrelenie šoféra uneseného autobusu Jána Nováka pohraničníkmi v roku 1978, až po umučenie Pavla Wonku vo väzení v roku 1988.“ (Šimáčková, 2009, s. 124) ↑

57. Text tejto prílohy pozostáva z osobných spomienok režimom perzekvovaných ľudí, ktoré zachytila a vo forme krátkych beletrizovaných úryvkov ich príbehov stvárnila autorka prílohy. Zverejnené príbehy tak vychádzajú z osobných svedectiev a nahrávok autorky, doplnených archívnymi materiálmi a dostupnou literatúrou. ↑

58. Benčík (2001), s. 30. ↑

59. Rozhovor s generálom Milanom Píkom – Gyarfašová (2017). ↑

60. Benčík (1999), s. 100. ↑

61. Tamže. ↑

62. Benčík, Richter (2014), s. 56. ↑

63. Rozhovor s generálom Milanom Píkom – Gyarfašová (2017). ↑

64. Benčík, Richter (2014), s. 56. ↑

65. Rozhovor s generálom Milanom Píkom – Gyarfašová (2017). ↑

66. Tamže. ↑

67. Tomek (2012). ↑

68. Rozhovor s Augustínom Bubníkom – Gyarfašová (2017). ↑

69. Tamže. ↑

70. Kalous, Kolář (2015), s. 80. ↑

71. Bouška (2008). ↑

72. Rozhovor s Augustínom Bubníkom – Gyarfašová (2017). ↑

73. Bohuňovská (2006), s. 56. ↑

74. Šedivý (2003), s. 5. ↑

75. Fabok (1999). ↑

76. Rozhovor s Jaroslavom Fabokom (2011) – Gyarfašová (2017). ↑

77. Bohuňovská (2006), s. 56. ↑

78. Rozhovor s Branislavom Tvarožkom – Gyarfašová, S. (2016). ↑

79. Motív, ktorí sa opakuje v spomienkach viacerých politických väzňov, ktorí týmto táborom prešli, spomína ho Dobroslav Pustaj aj Jaroslav Fabok. ↑

80. Vlachová (2002). ↑

81. Tamže. ↑

82. Pirník (2002). ↑

83. Rozhovor s Antonom Tomíkom – Gyarfašová, S. (2013). ↑

84. Horník (2015), s. 102. ↑

85. Šedivý (2001). ↑

86. Blažej (2010), s.12 ↑

87. Tamže. ↑

88. Kukal (2003), s. 33. ↑

89. Blažej (2010), s.12. ↑

90. Šedivý (2001). ↑

91. Tamže. ↑

92. Blažej (2010), s. 18. ↑

93. Tamže. ↑

94. Rozhovor s Dobroslavom Pustajom (2011) – Gyarfašová (2016). ↑

95. Tamže. ↑

96. Rokoský (2015), s. 86. ↑

97. Tamže. ↑

98. Rozhovor s Imrichom Mrázom – Gyarfašová (2010). ↑

99. Rozhovor s Boženou Hošťákovou – Gyarfašová (2013). ↑

100. Rozhovor s Martou Ličkovou – Gyarfašová (2016). ↑

101. Tamže. ↑

102. Rozhovor s Martou Ličkovou – Gyarfašová (2016). ↑

103. Kalný (2003), s. 20. ↑

104. Ústav pamäti národa (2015). ↑

105. Kalný (2003), s. 20. ↑

106. Morbacher (2009). ↑

107. Gyarfašová (2017). ↑

108. Rozhovor s Františkom Čuňasom Stárkom – Gyarfašová (2014) ↑

109. Rozhovor so Štefanom Ružovičom – Gyarfašová (2018) ↑