„Socializmus v Československu nebol totalitným režimom, ľudské práva sa dodržiavali“
podľa približne 45 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018.
Fakty a vyvrátenie mýtu ↓
Socialistický režim od začiatku ukázal svoju reálnu tvár a prejavil sa ako represívny, nespravodlivý, neslobodný a antihumánny. Jeho vznik bol pod eufemistickými názvami „znárodňovanie“ a „kolektivizácia“ spojený s mocenským ukradnutím majetkov ľuďom a s likvidáciou a prenasledovaním pre neho nepohodlných jednotlivcov a spoločenských skupín, označených za „triednych nepriateľov“. Bol v rôznej miere a podobe totalitný počas celého obdobia a ani v najmäkších obdobiach, v rokoch 1968 až 1969, nedošlo k zmene podstaty režimu. Komunistická strana výrazne zasahovala do životov ľudí a rozhodovala o ich osudoch, pričom na ich systematické donucovanie používala sieť nástrojov a inštitúcií, osobitne tajnú službu (Štátnu bezpečnosť – ŠtB).
Socialistické Československo bolo de facto spoločenskou klietkou povinne zamestnaných ľudí, ktorí mali istoty základného životného zabezpečenia, ale nemali slobodu, vrátane slobody pohybu a slobody názoru. Ľudia, ktorí chceli odísť na západ, boli na štátnej hranici stráženej ostnatým drôtom a pohraničnou strážou chytaní, mučení, väznení a zabíjaní. Rovnako to platilo pre všetky druhy perzekúcií za vyslovené názory a vykonštruované dôvody, čo platilo aj pre rodiny postihnutých. Socialistický režim obral ľudí o slobodu, dôstojnosť a niektorých aj o život. Slobodu pritom nahradil atmosférou strachu a vynucovanou poslušnosťou.
Totalitný charakter režimu potvrdzujú jeho obete. Ozbrojená moc v Československu zabila na hraniciach 276 ľudí (z nich 49 na Slovensku), z politických dôvodov bolo popravených vyše 247 občanov, ako politických väzňov odsúdila súdna moc režimu približne 260 000 ľudí (z nich viac ako 70 000 na Slovensku) a v táboroch nútených prác bolo uväznených 22 000 až 23 000 občanov (vrátane 8 240 na Slovensku). Okrem toho na následky väznenia či priamo vo väzniciach zomrelo vyše 4 500 ľudí, mnohí boli v rámci republiky násilne presídlení, ďalší odvlečení do gulagov v Sovietskom zväze a inak perzekvovaní (viac v prílohe 1 Obete komunistického režimu). Za každým číslom o obetiach sa skrýva konkrétne meno a zničený život režimom perzekvovaného človeka a jeho blízkych. Ich príbehy dokresľujú ľudský rozmer dôsledkov represií komunistického režimu (viac v prílohe 2 Príbehy ľudí perzekvovaných komunistickým režimom).
Totalitnú povahu socializmu v praxi potvrdzuje aj to, že keď sa komunistická strana cítila ohrozená uvoľnením systému, zasahovala represívne, policajnými zásahmi, väznením, fyzickým násilím, a to buď potlačením odporu vlastnými silami alebo za pomoci ostatných štátov, osobitne ZSSR, tak ako u nás v auguste 1968. Represívny charakter režimu sa prejavoval aj v iných podobách. Príkladmi boli nútené internácie, presuny obyvateľov a znemožnenie bývať vo vlastnej obci, regióne, či v podobe pracovného alebo študijného uplatnenia (viac v kapitole 1.1 Totalitná povaha režimu a jeho obete).
Represívny a totalitný charakter režimu vyplynul z podstaty socializmu. Aj v Československu sa potvrdilo, že socialistickú spoločnosť môže udržiavať a zabezpečovať iba centralizovaný, autoritatívny a represívny režim na čele s monopolne rozhodujúcou elitou, ktorá koncentruje moc a inštitucionálne donucuje ľudí.
