2.2 FRANCÚZSKO

Úvod

Keď sa povie veľký štát s rozsiahlymi kompetenciami, prvá krajina, ktorá mnohým napadne spomedzi západných štátov, je Francúzsko. Ide o krajinu, ktorá sa vo svojej histórii definovala silou a veľkosťou svojho štátu. Od momentu, kedy Ľudovít XIV. vyslovil známu vetu „Štát som ja,“ cez Veľkú francúzsku revolúciu, Napoleona I. a Napoleona III. až po päť francúzskych republík, kontrola štátu bola definujúcim aspektom Francúzska ako krajiny, čo môže byť aj dôvodom, prečo v jeho histórii došlo toľkokrát k revolúciám a zmene režimu.

Veľká a do životov ľudí zasahujúca verejná moc sa preniesla aj do oblasti sociálneho štátu, hoci to tak historicky nebolo. Francúzsko dalo svetu viacerých významných mysliteľov presadzujúcich myšlienky osobnej slobody ako Jean-Baptiste Say, ktorého vnuk Léon Say sa vyjadril, že pomoc obyvateľom v podobe sociálnych programov by nemala pochádzať od štátu ako poskytovateľa takejto pomoci.^[1] Napriek tejto tradícii sa z Francúzska stal silný sociálny štát už počas devätnásteho storočia. Táto kapitola sa pozerá na pôvod a zavedenie sociálneho štátu vo Francúzsku a jeho dopad na spoločnosť, ekonomiku a politický systém, ktorý je vo Francúzsku v posledných rokoch poznačený výraznými spoločenskými náladami.

2.2.1 Pôvod a charakteristika francúzskeho sociálneho štátu

Neformálny sociálny štát

Korene francúzskeho sociálneho štátu siahajú až do konca 19. storočia, dokedy sa rozsah francúzskej verejnej správy obmedzoval stále na základné regulačné aktivity ako poskytovanie základnej bezpečnosti pre dodržiavanie záväzkov prostredníctvom polície, súdnej moci, diplomacie a národnej obrany. Významnú úlohu pri tom zohrala aj tradične silná katolícka cirkev, ktorej čelný predstaviteľ pápež Lev XIII. v roku 1891 varoval kresťanov, aby neapelovali z hľadiska sociálnych aspektov na štát. Ten by podľa neho mohol rásť na úkor záujmov bežných ľudí a aj bez jeho existencie by mali občania všetky prirodzené práva a slobody, ako právo na život a ochranu svojej existencie.^[2] Už v danom období vedel, prečo vydáva takéto varovanie.

Katalyzátorom rozvoja sociálneho štátu vo Francúzsku bol pád druhého impéria pod vedením Napoleona III. v roku 1870. V dopade pádu tohto impéria a nástupu Tretej republiky zažilo Francúzsko revolučné vojny a vo Francúzsku sa začali vytvárať komúny, z ktorých najznámejšia bola Parížska komúna. Tá začala poskytovať robotníkom prvú formu sociálnej podpory pod názvom La sociale. Toto obdobie neštátnej a skôr občianskej formy sociálnej podpory prežilo aj porazenie Parížskej komúny 29. mája 1871.^[3] Dôsledky prusko-francúzskej vojny však neboli v prvom momente také ako dosahy neskorších svetových konfliktov z hľadiska rozmachu štátnych výdavkov. Táto vojna skôr spôsobila v spoločnosti sociálne cítenie (ako pocit spolupatričnosti za sociálnu situáciu chudobnejších spoluobčanov), ktoré vytváralo tento tlak iba postupne. Aj preto je význam slova sociálny vo Francúzsku oveľa širší a zahŕňa rôzne aspekty sociálneho rozvoja od snahy o odstránenie chudoby, cez odstránenie nehygienických podmienok v chudobných štvrtiach. Výraz La sociale zahŕňal aj úplnú reorganizáciu všetkých spoločenských vzťahov a hierarchií, a najmä zrovnoprávnenie všetkých občanov pred súdom a v oblasti hospodárskeho života.^[4] Mimo aktivít Parížskej komúny sa La Sociale začala poskytovať na lokálnej úrovni, čomu štát nedokázal zabrániť. Dve základné vlastnosti tohto systému boli: 1) poskytovanie sociálnej ochrany a poistenia voči rizikovým situáciám a 2) dobrovoľná organizácia občanov voči štátu najmä v prostredí vojny (a fungoval aj v období tesne po druhej svetovej vojne v roku 1945).^[5] Boj štátneho aparátu voči tomuto systému neformálnej a decentralizovanej podpory trval až do deväťdesiatych rokov devätnásteho storočia.

Formalizácia sociálneho štátu a dôsledky dvoch svetových vojen

Až v roku 1884 Francúzsko zlegalizovalo vytváranie odborových organizácií a v roku 1892 bol vytvorený inšpektorát práce. Tieto dva zákony spôsobili rozdelenie francúzskeho sociálneho systému na dva paralelné systémy. Prvá časť sociálneho štátu vytvorila systém verejnej sociálnej podpory cez nasledovné zákony:

• zákon z 15. júla 1893 o bezplatnej lekárskej pomoci, ktorým sa nariadilo zostaviť ročné zoznamy osôb, oprávnené na bezplatné ošetrenie doma alebo v nemocniciach;
• zákon zo 7. júla 1889, ktorý priniesol prvý útok na rodičovskú zodpovednosť cez vytvorenie štátnej podpory deťom;
• zákon zo 14. júla 1905 o vládnej pomoci starším, chorým a nevyliečiteľným.

Druhou časťou bol systém sociálneho poistenia a rodinných prídavkov prostredníctvom a niekoľkých rozhodnutí verejného sektora:

• zákon z 9. apríla 1898 o zodpovednosti za pracovné úrazy;
• zákon z 30. mája 1930 o sociálnom poistení, ktorým sa poskytovalo poistenie v starobe, chorobe, materstve, smrti a zdravotnom postihnutí;
• zákon z 11. marca 1932 o rodinných prídavkoch.^[6]

Tieto zákony vytvorili základ sociálneho štátu, boli to však dve svetové vojny (najmä prvá), ktoré naštartovali výraznejší rast verejných výdavkov a zrod sociálneho štátu v krajine. Indikátorom tohto je vývoj pomeru verejných výdavkov k HDP, ktorý len medzi rokmi 1912 a 1920 narástol z 12,6 % na 32,8 %. Na ich krytie malo slúžiť aj zavedenie všeobecnej dane z príjmu v roku 1914.

V dôsledku prvej svetovej vojny sa zvyšovali náklady štátu, napríklad pre vojnových invalidov, vdovy a siroty. Len tieto faktory znamenali, že do roku 1927 sociálna opatera vychádzajúca z tejto vojny musela pokryť 1 060 000 invalidov, 630 000 vdov a sirôt a 875 000 predkov vojnových obetí.^[7] Prvá svetová vojna tak podporila zapojenie štátu do bytovej politiky, kedy bolo zavedené prvé moratórium na nájomné v roku 1914 s kompenzáciou pre majiteľov bytov a domov. Zaujímavá bola aj zmena zamerania štátu v oblasti bytovej politiky. Zatiaľ čo pred prvou svetovou vojnou sa francúzsky štát zaujímal najmä o kvalitu bývania, v povojnovom období sa pridala starostlivosť o kvantitu bývania, ktorá sa dostala do centra pozornosti. Politika výstavby sociálnych bytov sa naplno rozvinula počas 20-tych rokov 20. storočia.

Tieto nové priority verejnej správy znamenali kompletný prerod francúzskeho štátu z laissez-faire na systém podrobného ekonomického plánovania.^[8] Ten sa rozvinul počas druhej svetovej vojny a po nej kvôli hrôzam a úmrtiam, ktoré vo viacerých krajinách Západnej Európy viedli k zavedeniu inštitúcií na zabránenie opakovaniu histórie radikalizácie obyvateľstva vedúceho k fašizmu alebo komunistickej revolúcii.

Rozvoj sociálneho štátu bol tiež poháňaný vôľou ľudí a ich vlád zabrániť opakovaniu situácie z medzivojnového obdobia, ktoré destabilizovalo krajiny v regióne. Atlantická charta zo 14. augusta 1941, ktorú navrhli Franklin Delano Roosevelt a Winston Churchill prisľúbila „zlepšenie pracovných podmienok, hospodárskeho pokroku a sociálneho zabezpečenia“ (článok 5). Pri tvorbe charty sa prihliadalo na dve úvahy. Prvou sú príčiny vojny v rokoch 1939 až 1945. Jej priebeh bol zvýraznený dôsledkami veľkej hospodárskej krízy z roku 1929. Znásobením počtu nezamestnaných sa zvýšilo napätie v spoločnosti, ktoré umožnilo príchodu Adolfa Hitlera k moci. Práve ten si svoju popularitu posilnil prostredníctvom sociálnej legislatívy ako prvý zo politikov v štátoch Západu.^[9] Preto považovali za potrebné zvýšiť sociálnu ochranu na konci vojny, aby sa predišlo ďalším rozdielom v rámci štátu. Druhý dôvod súvisel s následkami samotnej vojny. Vzhľadom na počet mŕtvych a zmrzačených ľudí so špeciálnymi potrebami alebo neschopných pracovať by štáty nemohli zostať neaktívne.^[10]

Povojnový vývoj a predátorský sociálny štát

História sociálneho štátu po roku 1945 je novou etapou etatizácie sociálneho systému. Napriek tomu v roku 1945, aj vďaka obnovenej existencii systému La Sociale, bol prvotne francúzsky systém decentralizovaný.^[11] Toto bolo reflektované aj v prvotných návrhoch sociálneho systému, ktorý bol zhrnutý ešte počas vojny Národnou radou odporu, bolo vytvorenie komplexného systému sociálneho zabezpečenia na zaručenie dôstojného živobytia pre všetkých občanov.^[12]

Zákonom z roku 1946 o všeobecnom sociálnom zabezpečení sa vytvoril univerzálny systém sociálneho zabezpečenia založený na práve každého občana získavať príjem z tohto systému. Originalita tohto systému spočívala v kombinácii predošlého francúzskeho systému sociálneho poistenia a britského návrhu univerzálnej sociálnej ochrany, Bismarckovho systému priebežne financovaných odvodov zamestnávateľa a zamestnanca a systému Williama Beveridga, založeného na daňovom financovaní.^[13] Na jednej strane vytvoril syntézu systému financovaného povinnými odvodmi zamestnancov v kombinácii so spoločným manažmentom zo strany odborov a zamestnávateľov, na druhej strane ho charakterizovala všeobecnosť a centrálnosť poskytovania sociálneho zabezpečenia.

Ďalšie systémové zmeny a rozvoj tohto systému prichádzali postupne. Už v roku 1957 vznikol vo Francúzsku systém poistenia v nezamestnanosti. Kľúčovým v tomto smere bolo aj garantovanie systému sociálnej ochrany priamo vo francúzskej ústave z roku 1946, ktorá garantuje, že každý, kto kvôli svojmu veku, fyzickej alebo psychickej príčine alebo ekonomickej situácii nie je schopný pracovať, má právo na dostatočné prostriedky na prežitie. Následná ústava z roku 1958 potvrdila toto smerovanie zadefinovaním Francúzska ako „sociálnej republiky“. Takto bol finálne sociálny štát zasadený do srdca Francúzska.^[14] Výsledkom je fakt, že sa od konca 19. storočia zvýšila miera verejných výdavkov ku HDP z 12 % na súčasných vyše 56 %.^[15]

2.2.2 Nabaľovanie systému a dôsledky na ekonomiku a podnikateľské prostredie

Medzi rokmi 1974 a 2000 sa tento systém čiastočne menil niekoľkokrát. Hlavnou charakteristikou zmien bola centralizácia a prerod systému zo systému občianskej solidarity na systém pod dominanciou štátu. Tento proces sa udial aj preto, že občiansky sektor nevyhovoval politickým, ekonomickým a sociálnym silám v spoločnosti.

Vývoj od roku 1945 bol tak vývojom kontinuálnej snahy štátu uchopiť čoraz viac moci, teda procesom etatizácie francúzskeho systému. Udialo sa tak v troch hlavných fázach, v rokoch 1946, 1967 a 1996. Jedným z faktorov v tomto rozvoji bol vplyv generála de Gaullea, ktorý bol priaznivcom silného centralizovaného štátneho aparátu. Výsledkom bol prerod špecifického občianskeho systému sociálneho štátu na štátom dominovaný systém.^[16] Tieto reformy viedli k vytvoreniu štvoritého základu francúzskeho sociálneho štátu: zdravotné poistenie, starobný dôchodok, rodinné prídavky, pracovná ochrana.

Posledným aspektom budovania tohto systému bolo vytvorenie univerzálnej zdravotnej starostlivosti v roku 2000, ktorá fungovala na báze pokrytia pre všetkých rezidentov v krajine. Vzhľadom na kontinuálne zaťaženie tohto systému už v roku 1981 označila OECD v správe Crisis of the Welfare State (Kríza sociálneho štátu) francúzsky systém ako „sociálneho giganta“ s „hlinenými nohami“. Kríza, ktorú prežíval francúzsky systém, bola dvojitá: bola to kríza efektivity a kríza legitimity. Aj podľa ľavicových kritikov sociálny štát vo Francúzsku zlyhal, práve preto, že zameranie na chudobu zakrylo ostatné aspekty sociálneho vylúčenia svojich obyvateľov, ktoré finančné kompenzácie nezmenia.^[17]

Cena za sociálny štát vo Francúzsku

Takéto tvrdenie neodráža mieru systémového zlyhania francúzskeho sociálneho štátu, aj práve napríklad smerom k chudobným. Aspektov krízy tohto systému je viacero. Od roku 2000 sa tento systém dostal do neudržateľnej finančnej situácie. Systém Sécurité sociale od roku 2001, kedy bol poslednýkrát v pluse, sa do roku 2010 dostal do deficitu skoro 24 miliárd eur za ten rok samotný (23,9 miliardy eur) a do roku 2015 sa ho podarilo dostať pod kontrolu na úroveň „iba“ 14,7 miliardy eur^[18] ročnej straty. To sa podpísalo na postupnom navyšovaní nákladov sociálneho štátu voči hrubému domácemu produktu. V roku 2018 boli výdavky na sociálne zabezpečenie Francúzska na úrovni 23,8 percenta hrubého domáceho produktu, čím sa umiestnilo na druhom mieste spomedzi všetkých štátov Európskej únie hneď za Fínskom (24,2 %).^[19]

Z hľadiska dopadov daňového zaťaženia je na tom Francúzsko ešte horšie a daňové príjmy v krajine dosahujú úroveň 45 percent HDP.^[20] Financovanie takéhoto rozsiahleho sociálneho štátu si vyžadovalo zvyšovanie daní a odvodov, daňového zaťaženia a nákladov ekonomických subjektov. To napríklad znamená výrazne zvyšované daňovo-odvodové náklady zamestnávateľov na zamestnancov. Takéto daňové zaťaženie prepočítané na zamestnanca s priemernou mzdou, zahŕňajúce aj DPH, má Francúzsko najvyššie v EÚ a v rebríčku Dňa daňového oslobodenia (Tax Liberation Day). Obsadilo v ňom jednoznačne poslednú priečku, o 9 dní za druhou najhoršou krajinou, Rakúskom.^[21] Francúzsko má zároveň z krajín OECD druhú najvyššiu sadzbu dane z príjmu právnických osôb a v rámci EÚ zostáva najviac daňovo zaťažujúcou krajinou pre podnikateľov.^[22] Samozrejme, tu celkové daňové bremeno nekončí. Pridávajú sa do neho miestne dane, špecifické spotrebné dane, ako aj iné povinné platby.

To, čo nedokážu dnes utiahnuť daňoví poplatníci, utiahnu dlhy, ktoré sú pre nich prenesenými záťažami do budúcnosti. Francúzsko má verejný dlh na úrovni 97 % HDP a francúzske firmy majú celkové dlhy na úrovni 193 % HDP.^[23] Už v súčasnosti radí nastavenie francúzskeho sociálneho štátu ako krajinu na čelo spomedzi krajín OECD z hľadiska veľkosti sociálnych výdavkov v pomere k HDP, nasledované Fínskom, Belgickom, Dánskom či Talianskom.^[24] Celkové bremeno budúcich nákladov francúzskeho sociálneho systému je však kvôli demografickým rizikám a prísľubom minulých vlád podstatne vyššie. Tieto záväzky sa v súčasnosti ľahko vytvárajú, nakoľko budú splatné až v budúcnosti. Podľa Antoina Bozia z Paris School of Economics sa tento implicitný dlh môže dostať nad úroveň 300 percent HDP.^[25]

Záver

Francúzsko sa dostáva do krízy a súčasný francúzsky prezident Emmanuel Macron sa snažil urobiť aspoň minimálne zmeny na záchranu tohto systému. Francúzsky systém „sociálneho minima“ pre nezamestnaných a ľudí so slabším príjmom stojí krajinu ročne 25 miliárd eur, dotácie na bývanie 18 miliárd eur, rodinná politika 21 miliárd eur. Za posledných 30 rokov však pokles miery chudoby primárne koreloval s mierou hospodárskeho rastu v krajine. Keď ten poklesol, prestala sa zlepšovať situácia chudobných a miera chudoby stúpla. Vidno to aj vo vývoji za posledných desať rokov, kedy počas stagnácie dosiahol počet chudobných (s príjmom do 1015 eur mesačne) úroveň 8 a pol milióna a počet bezdomovcov stúpol o 50 percent.^[26]

Problémom však zostáva fakt, že Macronove návrhy na zmeny sú viac menej kozmetické a neprinesú zmeny tam, kde sú potrebné. Sociálny systém vytvára zvrátené motivácie prostredníctvom benefitov a dotácií, a tie musí mať Macron odvahu zrušiť. Akákoľvek zmysluplná reforma sa stretne s takým odporom, že hnutie žltých viest bude len príjemnou spomienkou. Na takéto návrhy reforiem bude musieť mať niekto skôr či neskôr odvahu. A čím neskôr to bude, tým to bude bolestivejšie.

Vývoj francúzskeho sociálneho štátu vychádza z dominantnej úlohy politickej moci v rámci krajiny od doby absolútnej monarchie. To viedlo k postupnému nabaľovaniu sa štátu ako entity zodpovednej za každú oblasť verejného blaha. Dopady tohto prístupu viedli k masívnemu zaťaženiu ekonomiky ako aj verejných financií, z ktorých sa krajina pod tlakom silných záujmových skupín stále nevie vyhrabať. Výhľad vývoja a stability sociálneho štátu do budúcna je preto veľmi kritický a v prípade reforiem povedie k masovému odporu spoločnosti, ktorá si na jeho existenciu zvykla.

Literatúra

Poznámky pod čiarou

1. Bottini (2013). K takým ekonomickým mysliteľom ešte patrili napríklad Francois Quesnay, Anne Robert Jacques Turgot a Frédéric Bastiat. Významným predstaviteľom klasického liberalizmu bol aj napríklad Alexis de Tocqueville. ↑

2. Bradley (2019) ↑

3. Batifoulier, da Silva, Vahabi (2019) ↑

4. Taithe (2001) ↑

5. Batifoulier, da Silva, Vahabi (2019) ↑

6. Bottini (2013) ↑

7. Sauvy (1965), s. 185 ↑

8. Kuisel (1981) ↑

9. William (2000) ↑

10. Bottini (2013) ↑

11. Batifoulier, da Silva a Vahabi (2019) ↑

12. Laroque (1946) ↑

13. Bottini (2013) ↑

14. Tamže. ↑

15. OECD Data (2015) ↑

16. Batifoulier, da Silva, Vahabi (2019) ↑

17. Bottini (2013) ↑

18. https://www.slideshare.net/Romm332/welfare-state-in-france ↑

19. OECD Data (2015) ↑

20. Kohout (2018), Wirtz (2018) ↑

21. Rogers a Philppe (2018) ↑

22. https://www.oecd.org/tax/tax-policy/corporate-tax-statistics-database.htm ↑

23. Kohout (2018) ↑

24. Mitchell (2019) ↑

25. Bozio (2020) ↑

26. Wirtz (2018) ↑