Fakty a vyvrátenie mýtu ↓
Režim garantoval náboženskú slobodu už v Ústave 9. mája z roku 1948, pričom v Ústave ČSSR z roku 1960 v druhej hlave v článku 32 stálo: „Sloboda vyznania je zaručená. Každý môže vyznávať akúkoľvek náboženskú vieru, alebo byť bez vyznania, aj prevádzať náboženské úkony, pokiaľ to nie je v rozpore so zákonom“. Ešte predtým, v prvej hlave ústavy, v článku 16 ale stálo: „Všetka kultúrna politika v Československu, rozvoj vzdelania, výchova a vyučovanie sú vedené v duchu vedeckého svetonázoru, marxizmu-leninizmu a v úzkom spojení so životom a prácou ľudu“.
Keďže v Československu do pádu komunizmu neexistoval Ústavný súd, dialektiku týchto dvoch článkov ústavy mali na starosti komunistickí mocipáni alebo pracovníci Štátnej bezpečnosti.
Realita však bola celkom odlišná ako v Ústave. V rámci tézy o náboženstve ako „ópiu ľudstva“ boli cirkvi prenasledované, kňazi boli väznení a odsudzovaní na vysoké tresty v najťažších podmienkach do lágrov, akým bol Jáchymov. Boli rušené cirkevné rády, cirkevné školy, znemožňovalo sa vyučovanie náboženstva, bola potláčaná sloboda náboženských médií, médiá boli cenzurované.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa cirkvi a v prvom rade katolícka cirkev, najmä v súvislosti s voľbou Jána Pavla II. za pápeža, začala veľmi aktivizovať. Začali vychádzať samizdaty, organizovali sa nočné adorácie mládeže na pútiach, začalo spravodajstvo Hlasu Ameriky o rôznych aktivitách cirkvi i štátu proti cirkvi, začali podpisovky na obranu prenasledovaných. Púte mali masovú účasť (na Velehrade sa v roku 1985 zúčastnilo 150 000 veriacich). Podpisovka za slobodu vyznania dosiahla počet 500 000 podpisov. Najvýznamnejšou akciou, v ktorej sa prepojil zápas za cirkevné slobody so zápasom za občianske slobody sa stala Sviečková manifestácia 24. marca 1988, ktorú organizovali v prvom rade Ján Čarnogurský a František Mikloško a stala sa predzvesťou Novembra 1989 (viac v kapitole 1.4 Náboženstvo a viera).
