„Zdravotná starostlivosť bola za socializmu lepšia, ľudia sa dožívali vyššieho veku a menej ľudí zomieralo predčasne na choroby.“
podľa 63 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018.
Fakty a vyvrátenie mýtu ↓
Na základe deklarovanej bezplatnosti (popri ktorej bola všadeprítomná korupcia) a extenzívnej dostupnosti (najmä veľa personálu a postelí) sa komunistom podarilo vytvoriť ilúziu fungujúceho zdravotníctva, v ktorom však chýbal prístup k modernej diagnostike, liečbe, liekom a kvalita zdravotných služieb nebola témou. Výsledky socialistického zdravotníctva boli podstatne horšie ako výsledky dnešného zdravotníctva či vtedajšie výsledky západných nesocialistických krajín.
Príkladom je vek dožitia ako dôležitý ukazovateľ životnej úrovne ľudí, ktorý je výsledkom zdravotnej starostlivosti a ďalších faktorov, vrátane životného prostredia. Stredná dĺžka života sa na Slovensku po páde socializmu výrazne zvýšila: u mužov o 7 rokov a u žien o 5 rokov. Nízku a za Západom zaostávajúcu kvalitu života ľudí v socializme dokumentovalo aj roztváranie „nožníc“ očakávanej dĺžky v náš neprospech. Kým stredná dĺžka života ľudí na Slovensku bola ešte v roku 1960 vyššia ako v Rakúsku (u žien o necelý rok a u mužov o 2,5 roka), tak v roku 1989 už bola u nás výrazne nižšia (u žien o 3,3 roka a mužov až o 5,5 roka). Podobný vývoj bol aj v iných socialistických krajinách oproti západným. Zatiaľ čo vo východnej Európe očakávaná dĺžka života u žien stagnovala a u mužov klesla, tak v západnej Európe sa očakávaná dĺžka života v priemere zvýšila o 4,5 roka.
Socialistické zdravotníctvo zlyhávalo a za západným čoraz viac zaostávalo najmä v liečbe srdcovo-cievnych chorôb, onkologických ochorení, vonkajších príčin smrti a iných civilizačných chorôb. Spôsoboval ho napríklad nedostatok moderných diagnostických možností (prístroje, laboratória), nedostatok kvalitných liekov, najmä inovatívnych a nedostatok kvalitných liečebných prístrojov. Nezachytávalo zároveň pokrok v liečení týchto chorôb, ku ktorému došlo na Západe. Napríklad register zhubných nádorov sa začal na Slovensku zakladať až v roku 1978, pričom nádory už vtedy predstavovali druhú najčastejšiu príčinu smrti, hneď po srdcovocievnych ochoreniach.
Za zdravotnú starostlivosť sa platilo daňami a tiež neformálnymi platbami (korupcia), kontaktami, či protislužbami. Korupcia za zdravotnícke výkony bola bežným javom. Podľa dostupných údajov bola mzda lekára v osemdesiatych rokoch približne 1,5-násobok priemernej mzdy, zatiaľ čo dnes je to približne 3-násobok priemernej mzdy. Čo sa týka dostupnosti, tak socialistické zdravotníctvo bolo dostupné v tzv. fyzickej rovine – každý mal svojho obvodného, či závodného lekára a v každom okrese bola nemocnica. Od dnešného zdravotníctva očakávame dostupnosť v ponímaní najmodernejšej liečby.
Keď napríklad porovnáme roky 2015 a 1988, tak súčasné slovenské zdravotníctvo dokáže ošetriť o 16 % pacientov viac a potrebuje na to o 40 % menej ošetrovacieho času. Výrazne sa zefektívnili liečebné procesy, aj vďaka progresu v zavádzaní moderných zdravotníckych technológií. Pribudli 3 špičkové kardiocentrá a 3 onkologické ústavy, ktoré pred rokom 1989 vôbec neexistovali. A tie sú prístupné všetkým obyvateľom, nielen politickej špičke, ako tomu bolo za socializmu. V socializme totiž existovali dva systémy: pre bežné obyvateľstvo a pre nomenklatúrne kádre, teda funkcionárov komunistickej strany a iných vybraných, ktorým bol poskytovaný lepší servis zdravotníctva ako väčšine iných ľudí (viac v kapitole publikácie 2.7 Zdravie a zdravotníctvo).
