← SPÄŤ NA OBSAH

Foto: TASR

2.7 ZDRAVIE A ZDRAVOTNÍCTVO

Rudolf Zajac Peter Pažitný Daniela Kandilaki Ľubica Löffler

Úvod

V pamäti ľudí je socialistické zdravotníctvo späté predovšetkým s troma pojmami, bezplatnosť, dostupnosť a lepšia starostlivosť. Potvrdili to aj výsledky prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018, podľa ktorých mali respondenti tieto tri kľúčové spontánne asociácie so socializmom („bezplatné zdravotníctvo – lieky zadarmo“, „lepšia starostlivosť“ a „dostupnosť pre všetkých“).[1] Je to úplne oprávnené, keďže všetky tieto tri princípy boli jeho konštrukčnými piliermi.

Ako však v odkrývame v kapitole, socialistické zdravotníctvo v porovnaní so súčasnosťou nemohlo byť a ani nebolo lepšie, pre všetkých rovnako dostupnejšie v zmysle dnešnej dostupnosti k modernej diagnostike a liečbe a ani úplne bezplatné.

Skôr ako sa však vydáme do socialistickej minulosti, pozrime sa na to, ako socialistické zdravotníctvo hodnotia ľudia dnes.

2.7.1 Socialistické zdravotníctvo v spätnom zrkadle

Je príznačné, že práve uvedené tri asociácie nevybledli ani tridsiatich rokoch od skončenia socializmu u nás. Zároveň sú tieto asociácie zdieľané nielen populáciou, ktorá socializmus reálne zažila, ale prekvapivo aj populáciou, ktorá v socializme nikdy nežila. Je to zrejmé predovšetkým z hodnotenia tvrdenia, kde respondenti hodnotia zdravotnú starostlivosť za socializmu. Polovica respondentov, ktorá socializmus nikdy nezažila, si myslí, že zdravotná starostlivosť bola za socializmu lepšia. Nie je nijak prekvapujúce, že to isté si myslí až 75 % respondentov, ktorí socialistické zdravotníctvo zažili (tabuľka 6). Zrejme práve táto časť populácie prenáša svoj spomienkový optimizmus na mladšiu generáciu.

Tabuľka 6: Hodnotenia tvrdenia “Zdravotná starostlivosť bola za socializmu lepšia, ľudia sa dožívali vyššieho veku a menej ľudí zomieralo predčasne na choroby.“ (v %)

Skúsenosť so socializmom

Súhlasí

(rozhodne + skôr)

Nesúhlasí

(skôr + rozhodne)

Nevie

Nijaká

50

31

19

Čiastočná

69

26

5

Výrazná

75

22

3

Zdroj: FOCUS (2018).

Kto sa pozerá do spätného zrkadla?

Kto sú teda ľudia, ktorí dnes pozitívne hodnotia socialistické zdravotníctvo? Dnes majú viac ako 55 rokov, patrí sem aj generácia 65 ročných, dokonca mnohí z nich 75 rokov a viac. Zoberme si napríklad dnes 66 ročnú ženu. Narodila sa v roku 1954, do fázy, kedy socialistické zdravotníctvo výrazne znížilo novorodeneckú úmrtnosť. Deti mohla začať rodiť po dvadsiatke, takže niekedy v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia. V tom čase sa socialistické zdravotníctvo vyznačovalo výraznou extenzívnou fázou. Každý občan mal prideleného svojho obvodného lekára, ktorý bol v jeho rajóne. Každá žena mala svojho ženského lekára a so svojimi deťmi chodila k pridelenému detskému lekárovi. Deti mali jasný očkovací kalendár a preventívne prehliadky. Existovala široká sieť nemocníc, ktorá sa práve vtedy vybudovala, vrátane širokej siete detských oddelení. Nepochybne táto žena pociťovala, že zdravotníctvo funguje. Mala vysokú dostupnosť širokej siete lekárov, špecialistov a nemocníc a to všetko bezplatne. Samozrejme, že pôrod nie je choroba a systém starostlivosti o deti bol orientovaný výrazne preventívne. Dobrým príkladom je povinné očkovanie. Zároveň fungovala extenzívna sieť jaslí a materských škôlok, ktoré ženy odbremeňovali pri starostlivosti o deti. V čase pádu socializmu, v roku 1989, mala takáto žena 35 rokov a bola na vrchole svojho produktívneho života.

Na druhej strane sa ale v  podstate dovtedy nestretla s medicínou chorôb a jej kvalitou. Nebol zabezpečený systém kvalitných preventívnych prehliadok pre ženy napríklad vo včasnej diagnostike rakoviny krčka maternice. Tento druh rakoviny je ľahko diagnostikovateľný jednoduchým vyšetrením kolposkom. Liečba včas zachyteného ochorenia dávala aj vtedy slušnú šancu na vyliečenie. Tým, že bol nedostatok kvalitných prístrojov (mal by byť na každej ambulancii), iba málo žien chodilo na preventívne prehliadky, bolo toto ochorenie neskoro diagnostikované, ak vôbec, čo výrazne zvyšovalo úmrtnosť na toto ochorenie. Dnes by sme takýto postup pokojne nazvali, že išlo o zbytočné a odvrátiteľné úmrtia. Samozrejme, že tieto ženy nemohli porovnávať socialistické zdravotníctvo so súčasným, pretože už nežijú.

Podobne dnes 72 ročný muž. Narodil sa v roku 1948, počas svojho ekonomicky aktívneho života sa o neho staral závodný lekár s podrobným plánom preventívnych vyšetrení a pridelený zubár podľa obvodu. V prípade potreby tu pre neho boli špecialisti, nemocnice, rýchlo rastúca sieť lekární a taktiež kúpele, ktoré slúžili nielen na liečbu ale predovšetkým aj na zotavenie pracujúcich. V roku 1989 mal takýto muž 41 rokov, taktiež bol v najlepších ekonomických rokoch a navyše spravidla zdravý a tiež nemal žiadnu väčšiu skúsenosť s vtedajším socialistickým zdravotníctvom. Faktom je, že u mužov bolo smrtiacim ochorením napríklad infarkt myokardu. V čase, keď sa v Západnej Európe už masovo robili katetrizácie a rôzne formy intervenčného prekonávania prekážok v koronárnych artériach, na Slovensku nebol ani jeden špecializovaný kardio ústav a veľa mužov zbytočne umrelo.

Spomienky a hodnotenie socialistického zdravotníctva v porovnaní s dnešným zjavne nie je poskytované ľuďmi, ktorí boli v seniorskom veku, pretože dnes už nežijú, podobne ako vtedajší chronicky chorí – či už s kardiovaskulárnym, alebo onkologickým ochoreniami. A už vôbec to nie sú takí, ktorí potrebovali dialýzu pre chronické zlyhávanie obličiek, pretože tá sa nesmela poskytovať u ľudí nad 50 rokov. Samozrejme, že vtedajší diabetici, pacienti s chronickou chorobou, ktorá sa endemicky šíri, dnes prakticky nežijú. Možnosti liečby samotného ochorenia a najmä jeho cievnych, alebo neurologických komplikácii boli v minulosti značne obmedzené.

Všetci títo ľudia, ktorí vtedy trpeli chronickým ochorením sú mŕtvi, pretože stredná dĺžka života bola podstatne nižšia ako dnes (u mužov v roku 1989 bola len tesne nad 66 rokov) a nemôžu tak poskytnúť relevantné svedectvo o tom, akým spôsobom sa socialistické zdravotníctvo vyrovnávalo práve s chronickými chorobami. Pretože  práve manažment a moderné riešenie chronických ochorení boli najväčšou slabinou socialistického zdravotníctva.

Rámček 5: Socialistické lekárenstvo

„Dále není přehnané tvrdit, že v některých směrech vývojové tendence propagované v tehdejším Československu předstihly časově myšlenkové proudy ve vyspělém zahraničí. Například je možné uvést zavedení výuky klinické farmacie, snahy o správnou dispenzační praxi, dispenzační boxy, pojízdnou lékárnu, lékárenské piktogramy, lékárenský laboratorní unit, atd. Věděli to však pacienti, že československé lékárenství v oblasti vývoje lékárenského pracoviště je na špici světového vývoje? Asi ne, když se museli potýkat s frontami v lékárně, s nedostatkem léků, s tím, že zahraniční léky jsou jen pro vybrané. Těžko je přesvědčit o kvalitě lékárenství a lékárníků, když si museli nechat léky přivážet pokoutně ze „západu“.“[2]

Tabuľka 7: Priemerný počet obyvateľov na jeden zdravotnícky obvod, na jednu lekáreň, na jednu očnú optiku

1960

1970

1980

1988

2000

2010

2015

Priemerný počet obyvateľov na jeden zdravotnícky obvod

3 976

3 851

3 715

3 715

Priemerný počet obyvateľov na jednu lekáreň

10 652

12 106

12 246

11 990

5 240

3 641

3 230

Priemerný počet obyvateľov na jednu očnú optiku

75 769

72 062

43 827

40 803

22 934

27 685

Zdroj: Zdravotnícke ročenky za príslušné roky

Tabuľka 8: Diabetológia

1980

1988

2000

2010

2015

počet ordinácií

103

132

227

212

počet liečených osôb

122 197

180 357

256 138

340 625

345 475

iba diétou

66 065

82 532

87 265

81 859

Perorálne antidiabetiká (PAD)

41 607

73 388

117 152

173 163

Inzulínom

13 823

23 019

42 167

85 603

kombinovane (PAD + inzulín)

702

1 418

9 554

Zdroj: Zdravotnícke ročenky za príslušné roky

Stredná dĺžka života

Z pohľadu súčasných seniorov sa javí, že socialistické zdravotníctvo fungovalo lepšie, že sa ľudia dožívali vyššieho veku a že ľudia menej zomierali na choroby (opätovne pozri tabuľku 6).

Aká však bola realita? Obdobie socializmu tu môžeme podľa objektívnych a merateľných výsledkov (stredná dĺžka života) rozdeliť na tri fázy:

  1. fáza (1948 – 1961) – fáza rastu, najmä vďaka revolučným, ekonomicky nenáročným a masovo aplikovateľným spôsobom liečby a prevencie (najmä zvýšenie hygieny, očkovanie detí a zavedenie antibiotík do liečby). V tejto fáze výrazne rástla stredná dĺžka života.
  2. fáza (1962 – 1967) – fáza stagnácie. Stredná dĺžka života stagnuje, efekt dosiahnutý v prvej fáze už nemohol priniesť zlepšenie parametrov. Začala sa prejavovať neschopnosť systému reagovať na pribúdajúce onkologické, kardiologické a chronické ochorenia u populácie 50+.
  3. fáza (1968 – 1989) – fáza úpadku. Počas nej sa parametre zhoršovali, pričom došlo k rôznej trajektórii pri mužoch a ženách. Stredná dĺžka života u mužov dokonca klesala. Stredná dĺžka života u mužov v roku 1989 bola tesne nad 66 rokov, zatiaľ čo v roku 1967, teda pred 33. rokmi, bola už vyše 68 rokov. Tento negatívny jav je zrejme výsledkom kombinácie rizikových faktorov ako fajčenie, alkohol, nezdravá strava a nevyhovujúce pracovné podmienky s neschopnosťou socialistického zdravotníctva efektívne liečiť chronické ochorenia. Zaujímavé je, že u žien takýto dramatický pokles nezaznamenávame. Práve naopak, stredná dĺžka života žien aj po roku 1968 kontinuálne rástla. Zároveň sa začalo prejavovať zaostávanie socialistického systému v používaných technológiách, liekoch, špeciálneho zdravotného materiálu, v prevencii a včasnej diagnostike najzávažnejších ochorení. Nedostupnosť inovatívnych liekov bola riešená importom generík z krajín východného bloku, často vyrábaných pri porušení patentovej ochrany.[3] Navyše sa významne zhoršovali parametre životného prostredia, najmä vody a ovzdušia klesala tiež kvalita potravín. V živočíšnej výrobe promiskuitné nekontrolované podávanie antibiotík a hormónov jatočným zvieratám. V rastlinnej výrobe nadmerné používanie toxických hnojív a organofosfátov. Pre spotrebiteľov nebezpečná obalová technika – mlieko, ktoré namiesto toho, aby bolo balené v kartónových potravinárskych krabiciach napríklad TetraPack, bolo balené v obskúrnych PVC vreckách (viac v kapitole 2.9 Životné prostredie v centrálne plánovanej ekonomike).

V kontexte spomienkového optimizmu je mimoriadne dôležité sa pozrieť na vývoj strednej dĺžky života aj po roku 1989. Tu vidíme strmý nárast dĺžky života u mužov a miernejší nárast, respektíve pokračovanie v miernom raste u žien. Jednoznačne tak neplatí, že by sa ľudia u nás za socializmu dožívali dlhšieho veku ako dnes, práve naopak. Kým na konci socializmu žili muži 67 rokov, tak dnes je to už 74. U žien je to zvýšenie zo 76 na takmer 81 rokov. Výrazne sa od socializmu znížila aj rodová nerovnosť týkajúca sa rozdielu strednej dĺžky života žien a mužov. Zatiaľ čo v roku 1989 kulminovala skoro na 9 rokoch (o toľko rokov žili ženy dlhšie ako muži), tak dnes je to menej ako 7 rokov (graf 29).

Graf 29

Legenda: SDŽ – stredná dĺžka života

Medzera v očakávanej dĺžke života medzi socialistickým zdravotníctvom a zdravotníctvom v západnej Európe sa neustále zvyšovala. Zatiaľ čo vo východnej Európe očakávaná dĺžka života u žien stagnovala a u mužov klesla, tak v západnej Európe sa očakávaná dĺžka života v priemere zvýšila o 4,5 roka.[4]

Porovnanie so susedným Rakúskom dáva veľmi plastický obraz zaostávania socialistického zdravotníctva. Ešte v roku 1960 bola stredná dĺžka života mužov na Slovensku o dva a pol roka vyššia ako v Rakúsku, na začiatku sedemdesiatych rokov sa zrovnala a ku koncu socializmu žili slovenskí muži už o päť a pol roka menej ako rakúski (graf 30). Od pádu socializmu sa krivky zrovnobežnili, avšak zaostávanie zo socializmu sa zatiaľ nepodarilo zmenšiť – napriek výraznému zvýšeniu strednej dĺžky života mužov na Slovensku je zaostávanie za Rakúskom stále päť a pol roka (rovnaké ako pred tridsiatimi rokmi).

Graf 30

Podobný je priebeh krivky strednej dĺžky života aj u žien. S tým rozdielom, že zaostávanie za Rakúskom v roku 1989 bolo 3,3 roka, v roku 2005 a 2010 dokonca presiahlo 4 roky a v súčasnosti sa vrátilo na hodnotu spred tridsiatich rokov – 3,3 roka (graf 31).

Graf 31

2.7.2 Semaškovo dedičstvo

V tomto momente je dôležité vrátiť sa k stavebným pilierom socialistického zdravotníctva. Tieto piliere boli prevzaté zo sovietskeho modelu, ktorého autorom bol Nikolaj Semaško. Semaško začal budovať socialistické zdravotníctvo v Sovietskom zväze koncom 20. rokov minulého storočia na základe nasledovných princípov:[5]

  • zodpovednosť vlády za zdravie,
  • univerzálny prístup k bezplatným službám,
  • preventívny prístup k „spoločenským chorobám“,
  • kvalitná profesionálna starostlivosť,
  • blízky vzťah medzi vedou a medicínskou praxou,
  • kontinuita zdravotnej starostlivosti medzi podporou zdravia, liečbou a rehabilitáciou.

Na základe týchto princípov začal štát rozvíjať a unifikovať zdravotný systém, ktorý poskytoval bezplatnú zdravotnú starostlivosť pre každého. Dôraz sa kládol predovšetkým na kontrolu epidémií a prevenciu pred infekčnými ochoreniami. Semaškov systém dominoval národnému konceptu verejného zdravotníctva a viedol k intenzívnemu epidemiologickému monitoringu, dôrazu na „hygienickú“ medicínu a systematické zdravotné kontroly u detí a pracujúcich. Dôraz na infekčné ochorenia viedol nielen k extenzívnym preventívnym opatreniam, ale vytvoril sa aj enormný lôžkový fond. Po rozdelení Európy po 2. svetovej vojne na Východ a Západ bol tento Semaškov model exportovaný do všetkých krajín so sovietskym vplyvom, medzi inými aj do Československa.

Avšak epidemiologická zmena v šesťdesiatych rokoch zastihla sovietsku vládu nepripravenú. Prítomná bola veľká neochota akceptovať rastúci význam chronických chorôb a inštitucionálna neschopnosť preorganizovať zdravotný systém. Radšej ako zmeniť postoj sa vláda rozhodla zatajovať dáta a vytvárať ešte rozsiahlejší lôžkový fond. Silný dôraz na počty lôžok a personálu a sklon k nemocničnej starostlivosti pretrval až do konca sovietskej éry.[6] Toto utajovanie kopírovali aj vlády sovietskych satelitov, vrátane československej. O tom svedčí aj utajovanie radiačnej katastrofy ukrajinskej elektrárne Černobyľ, kde boli dokonca cyklistické tímy krajín východného bloku, v rámci etapových pretekov, prinútené súťažiť v zamorenom prostredí.

Semaškov model sa opieral o tri kľúčové piliere:

  • hygienicko-preventívny prístup, vrátane liečby prenosných a infekčných ochorení,
  • garanciu širokej dostupnosti zdravotnej starostlivosti zabezpečovanou prísne hierarchickou organizáciou zdravotného systému a štátnom vlastníctve všetkých inštitúcií a prostriedkov v zdravotníctve,
  • deklarovanú bezplatnosť.

Hygienicko-preventívny prístup vrátane liečby prenosných a infekčných ochorení

V rámci preventívnych opatrení sa po roku 1948 začalo povinné očkovanie všetkých detí na infekčné prenosné (detská obrna, záškrt, čierny kašeľ, pravé kiahne, kalmetizácia pre tuberkulózu, neskoršie osýpky, hepatitída, pneumokokové infekcie a iné) a neprenosné ochorenia (tetanus). Napríklad mortalita detí vo veku 1 až 4 rokoch bola v roku 1937 v hrozivej výške 700 detí na 100 000 žijúcich detí. V roku 1948 klesla na 478, v roku 1954 na 193 a v roku 1958 už bola na úrovni 139 detí. Toto znamenalo päťnásobný pokles úmrtnosti. Podobne, úmrtnosť detí vo veku 5 až 9 rokov medzi rokmi 1937 a 1958 klesla päťnásobne a vo veku 10 až 14 trojnásobne.[7]

Pripomeňme, že socialistické zdravotníctvo dosahovalo v porovnaní s prvorepublikovým zdravotníctvom vynikajúce výsledky v oblasti znižovania novorodeneckej úmrtnosti (tabuľka 9). Dramatický pokles novorodeneckej úmrtnosti v päťdesiatych rokoch súvisel s výrazným nárastom dostupnosti zdravotnej starostlivosti. Kým v roku 1937 bolo tzv. ústavných pôrodov (čiže mimo domov) iba 7,2 % všetkých pôrodov, tak v roku 1950 ich podiel dosahoval 17,9 % a v roku 1960 už 87,1 % V roku 1970 prekročil hranicu 98 %. Dokonca od roku 1974 sa daný ukazovateľ prestal vykazovať, lebo dosiahol hranicu 99,9 %.[8]

Aj z týchto údajov je zrejmé, že výsledky socialistického zdravotníctva v porovnaní s prvou republikou boli vo viacerých oblastiach významne lepšie, zároveň však podstatne horšie ako výsledky dnešného „kapitalistického“ zdravotníctva či vtedajšie výsledky západných nesocialistických krajín. A preto je dôležité pri hodnotení socialistického zdravotníctva zdôrazňovať optiku porovnania. Kým v tridsiatych rokoch 20. storočia bola úplná samozrejmosť rodiť doma, s vysokým rizikom poškodenia plodu, mortality matky a dieťaťa, tak na konci šesťdesiatych rokov bolo úplne prirodzené rodiť v nemocnici (pôrodnici).

Tabuľka 9: Novorodenecká úmrtnosť na Slovensku

1937

1948

1950

1960

1970

1980

1988

2000

2010

2015

2017

Vývoj počtu obyvateľov (stredný stav) v tisícoch osôb

3 540

3 445

3 463

3 994

4 528

4 984

5 250

5 402

5 435

5 426

5 443

Novorodenecká (do 28 dní) úmrtnosť na 1 000 živonarodených

53,7

41,8

38,5

13,5

14,1

12,1

7,6

5,4

3,6

3,3

2,6

Počet tzv. ústavných pôrodov (v nemocnici na 1000 narodených

72

125*

179

871

980

999**

Legenda: * údaj je za rok 1946; ** údaj je za rok 1974

Zdroj: Zdravotnícke ročenky za príslušné roky, Štatistický úrad SR

U dospelých sa začali aktívne vyhľadávať pohlavné ochorenia typu syfilis a kvapavka. Začal fungovať povinný systém hlásenia týchto ochorení a aktívne vyhľadávanie zdroja nákazy. Kým v roku 1951 bol celkový počet nemocných na syfilis 16 009, tak v roku 1958 to bolo už len 1 841, čo je viac ako 8-násobný pokles za 7 rokov. Podobne, počet ochorení na kvapavku v roku 1953 bolo 8 309 a v roku 1958 už iba 3 859, čo je viac ako dvojnásobný pokles.[9]

V rámci liečby týchto neepidemických ochorení sa začali nasadzovať antibiotiká, v prvom rade penicilíny neskoršie streptomycíny pre liečbu tuberkulózy. Dôležité je upozorniť, že nešlo o vymoženosti iba socialistického zdravotníctva, ale zdravotníctva v rozvinutých krajinách a neskoršie aj v rozvojových krajinách a bývalých kolóniách. Samozrejme, že v izolovaných krajinách východného bloku sa významné zlepšenie demografických parametrov z propagandistických dôvodov pripisovalo úspechom socialistického zdravotníctva.

Dostupnosť zdravotnej starostlivosti

Dôležitým faktorom rozvoja zdravotníctva bolo zlepšenie organizácie systému smerujúceho k zlepšeniu fyzickej dostupnosti zdravotníctva. Systém bol z pohľadu vlastníctva výlučne štátny. Súkromné lekárne, ambulancie, nemocnice, kúpele, žriedla či sanatória boli najneskôr začiatkom päťdesiatych rokoch zoštátnené. Zabezpečenie fyzickej dostupnosti sa práve v tomto období silno prepojilo so samotným štátnym vlastníctvom zdravotníckych zariadení. V ľuďoch sa tak vytvoril obraz, že práve štát je garantom dostupnosti zdravotnej starostlivosti, čo bolo následne podporené:

  • extenzívnym budovaním štátnej siete nemocníc, polikliník, liečební, laboratórií a ďalších zariadení (tabuľka 10),
  • výrazným rastom počtu pracovníkov v zdravotníctve (tabuľka 11),
  • prijatím socialistickej Ústavy v roku 1960, ktorá širokú dostupnosť garantovala bezplatne.[10]

Tabuľka 10: Počet zdravotníckych zariadení v danom roku na Slovensku

Sieť

1937

1948

1950

1960

1970

1980

1988

2000

2010

2015

Nemocnice

75

42

41

73

79

75

76

95

117

116

Pôrodnice1

21

7

5

2

54

Liečebne

39

39

36

31

41

43

33

28

30

Odborné liečebné ústavy a ostatné lôžkové zariadenia

8

15

38

39

43

59

42

37

32

Kojenecké ústavy a detské domovy2

5

5

25

21

22

22

94

90

Jasle

3

28

187

338

446

630

667

Komentáre k tabuľke 10:

1 Do roku 1988 ide o samostatné pôrodnice, avšak mnohé pôrodné oddelenia boli v tom období súčasťou nemocníc. Údaj za rok 2015 udáva ako samostatné pôrodnice, tak aj pôrodnícke kliniky, ktoré sú súčasťou všeobecných, resp. špecializovaných nemocníc.

2 Kojenecké ústavy boli v roku 2006 zrušené, údaje za roky 2010 a 2015 sú len za detské domovy.

Zdroj: Zdravotnícke ročenky za príslušné roky, ÚPSVR

Rozdiely v celkovom počte postelí boli medzi slovenskými krajmi veľmi malé. Už spomínaný Západoslovenský kraj (ZSK) mal 61,2 postele na 10 000 obyvateľov, Východoslovenský kraj (VSK) 59,4 a Stredoslovenský (SSK) 58,9. A veľké rozdiely neboli ani v geografickej štruktúre špecializácií jednotlivých oddelení. Všetky dôležité oddelenia, ako vnútorné lekárstvo, chirurgia, gynekológia, pôrodnícke lôžka, či infekčné oddelenia boli krajovo takmer proporcionálne. Iba niekoľko málo špecializácií, ako napríklad postele pre TBC bol v ZSK dvakrát vyšší ako v ostatných krajoch, či psychiatria bola v ZSK dvakrát nižšia ako vo VSK a SSK.

Sieť zdravotníckych zariadení tak bola na Slovensku v šesťdesiatych rokoch 20. storočia budovaná geograficky proporcionálne, avšak nie v porovnaní s ČR. Počet postelí v slovenských krajoch výrazne zaostával za českými krajmi. Kým v českých krajoch dosahoval v roku 1960 počet lôžok 82 na 10 000 obyvateľov, tak v slovenských to bolo iba 60. Z toho najvyšší počet dosahoval Západoslovenský kraj (61,2), avšak ani zďaleka sa nepribližoval počtu 99,8 za hlavné mesto Praha, či Východočeskému kraju (93,4). Aj „najhorší“ český kraj – Středočeský (70,5) bol na to výrazne lepšie ako najlepší slovenský kraj.

Tabuľka 11: Vývoj počtu pracovníkov v zdravotníctve na Slovensku

1960

1970

1980

1988

2000

2010

2015

Vývoj počtu pracovníkov úhrn za celý rezort

59 386

76 173

106 762

127 203

120 773

108 079

106 682

Z toho lekári spolu

6 159

9 802

16 198

18 678

19 894

18 110

18 719

Počet obyvateľov na 1 lekára

652

463

308

282

272

300

290

Zdroj: Zdravotnícke ročenky za príslušné roky

Postupne bol systém organizovaný v nasledovnej hierarchickej štruktúre:

  • ambulancia lekára pre deti a mládež,
  • ambulancia obvodného (alebo závodného) alebo pre dospelých,
  • ženský lekár,
  • zubár,
  • ambulancie špecialistov,
  • nemocnica I. typu (spravidla mestské) so štyrmi základnými oddeleniami – detské, interné, chirurgia a gynekologicko – pôrodnícke,
  • nemocnica II. typu (spravidla okresné) s 9 oddeleniami – ako v prvom type avšak variantne navýšené o ďalšie typu kožné, krčné, očné, neurologické, pľúcne, infekčné a iné,
  • nemocnica III. typu (spravidla krajské) so 16 a viac oddeleniami – boli tu už prakticky všetky oddelenia včítane špecializovaných napríklad chirurgických (ortopédia, urológia),
  • špecializované ústavy a liečebne, ktoré mali viac menej celoštátnu pôsobnosť, napríklad pre TBC Vyšné Hágy, psychiatrické liečebne, Endokrinologický ústav v Ľubochni, Reumatologický ústav v Piešťanoch,
  • fakultné nemocnice – v týchto nemocniciach prebiehala praktická výuka študentov lekárskych fakúlt, materiálne boli zabezpečované nemocnicami III. typu (v Bratislave, Košiciach a Martine) a ILF – doškoľovací inštitút, ktorý organizoval atestácie v Trenčíne, neskoršie premiestnený do Bratislavy na Kramáre.

Z pohľadu riadenia bola hierarchická štruktúra organizovaná cestou Ústavov národného zdravia. Ambulancie, lekárne a nemocnice I. a II. typu, hygienické stanice a laboratória spadali buď pod Okresné ústavy národného zdravia (OÚNZ) alebo Krajské ústavy národného zdravia (KÚNZ). Výnimkou bola Bratislava, kde okrem KÚNZ vznikol aj Mestský ústav národného zdravia (MÚNZ), ktorý bol hybridom medzi OÚNZ a KÚNZ.

Riadenie ústavov bolo čiastočne pod ONV (Okresný národný výbor) a KNV (Krajský národný výbor). Tak ako KNV neboli formálne nadriadené ONV, neboli KÚNZ formálne nadriadené OÚNZ. Existovala však štruktúra ktorá hierarchiu zabezpečovala silou a tou boli okresné a krajské výbory Komunistickej strany Slovenska (OV KSS a KV KSS), pod ktoré politicky spadali. Ich vedúce postavenie v riadení všetkého v spoločnosti bolo zakotvené v čl. 4 socialistickej ústavy (o vedúcej úlohe komunistickej strany).

Tu niekde musíme hľadať korene politických rozhodnutí, ktoré boli prijaté v investičnej výstavbe, veľkosti nemocníc a celkovo v rozvoji siete a s ktorými sa slovenské zdravotníctvo nevyrovnalo dodnes. Napríklad výstavba nových nemocníc v Banskej Bystrici a Košiciach. Pri ich budovaní sa príliš nehľadelo na účelnosť, keďže najmenej 40% zastavanej plochy sú chodby, schodiská a haly. V Bratislave môžeme menovať nemocnicu na Rázsochách, ktorá sa vyprojektovala ešte v šesťdesiatych rokoch a skelet sa postavil v osemdesiatych rokoch, avšak nemocnica nebola nikdy dostavaná.

Takto organizovaná štruktúra zabezpečovala istú logiku, bola však možná iba preto, že všetko vlastnil štát. Treba však veľmi jasne podčiarknuť, že fyzická dostupnosť a hierarchická štruktúra boli jednou z príčin vytvárania ilúzie o „lepšom“ zdravotníctve. V tomto kontexte však „lepšie zdravotníctvo“ neznamenalo automaticky aj kvalitnejšie zdravotníctvo. Kvalita v súčasnom modernom ponímaní, ako prepojený vzťah „štruktúra – proces – výsledok“[11] nebola a ani nemohla byť predmetom záujmu.

V historických zdravotníckych ročenkách z rokov 1948 až 1989 nájdeme množstvo údajov o kapacitách, počte lekárov, postelí či dokonca množstve odpracovaných hodín, avšak zmienky o kvalite, procesoch a jej meraní v podstate neexistujú. Z toho môžeme vyvodiť, že v danom období kvalita zdravotnej starostlivosti mohla byť len implicitne vymedzená v podobe dostupnosti zdravotnej starostlivosti vyjadrenej všeobecnými kvantitatívnymi charakteristikami, ako sú v štatistikách uvádzané počty hodín, postelí, lekárov a podobne. Nepremietalo sa to ani do ďalších výstupových a výsledkových ukazovateľov v podobe počtu vyliečených pacientov – čo by kvalitu explicitne vyjadrovalo, či v stratégiách na eliminácii morbidita a mortality vo vybraných chronických ochoreniach.

Nevýhodou centrálne riadenej investičnej výstavby v zdravotníctve bolo, že kapacity vznikali extenzívne. Nikto sa nezaoberal efektivitou vynaložených zdrojov napríklad na výstavbu malých nemocníc, ktoré na jednej strane napĺňali ilúziu dostupnosti, na druhej strane ich kvalitatívne parametre nezodpovedali štandardom, bežným v západnej Európe (rámček 6). Tak sa nemocnice I. typu stali skôr pomníkom pôsobenia rôznych prvých tajomníkov OV KSS ako racionálnym spôsobom riešenia dostupnosti zdravotnej starostlivosti.

Rámček 6: Skúsenosť s postupom „non-lege-artis“

Na gynekológii nebol anestéziológ, ten dochádzal 2x týždenne z okresného mesta. V prípade, že bolo napríklad pri komplikovanejšom pôrode potrebné vykonať cisársky rez, boli dve možnosti. Buď požiadať okresnú nemocnicu o urgentný príchod anestéziológa, alebo transportovať pacientku do okresnej nemocnice (s rozbehnutým pôrodom to bolo veľké riziko). Poslednou možnosťou bolo pokúsiť sa o postup „non lege artis“. Gynekológ zvolil tento postup, teda manuálnu zmenu priečnej polohy dieťaťa v maternici, zásahom priamo v maternici. Už v tom čase by sa toto považovalo v západnej Európe za nemysliteľné, nieto ešte uskutočniteľné!

Zdroj: Spoluautor kapitoly na základe praxe z roku 1973 v mestskej nemocnici I. typu na západnom Slovensku

Dôležitým faktorom pochopenia socialistického zdravotníctva je pripomenutie, že v podstate oficiálne existovali dva systémy. Pre bežné obyvateľstvo a pre nomenklatúrne kádre. Išlo o takzvané Štátne sanatória (v Českej republike sa to volalo SANOPS – Státní sanatorium pro nomenklaturní kádry a jejich rodinné příslušníky). Pre vybranú skupinu obyvateľov, najmä funkcionárov komunistickej strany, bol poskytovaný lepší servis, bolo viac doktorov konzultantov z iných „špičkových“ zariadení, boli dostupné iné lieky. V prípade potreby, podľa stupňa postavenia, bola zabezpečovaná aj liečba v zahraničí. Jeden zo spoluautorov kapitoly si spomína na prípad predsedu štátnej plánovacej komisie SR, ktorý ochorel zhubným ochorením. Štátne sanatórium mu zabezpečilo konziliárne vyšetrenia vo Viedni a aj dovoz liekov, ktoré inak neboli nijako dostupné.

Z vlastných spomienok jedného z autorov a z dobových novinových článkov sa dá poznať ešte jeden systém – neoficiálny. Ľudia, ktorí mali peniaze, vedeli napríklad zohnať inak nedostupné lieky zo Západu alebo vybaviť si operatéra alebo inú nemocnicu. Paradoxom doby bolo, že najlepšie ekonomicky zaistená skupina ľudí boli takzvaní „benzínpumpári“ (správne zamestnanci benzínových čerpadiel), „zelovocári“ (správne vedúci predajní ovocia a zeleniny), „mäsiari“ (vedúci predajní mäsa a údenín), veksláci a šmelinári. Išlo o silnú hoci málopočetnú skupinu ľudí, ktorí mali prístup k nedostatkovým tovarom a službám, alebo k valutám. K liekom sa dostávali napríklad tak, že existovali bývalí prvoligoví futbalisti, ktorí po skončení ligovej kariéry hrávali v nízkych súťažiach v blízkom susednom Rakúsku. Za to ani nedostávali peniaze, ale mohli pravidelne (aj denne) cestovať do okolitých rakúskych dedín. Smerom do Rakúska vyvážali známe ruské šumivé víno a americké cigarety a späť veci, ktoré boli v socialistickej vlasti nedostupné. A tých vecí bolo nepreberné množstvo. Výnimočne, keď táto skupina ľudí prekročila pre komunistických pohlavárov nejakú mieru, sem tam niekoho zavreli do väzenia, čo malo byť príkladom rovnosti pred zákonom.

Tabuľka 12: Počet lôžok na Slovensku

Lôžka

1948

1950

1960

1970

1980

1988

2000

2010

2015

Lôžka spolu

21 645

23 325

37 350

44 591

53 720

59 005

56 261

45 889

42 367

Nemocnice a pôrodnice

12 637

13 645

24 113

29 822

35 463

39 092

36 124

33 250

29 817

Liečebne

6 157

5 939

5 820

7 155

10 790

10 942

12 819

10 757

10 896

Odborné liečebné ústavy a ostatné lôžkové zariadenia

2 860

3 741

7 417

7 614

7 467

8 971

7 318

1 882

1 654

Miesta

Kojenecké ústavy a detské domovy1

325

330

1 419

1 432

1 497

1 584

4 423

4 622

Jasle

750

5 924

10 596

18 599

28 126

28 439

Počet postelí na 10 000 obyvateľov

62,8

66,9

92,9

98,2

107,5

112,1

104,1

84,4

78,1

Komentár k tabuľke 12:

1 Kojenecké ústavy boli v roku 2006 zrušené, údaje za roky 2010 a 2015 sú len za detské domovy a udávajú počet detí.

Zdroj: Zdravotnícke ročenky za príslušné roky, ÚPSVR

Špecifickým problémom Slovenska v rámci spoločného štátu bolo, že kým české zdravotníctvo už počas socializmu investovalo do rastu excelentnosti, slovenské predovšetkým do rastu objemu posteľového fondu a ambulancií. Inak povedané, české zdravotníctvo išlo cestou kvality a slovenské cestou kvantity. Tento fakt sa neprejavoval iba v odlišnom objeme a štruktúre posteľového fondu medzi krajinami, ale aj vo výsledkoch zdravotného stavu. Podľa Kossárovej et al (2013), medzi rokmi 1971 až 2008 vekovo štandardizovaná úmrtnosť na „odvrátiteľné“ prípady na Slovensku klesla o 39 %, avšak v Českej republike až o 62 %.

Po roku 1989 na Slovensku výrazne klesol počet lôžok – z 59 005 v roku 1988 na súčasných 42 367. Zároveň sa výrazne skrátil priemerný ošetrovací deň – z 13,2 na 7,8 dňa. Tieto trendy súvisia s progresiou v zavádzaní nových liečebných a diagnostických postupov a hlavne s nástupom jednodňovej chirurgie od roku 2009, ktorá pomáha eliminovať procesy tradičných hospitalizačných výkonov.

Keď porovnáme roky 2015 a 1988, tak súčasné slovenské zdravotníctvo dokáže ošetriť o 16 % pacientov viac a potrebuje na to o 40 % menej ošetrovacieho času (tabuľka 13). To znamená, že sa výrazne zefektívnili liečebné procesy, určite aj vďaka progresu v zavádzaní moderných zdravotníckych technológií. Zároveň do dnešnej siete po roku reformy z roku 2004 pribudli 3 špičkové kardiocentrá a 3 onkologické ústavy – ktoré pred rokom 1989 vôbec neexistovali. Ich vznik bol plne v súlade aj neustálym nárastom mortality chronických ochorení. A tieto špičkové centrá sú prístupné všetkým obyvateľom, nielen politickej špičke, ako tomu bolo za socializmu.

Tabuľka 13: Parametre nemocničnej starostlivosti na Slovensku

Nemocnice

1937

1948

1950

1960

1970

1980

1988

2000

2010

2015

Priemerný ošetrovací čas v dňoch

19,0

14,7

14,4

14,4

13,4

13,2

10,2

8,2

7,8

Počet hospitalizovaných v tisícoch

144

246

307

524

607

763

849

1 074

1 009

990

Ošetrovacie dni v miliónoch

2,86

3,72

4,22

7,43

8,72

10,23

11,22

10,99

8,31

7,71

Využitie lôžok v %

88

82

88

86

86

83

69

65

67

Zdroj: Zdravotnícke ročenky za príslušné roky

Financovanie zdravotníctva

Z pohľadu financovania bolo socialistické „bezplatné“ zdravotníctvo postavené na daniach a rozpočtoch prideľovaných systémom „zhora-dole“. Nebol jasný pomer výdavkov k HDP, pretože neboli reálne ceny a neexistoval pojem HDP v dnešnom chápaní. Celé hospodárstvo bolo centrálne plánované s rôznymi krížovými dotáciami a nadmernou daňou zo zisku a nereálnymi, skôr fiktívnymi cenami.

Podľa rozpočtov v zdravotníckych ročenkách z rokov 1970 a 1980, socialistický štát investoval do zdravotníctva veľmi obmedzene. Napríklad v roku 1980 tvoril celkový rozpočet slovenského zdravotníctva 7 mld. Kčs, z čoho investičné výdavky tvorili 0,9 mld. Kčs a lieky 1 mld. Kčs. Zvyšných približne 5,1 mld. Kčs tvorili neinvestičné výdavky – predovšetkým mzdy. V roku 1988 bol rozpočet takmer dvojnásobný – celkové výdavky tvorili viac ako 11 mld. Kčs, výdavky na lieky viac ako 2 mld. Kčs, investičné výdavky sa však zvýšili len mierne na 1,3 mld. Kčs.

Okrem daňového financovania zohrávala nezanedbateľnú zložku aj korupcia. Podľa dostupných údajov (Zdravotnícka ročenka) bola mzda lekára v osemdesiatych rokoch približne 1,5-násobok priemernej mzdy (len pre porovnanie, dnes je to 3-násobok priemernej mzdy) a korupcia za zdravotnícke výkony bola bežným javom (rámček 7).

Rámček 7: O platoch a korupcii v zdravotníctve

K výpovedi sa pridáva aj manželka lekárka, ktorá okrem nie práve najlepšieho platu poukazuje aj na bežnú prax brania úplatkov v zdravotníctve, čo prakticky prispievalo, resp. malo prispievať do rodinného rozpočtu lekárov. Pokiaľ sa ale človek z akýchkoľvek dôvodov rozhodol tieto úplatky neprijímať, jeho finančná situácia nebola nijak nadštandardná: „Za takých okolností, keby ste žili len z toho platu, tak ste boli na tom omnoho mizernejšie ako robotnícka trieda.“ „Robotníci, tuto majstri po okolí si stavali domy a my sme s manželom ani na auto nenašetrili poriadne.“ (narátora D.H.) Ak sa k tomuto tvrdeniu priráta aj výpoveď druhej narátorky zamestnanej v zdravotníctve, ktorá si rovnako posťažovala na nízky plat obzvlášť pri nástupe do zamestnania, môžeme usudzovať, že v našej výskumnej vzorke aj oblasť zdravotníctva platovo zaostávala za robotníckymi profesiami.[12]

2.7.3 Kde socializmus zlyhával – liečba chronických ochorení

Nedostatok moderných diagnostických možností (prístroje, laboratória), nedostatok kvalitných liekov, najmä inovatívnych a nedostatok kvalitných liečebných prístrojov viedol od konca šesťdesiatych rokov k zhoršovaniu parametrov systému. Hlavným dôvodom tejto nepriaznivej situácie v liečení civilizačných chorôb (najmä srdcovo-cievnych chorôb, onkologických ochorení a vonkajších príčin smrti) bolo nezachytenie pokroku v ich liečení, ku ktorému došlo v západných krajinách.[13] Napríklad register zhubných nádorov sa začal na Slovensku zakladať až v roku 1978, pričom nádory už vtedy predstavovali druhú najčastejšiu príčinu smrti, hneď po srdcovocievnych ochoreniach.

V bežnej, nie excelentnej medicíne to zaostávanie nebolo až tak zreteľné. Z pohľadu medicínskeho výsledku je skoro jedno či sa žlčník vyberie otvorenou operáciou, alebo laparoskopicky, dramatický rozdiel je v dĺžke hospitalizácie, množstve sprievodných komplikácii, v dĺžke následnej liečby a rýchlosti uschopnenia pacienta, plus v komforte pacienta. Nakoniec sa počíta výsledok – vybratý žlčník.

Zaostávanie (technické aj molekulové) narastalo najmä v liečbe onkologických a kardiovaskulárnych ochorení, v odvrátiteľných úmrtiach a v liečbe chronicky chorých – najmä polymorbidít, ako napríklad diabetes a jeho komplikácie a podobne. Nedostatok prístrojov a aj voľne zameniteľných zdrojov je zrejmý na príklade, ktorý sme uviedli a to bol vekový limit pre chronickú dialýzu. Ak mal pacient viac ako 50 rokov, bola to už kontraindikácia poskytovania chronickej dialýzy, nie pre medicínske kritéria, ale z ekonomických dôvodov.

Od polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia dochádzalo k zaostávaniu technologického vybavenia zdravotníckych zariadení, čo bolo kompenzované extenzívnym rozvojom spojeným s nárastom počtu lekárov a nemocničných lôžok. Kumulujúci sa nadbytok absolventov viedol od sedemdesiatych rokov k vybudovaniu zdravotného systému založenom na veľkom počte ambulantných špecialistov. Ich počet už koncom päťdesiatych rokov minulého storočia vysoko prevyšoval počet praktických lekárov.[14]

Technologické zaostávanie viedlo najmä k týmto dôsledkom:

  • k izolácii od dodávok moderných technológii od najmenších počínajúc – napríklad cystoskopy (špecializovaný urologický prístroj na vyšetrenie močového mechúra) alebo kolposkopy (špecializovaný gynekologický prístroj k vyšetreniu krčka maternice) boli iba z NDR – v podstate vyrábané na predvojnovej technológii;
  • k technologickému zaostávaniu – neboli kvalitné diagnostické prístroje – CT, MR, RDG, monitory;
  • k nedostatku spotrebného zdravotníckeho materiálu (gumené močové katétre Barum miesto moderných silikónových, materiál na angiografie, kontrastné látky, intubácie pri anestézii, či šijacieho materiálu) a liekov, iba viac menej z produkcie krajín Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), čo bol akýsi plagiát Európskeho hospodárskeho priestoru, neskoršie Európskej únie;
  • k obmedzenému až nulovému počtu moderných inovatívnych liekov – za zázrak sa považovali generické molekuly, väčšina z devízového dovozu, v podstate však šlo o molekuly, ktoré vzhľadom na generický pôvod boli už minimálne 15 rokov staré.

Tabuľka 14: Porovnanie ľudských zdrojov, lôžok a strednej dĺžky života so susednými krajinami

Počet lekárov na 100 000 obyvateľov

Počet stomatológov na 100 000 obyvateľov

Počet zdravotných sestier na 100 000 obyvateľov

Lôžka na 100 000 obyvateľov

Stredná dĺžka života

Rok

Hodnota

Rok

Hodnota

Rok

Hodnota

Rok

Hodnota

Rok

Muži

Ženy

NSR

1984

256

1984

57

1984

334

1986

1080

1986

71,9

78,5

Rakúsko

1985

261

1985

41

1985

357

1984

1132

1986

71,0

77,8

NDR

1985

225

1985

70

1985

584

1986

1020

1987

69,9

76,0

ČSSR

1986

311

1986

54

1986

436

1987

1261

1986

67,3

74,8

PĽR

1985

195

1985

46

1985

456

1987

568

1986

66,7

75,1

MĽR

1985

319

1985

541

1987

920

1986

65,3

73,3

Legenda: NSR – Nemecká spolková republika, NDR – Nemecká demokratická republika, ČSSR – Československá socialistická republika, PĽR – Poľská ľudová republika, MĽR – Maďarská ľudová republika.

Zdroj: Zdravotnícka ročenka 1989

Záver

Socialistické zdravotníctvo významne ovplyvnilo (a stále ovplyvňuje) viaceré generácie občanov Slovenska. Zo socializmu zdedené princípy „bezplatnosti“ a „dostupnosti“, ktoré boli v príkrom rozpore s „kvalitou“ a „efektívnosťou“ (v dnešnom chápaní týchto slov) stále zásadne ovplyvňujú nielen občianske, ale aj odborné diskusie.

Občania majú dodnes predstavu, že zdravotníctvo musí byť „bezplatné“. Dôkazom bola reakcia obyvateľstva na zavedenie poplatkov vo výške 20 Sk a 50 Sk v roku 2003, kedy podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky 74 % občanov tieto poplatky odmietlo[15] (a to bolo už 14 rokov po páde socializmu). Ani socialistické zdravotníctvo však nebolo bezplatné. Platilo sa legálne – daňami a taktiež neformálnymi platbami (korupcia), kontaktami, či protislužbami.

Popri bezplatnosti malo byť zároveň aj dostupné. Kým však socialistické zdravotníctvo bolo dostupné v tzv. fyzickej rovine – každý mal svojho obvodného, či závodného lekára a v každom okrese bola nemocnica, tak od dnešného zdravotníctva očakávame dostupnosť v ponímaní najmodernejšej liečby. A tú socialistické zdravotníctvo ani vtedy nedokázalo poskytovať. Takže občania, ktorí zažili extenzívnu fázu socialistického zdravotníctva v relatívnom zdraví a majú o ňom obraz bezplatného a dostupného zdravotníctva, dnes od súčasného zdravotníctva požadujú rovnako bezplatnú a dostupnú starostlivosť – avšak podľa najmodernejších vedeckých poznatkov.

Na základe deklarovanej bezplatnosti (popri ktorej bola všadeprítomná korupcia) a extenzívnej dostupnosti (najmä veľa personálu a postelí) sa komunistom podarilo vytvoriť ilúziu fungujúceho zdravotníctva, v ktorom však chýbal prístup k modernej diagnostike, liečbe, liekom a kvalita zdravotných služieb nebola témou.

Aj táto deklarovaná bezplatnosť a extenzívna dostupnosť však stačili na to, aby sa štátom organizované socialistické zdravotníctvo hlboko vrylo do mentálnych máp obyvateľstva. Podľa prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018, takmer 30 rokov od konca socializmu, si 92 percent ľudí, ktorí zažili socializmus, myslí, že štát musí garantovať, financovať a poskytovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť pre všetkých. Prekvapuje, že až 84 percent mladých ľudí vo veku do 25 rokov si myslí to isté. Spôsobuje to zrejme absencia reálnych skúseností so systémom socialistického zdravotníctva, o ktorom pozitívne poznatky je možné získať výlučne sprostredkovane od ľudí, ktorí v tomto systéme síce žili, ale neboli zaťažení chronickou chorobou (pričom absentujú dokumenty a možnosti získavať historické informácie a poznatky o zdravotných aspektoch tohto systému).

Tabuľka 15: Predstavy o úlohy štátu: „Zdravie nie je tovar, preto štát musí garantovať, financovať a poskytovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť pre všetkých”

Skúsenosť so socializmom

Súhlasí

(rozhodne + skôr)

Nesúhlasí

(skôr + rozhodne)

Nevie

Nijaká

84

13

3

Čiastočná

87

11

2

Výrazná

92

7

2

Zdroj: FOCUS (2018)

Príloha 10: Dodatok na zamyslenie

Našou úlohou bolo odbornými argumentami konfrontovať názor ľudí, či za socializmu bolo zdravotníctvo lepšie ako dnes. Tvrdými dátami sa dá jednoznačne preukázať, že socialistické zdravotníctvo nebolo ani lepšie a ani kvalitnejšie ako to súčasné, skôr naopak.

Nič na tom nemení fakt, že v nijakom inom prieskume nie je tak komplikované získať názory ľudí, ako v prieskume o zdravotníctve. Úplne inak zdravotníctvo vnímajú ľudia, ktorí nie sú pacientmi, úplne inak pacienti a ešte inak zdravotníci. Ľudia a najmä pacienti vedia hodnotiť servisnú stránku procesov, napríklad stravu a ubytovanie v nemocnici, spôsob, akým sa k ním zdravotníci správajú, alebo aj schopnosť zdravotníkov prejaviť empatiu k ich problémom. K samotnej kvalite poskytovanej starostlivosti sa však z objektívnych príčin naozaj nemôžu vyjadriť kvalifikovane. To je jedným z dôvodov, prečo pacientske prieskumy vykazujú niekedy diametrálne odlišné hodnotenie poskytovateľov, ako sú ich medicínske výsledky.

Ďalšou komplikáciou je, že tí, ktorí boli počas socializmu pacientami s chronickými chorobami, dnes už viac-menej nežijú. Odpovede ľudí v takomto type prieskumu tak spravidla reprezentujú ich pocity a nie vlastné skúsenosti. Myslíme si, že ich dnešné pocity sú výsledkom tradovania rôznych mýtov o socializme, ktoré namiesto toho, aby sa vzďaľovaním od doby jeho reálnej existencie oslabovali, naopak silnejú. Tvrdíme, že je nesmierne dôležité hľadať príčiny tejto (zdanlivej) anomálie.

Tiež vieme, že ľudia nie sú spokojní so súčasným zdravotníctvom. Nič na tom nemenia ani zlepšené ukazovatele, akými sú napríklad parametre významného nárastu strednej dĺžky života (živo narodených detí).

Mýtus o kvalitnom socialistickom zdravotníctve má nepochybne viacero príčin. V prvom rade socializmus umelo vytváral pocit istoty. Ústava z roku 1948 a najmä Ústava z roku 1960 v článku 23 stanovila, že všetci majú právo na ochranu zdravia, liečebnú starostlivosť, hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu. Navyše, práve Ústava z roku 1960 prvýkrát priznáva právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Skutočnosť však bola úplne iná ako deklarované istoty, „bezplatné“ zdravotníctvo v posledných 20 rokoch socializmu stratilo schopnosť poskytovať služby porovnateľné so západnými krajinami. Avšak štát, ktorý všetko vlastnil a prevádzkoval a o všetkom rozhodoval, súčasne bránil poznaniu, ako je to v iných krajinách. Dalo by sa povedať, že išlo kvázi o hromadný štokholmský syndróm, ktorý paradoxne nakoniec vyvolával u veľkej väčšiny občanov pocit bezpečnosti.

Po roku 1989 sme nedokázali vyriešiť problém, ktorý vyplýva z interpretácie pozitívneho záväzku štátu. U množstva práv garantovaných Listinou základných práv a slobôd a Ústavou, kde štát nesmie nijako zasahovať, hovoríme že má negatívny záväzok, ako je napríklad právo zhromažďovania, právo na slobodné vyjadrenie názoru, či právo slobodného pohybu. Naopak pri zabezpečovaní práva na zdravie má štát takzvaný pozitívny záväzok, teda má povinnosť zabezpečiť, aby niektoré práva občanov dané Listinou a Ústavou boli naplnené. Podobnosť socialistického paternalizmu do roku 1989 a neopaternalizmu po roku 1989 je v tom, že si najmä socialisti vykladajú povinnosť štátu zabezpečovať pozitívny záväzok tak, že štát sám činnosti vykonáva. Štát namiesto toho, aby vytváral spravodlivé podmienky a v nevyhnutnej miere reguloval trh, sám je hráčom na trhu, vlastní najväčšiu zdravotnú poisťovňu a najväčšie nemocnice. Výsledkom je nemeraná kvalita, nízka efektivita a dlhy.

Ďalším problémom je, že hoci je súčasné slovenské zdravotníctvo nepochybne ďaleko kvalitnejšie ako socialistické, nezmenilo sa tak výrazne ako české, hoci dnes má s ním porovnateľné zdroje počítané v peňažnom vyjadrení na obyvateľa na hlavu.

Analytici vedia dať odpovede na fakty. Politici musia dať odpovede na argumenty, ktorých základom sú pocity občanov. Verejná diskusia môže pomôcť vyvracať mýty, pretože tie tiež ukazujú, že zdravotníctvo ako systém nie je iba o číslach. Ak majú ľudia dobrý pocit a dôverujú systému, je to viac ako polovica cesty v úspešnej liečbe. Nakoniec placebo efekt vychádzajúci z dôvery je v liečbe nesmierne významný a je nepochybne súčasťou medicínskeho postupu spadajúceho pod pojem „lege artis“.

Literatúra

Bílková, Z. (2007), Postavení lékárníka ve společnosti, diplomová práce, Univerzita Karlova v Praze, Farmaceutická fakulta v Hradci Králové. Dostupné online: https://docplayer.cz/37965900-Postaveni-lekarnika-ve-spolecnosti.html.

Donabedian, A. (1988), The quality of care: How can it be assessed?, JAMA. 260 (12): 1743–8

Dolejší, V. a kol. (1959), Československé zdravotnictví ve statistických údajech 1948 – 1958, Praha : Státní zdravotnické nakladatelství.

FOCUS (2018), Prieskum verejnej mienky. Záverečná správa z prieskumu verejnej mienky. Dostupné online: http://www.konzervativizmus.sk/article.php?6198.

Christopher J. Gerry, Yulia Raskina Daria Tsyplakova (2018), Convergence or Divergence? Life Expectancy Patterns in Post-communist Countries, 1959–2010 Soc Indic Res (2018) 140:309–332.

Gladkij, I. (2003), Management ve zdravotnictví, Brno : Nakladatelství Computer Press.

Inštitút pre verejné otázky (2007), Ktoré problémy pokladáte na Slovensku za najzávažnejšie?, Bratislava : Inštitút pre verejné otázky (1999–2007).

Káčerová M., Nováková, G. (2015), Úmrtnosť ako jeden z ukazovateľov zdravotného stavu Slovenska, Slovak Statistics and Demography, 4/2015.

Kossárová, L., Holland, W., Mossialos, E. (2013), ‘Avoidable’ mortality: a measure of health system performance in the Czech Republic and Slovakia between 1971 and 2008. Health Policy Plan [online]. 28 (5) s. 508 – 525 [cit. 2018-1-24] Dostupné online: https://academic.oup.com/heapol/article/28/5/508/571743.

Marmot M., Bobak, M. (2000), International comparators and poverty and health in Europe. BMJ 2000(321):1124–1128.

Merjavá, J. (2012), Sociálne istoty vs. osobné slobody. Obdobie tzv. normalizácie a transformácie očami obyvateľov Krompách. Životopisné rozprávania, diplomová práca, Praha : Univerzita Karlova v Praze.

Meslé, F. (2002), Mortality in Eastern Europe and the former Soviet Union: long-term trends and recent upturns, Demographic Research. 2002, Special Collection 2, Article 3

Mužik, R. (2014), Vývoj zdravotníctva na území Slovenska, Bratislava (v tlači).

Szalay, T., Pažitný, P., Szalayová, A., Frisová, S., Morvay, K., Petrovič, M. and van Ginneken, E. (2011), Slovakia: Health system review. Health Systems in Transition, 2011; 13(2):1–200.

Tragakes, E., Lessof, S. (2003), Health care systems in transition: Russian Federation. Copenhagen, European Observatory on Health Systems and Policies, 2003: 5(3)

***

Československé zdravotnictví ve statistických údajích 1948 – 1958, Zdravotnické aktuality 135, Státní zdravotnické nakladatelství.

ČSSR zdravotnictví 1969, Ústav pro zdravotnickou statistiku Praha a Ústav zdravotnické statistiky Bratislava, Praha 1969

ČSSR zdravotnictví 1979, Ústav pro zdravotnickou statistiku Praha a Ústav zdravotníckej štatistiky Bratislava, Praha 1979.

ČSSR zdravotnictví 1989, Ústav zdravotnických informací a statistiky Praha a Ústav zdravotníckych informácii a štatistiky, Praha 1989.

OECD Health Data (2019), dostupné online: https://www.oecd.org/health/health-data.htm.

United Nations (2018), UN Data. Dostupné online: http://data.un.org/Data.aspx?d=PopDiv&f=variableID%3A77.

Ústava Československé socialistické republiky. Čl. 23 ústavního zákona č. 100/1960 Sb.

Zdravotnícka ročenka 2000, ÚZIŠ.

Zdravotnícka ročenka 2010, NCZI.

Zdravotnícka ročenka 2015, NCZI

Zdravotnícka ročenka Československa, ročník 1938, redigoval MUDr. Jiří Říha, ministerský rada Ministerstva veřejného zdravotnictví a tělesné výchovy, Piras

Zdravotnická statistika republiky Československé 1959, Statistické oddělení Ministerstva zdravotnictví, Praha 1960.

Zdravotnictví ČSSR 1960 ve statistických údajích, Ministerstvo zdravotnictví, Praha, 1961

Poznámky pod čiarou

  1. FOCUS (2018).

  2. Bílková (2007).

  3. Szalay et al. (2011).

  4. Marmot & Bobak (2000).

  5. Tragakes – Lessof (2003).

  6. Tamže.

  7. Dolejší a kol. (1959).

  8. Zdravotnictví ČSSR (1979).

  9. Dolejší a kol. (1959).

  10. Ústava ČSSR (1960).

  11. Donabedian (1988).

  12. Merjavá (2012).

  13. Meslé (2002).

  14. Mužik (2014).

  15. Inštitút pre verejné otázky (2007).

Rudolf Zajac

Rudolf Zajac je lekár a manažér. V roku 1975 absolvoval Lekársku fakultu a nastúpil na Urologickú kliniku Lekárskej fakulty UK. V nemocnici pôsobil ako urológ a rádiodiagnostik do roku 1991. V roku 1979 získal atestáciu 1. stupňa z odboru urológia a v roku 1983 atestáciu 2. stupňa. V rokoch 1991 – 2002 bol riaditeľom rakúsko-slovenskej obchodnej spoločnosti Alpine Tatra Alpine a. s., Bratislava. V rokoch 2002 – 2006 bol ministrom zdravotníctva SR. Počas svojho funkčného obdobia presadil zásadnú reformu slovenského zdravotného systému v podobe 6 navzájom prepojených zákonov. V rokoch 2010 – 2013 bol poradcom ministra financií ČR. Od roku 2006 pracuje vo vlastnej poradenskej firmy Health direct s. r. o., kde sa zaoberá poradenstvom v oblasti investícii do zdravotníctva, platobných mechanizmov, manažmentu rizika pacienta, definovania nároku pacienta (BBP basic benefit package). Spolupracuje so Svetovou bankou ako konzultant. Je spolupracovníkom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Je ženatý a má dve deti.

Peter Pažitný

Peter Pažitný pôsobí ako lektor metód ekonomického hodnotenia zdravotníckych programov na Fakulte managementu VŠE Praha. Pôsobí na Institutu managementu zdravotnických služeb FM VŠE. Zároveň je konzultantom v sektora zdravotníctva. Spolupracuje s WHO, Svetovou bankou a European Observatory na projekte HSPM (The Health Systems and Policy Monitor). Je ekonóm a má titul MSc. z manažmentu zdravotných služieb zo Semmelweis University v Budapešti, PhD. z marketingu v zdravotníctve z Ekonomickej Univerzity v Bratislave a doc. z Fakulty managementu VŠE Praha. Bol poradcom v oblasti zdravotnej politiky pre ministrov zdravotníctva na Slovensku, v ČR a v Maďarsku. Je výkonným riaditeľom CEE Health Policy Network.

Daniela Kandilaki

Daniela Kandilaki je výskumnou pracovníčkou so zameraním na manažment zdravotníckych služieb a lektorkou kvality v zdravotníctve na FM VŠE Praha. Jej pôsobiskom je Institut managementu zdravotnických služeb FM VŠE. Spolupracuje s WHO a European Observatory na projekte HSPM (The Health Systems and Policy Monitor). Má titul Ph.D. z oblasti manažmentu zdravotníctva na FM VŠE Praha a vo svojej dizertačnej práci sa venovala oblasti finančnej ochrany v zdravotníctve. Pôsobila na riadiacich pozíciách u rôznych poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Popri akademickej kariére pôsobí ako konzultant v sektore zdravotníctva.

Ľubica Löffler

Ľubica Löffler je analytička a konzultantka v spoločnosti Pažitný & Kandilaki, s.r.o. (od 2017), predtým Healthcare Consulting & Research Center, s.r.o. (od 2015). Vyštudovala medzinárodný obchod na Ekonomickej univerzite v Bratislave a Management zdravotníctva na Viedenskej univerzite. V zdravotníctve sú jej hlavnými oblasťami špecializácie zobrazovacie metódy, primárna starostlivosť a manažment nemocníc. Spolupracuje s European Observatory na projekte HSPM (The Health Systems and Policy Monitor).