← SPÄŤ NA OBSAH

Foto – Jonathan Brinkhorst (unsplash.com)

2.1 ŠVÉDSKO

Martin Reguli

Úvod

Myšlienka sociálneho štátu ako úspešne realizovaného a udržateľného systému je závislá aj od príbehov jeho zavedenia v praxi. Na toto slúži viacero mýtov, ktoré sa vo verejných diskusiách neustále opakujú. V diskusiách sa sociálny štát väčšinou spája so Švédskom a prípadne aj s ostatnými škandinávskymi krajinami. Rovnako viacero akademikov, politikov alebo ekonómov deklarovalo úspech týchto režimov, ktoré podľa nich dokázali spojiť demokratické hodnoty s princípmi sociálneho štátu s dlhodobým hospodárskym rozvojom. Téma sociálneho štátu v Škandinávii si teda zaslúži cielenú pozornosť pri diskusiách o konkrétnych príkladoch sociálnych štátov, a to z dôvodu, že práve severské krajiny dlhodobo slúžia ako príklad „úspechu sociálneho štátu“ v očiach jeho podporovateľov.

Preto je opodstatnené pozrieť sa na fenomén severských krajín z dlhodobého hľadiska, pričom namiesto emócií je potrebné oprieť sa o skutočné preukázateľné skúsenosti tohto systému z pohľadu udržiavania prosperity ľudí a vytvorenia fungujúceho sociálneho systému z hľadiska naplnenia cieľov, ktoré si sociálny štát stanovil. Takto uchopená realita vo Švédsku napríklad vyvracia predstavy o úspechu jeho sociálneho modelu.

2.1.1 Švédsko ako ekonomický zázrak

Východiskom pre mýtus úspechu Švédska je obdobie ekonomického rastu tejto krajiny, ktoré pripravilo pôdu pre zavedenie sociálneho štátu. Toto obdobie trvalo približne 100 rokov. Obdobie medzi rokmi 1870 až 1970 sa vo Švédsku označuje za zlaté roky tejto krajiny. Za toto obdobie totiž napríklad produktivita vo Švédsku vzrástla 17-násobne (tabuľka 4). Tomu sa priblížili iba Japonsko (16-násobok) a Fínsko (14-násobok). Výsledkom toho bol prerod z krajiny s príjmom na obyvateľa na úrovni 40 až 50 % Spojeného kráľovstva počas prvej polovice 19. storočia, na štvrtú najbohatšiu krajinu na svete v roku 1970, hneď po Švajčiarsku, Spojených štátoch amerických a Luxembursku.[1]

Tabuľka 4: O koľko bol HDP na hodinu vyšší v roku 1970 v porovnaní s rokom 1870

Krajina

Švédsko

Japonsko

Fínsko

Nórsko

Nemecko

USA

Dánsko

Spojené kráľovstvo

Austrália

Pomer 1970:1870

17

16

14

12

11

10

9

5

4

Zdroj: Maddison (1982)

Tento rast hospodárstva Švédska je pripisovaný rôznym faktorom. Prvým odrazovým mostíkom bola vysoká miera industrializácie, ktorá začala vo Švédsku prinášať svoje ovocie v polovici 19. storočia. Bola naštartovaná reformami na podporu slobodného podnikania a zmenami umožňujúcimi budovanie zdravých trhových inštitúcií. Prvou takou reformou bola pozemková reforma z konca 18. storočia.

Tieto reformy pozitívne vplývali na tvorbu motivácií v oblasti pôdohospodárstva. Podľa Olssona a Svenssona práve nastavenie vlastníckych práv a zefektívnenie ich využívania stálo za prudkým zvyšovaním poľnohospodárskej produkcie. Zabezpečené vlastnícke práva a stabilná a nízka miera zdanenia v porovnaní s feudálnym zriadením dali roľníkom mieru istoty, ktorú potrebovali na rozvoj využívania svojej pôdy.[2] V nadväznosti na to zaviedlo Švédsko ďalšie opatrenia na vytvorenie stabilného trhového prostredia, ktoré viedli k prudkému nárastu inovatívnosti a podnikateľských aktivít. Medzi hlavné takého opatrenia patrili:

  • zavedenie rovnakého dedičského práva pre mužov a ženy v roku 1845,
  • zavedenie zákona o akciových spoločnostiach (1848),
  • znižovanie ciel (1850 – 1860),
  • reforma smerujúca k úplnej slobode podnikania – zrušenie obmedzenia obchodu, zrušenie privilégií cechov (1864),
  • odstránenie obmedzenia úrokov a zakladanie bánk ako spoločnosti s ručením obmedzeným (1860 – 1870 ),
  • zákon o spoločnostiach modernizoval podnikateľskú legislatívu a nastavil rámec podnikateľského prostredia (1895).[3]

Boli to tieto trhové opatrenia, ktoré stáli za úspechom Švédska a posunuli ho na piedestál krajín, od ktorých si môžeme brať príklad. Výsledkom týchto reforiem bola prudká industrializácia Švédska, vedená najmä vynálezmi a podnikateľskými aktivitami. S ohľadom na počet obyvateľov, Švédsko dokázalo priniesť svetu veľa vynálezov, vrátane dynamitu, guľôčkového lôžka alebo chladničky. Z týchto vynálezov vznikli spoločnosti ako SKF, AGA alebo Electrolux.

Okrem toho sa Švédsko stalo domovom viacerých úspešných výrobných firiem, medzi ktoré patria Volvo, Saab alebo Ericsson. Takmer všetky švédske giganty vznikli v období 19. a začiatku 20. storočia. Položili tak základ ekonomického úspechu, kvôli ktorému sa ostatné krajiny začali otáčať smerom k Švédsku.

Posledným aspektom úspechu Švédska bol fakt, že sa táto krajina vyhla obom svetovým vojnám, ako aj ďalším konfliktom. Švédsko je totiž krajinou s najdlhším neprerušeným obdobím mieru. Nebolo súčasťou žiadneho konfliktu od roku 1809. To je ešte o päť rokov viac ako Švajčiarsko, ktoré sa zapojilo do Napoleonských vojen.[4]

Švédsko tak za svoj úspech vďačí politike voľného trhu, vynaliezavosti svojich občanov a úspešnému vyhýbaniu sa vojne. Problém prišiel so zmenou tohto trendu v momente začatia budovania sociálneho štátu.

2.1.2 Zrod švédskeho sociálneho štátu

Zrod sociálnych štátov v krajinách západnej a severnej Európy v povojnovom období bol dlhodobý proces s pomalým začiatkom od konca 19. storočia a skokovým rastom po druhej svetovej vojne. Tak to bolo aj v prípade Švédska. Prvé základy boli položené v roku 1891, kedy vláda začala prispievať na dobrovoľné poistenie pre prípad choroby. Výrazným krokom bolo zavedenie povinného dôchodkového systému v roku 1913 a dávky v nezamestnanosti pre chudobných obyvateľov o rok neskôr. Toto bol však iba začiatok, ktorý vláda sociálnych demokratov doviedla do dôsledkov v povojnovom období. Princípom tohto systému v povojnovom období bolo vytvorenie systému paušálnych dávok na báze občianstva, financovaného z daní, univerzálne dostupné sociálne a zdravotnícke služby a schémy na ochranu príjmov pokrývajúce všetkých pracujúcich.

Táto forma dnes ospevovaného sociálneho štátu bola postavená až po druhej svetovej vojne v šesťdesiatych rokoch.[5] Ďalší autori ako Esping-Andersen uvádzajú, že švédsky model bol výsledkom ideologického posunu na aktívnu politiku trhu práce v kombinácii s rozširovaním sociálnych služieb a vyrovnávaním ekonomických a sociálnych rozdielov medzi pohlaviami.[6] Výsledkom tohto sa stal švédsky sociálny systém známy pre svoju veľkorysosť, ktorú však musel kompenzovať enormnými daňovými povinnosťami uvalenými na svojich občanov.[7]

Základom tohto systému sa stalo presvedčenie, že blahobyt (sociálne zabezpečenie) jednotlivca je zodpovednosťou spoločnosti ako celku. Každý občan krajiny má právo na sociálne zabezpečenie, ktoré je distribuované na základe rovnosti.[8] Švédski sociálni demokrati mali v krajine ideologickú hegemóniu od konca druhej svetovej vojny. Prejavilo sa to aj v podobe spoločenskej hegemónie, ktorá začala tvarovať spoločnosť podľa vlastného obrazu. Výsledkom toho bol stav, v ktorom je takmer nemožné pre akúkoľvek ideologickú opozíciu spochybňovať model sociálneho štátu bez toho, aby znepriatelila veľkú časť obyvateľstva.[9]

Základnými princípmi v spoločnosti sa tak stali univerzalizmus a dekomodifikácia, teda deklarované „oslobodenie života jednotlivcov od závislosti na trhu“. Kombinácia univerzálnosti sociálneho systému Švédska s dekomodifikáciou si vyžaduje však politiku plnej zamestnanosti, ktorá by takto štedrý systém vedela udržať. To znamená, že poskytovanie sociálneho zabezpečenia je postavené na systéme sociálneho poistenia pre pracujúce obyvateľstvo, čo financuje sociálne služby a podporu. V praxi tento systém priniesol penziu, zdravotné poistenie, rodičovské poistenie a poistenie v nezamestnanosti. Poistenie príjmu bolo nastavené vo výške 100 % pôvodného príjmu. Penzie boli nastavené na úroveň 75 % najvyššieho príjmu obyvateľa. Výsledkom bola aj zmena rodinnej politiky. Rodinný model muža, živiteľa, sa nahradil modelom dvoch živiteľov, matky a otca. S tým súvisela aj politika inkluzívneho verejného systému starostlivosti o deti v podobe predškolských zariadení. Výsledkom bol finančne náročný systém, ktorý sa snažil riešiť problém chudoby. Podľa viacerých štúdií však práve príjmová nerovnosť nebola problémom, ktorý by trápil Švédsko v období ekonomického rastu.[10]

2.1.3 Nezamýšľané dôsledky sociálneho štátu na ekonomiku a spoločnosť

Kríza sociálneho a ekonomického systému Švédska nenechala na seba dlho čakať. Prvé príznaky krízy prišli v roku 1977 v podobe výrazného deficitu verejných financií. Tie sa prejavili najmä v období ekonomickej krízy sedemdesiatych rokov. To sa skombinovalo s neúspešnými opatreniami na stimulovanie priemyselných odvetví, ktoré sa ocitli v problémoch. Jedným z prvých znakov ekonomických problémov Švédska bol rast verejného dlhu. Ten stúpol z 26 % HDP v roku 1976 na vyše 84 % v roku 1996.

Na udržanie tejto politiky muselo Švédsko pristúpiť k devalvácii švédskej koruny. Celkovo politika sociálneho štátu bola neudržateľná z dôvodu postupného erodovania produktivity v krajine. Popri tom boli zavedené viaceré regulácie pracovného trhu v 70-tych rokoch, ako predlžovanie výpovednej doby, pracovné povolenia, opatrenia na podporu bezpečnosti a ochranu zdravia pri práci. Výsledkom bol podstatne rýchlejší rast nákladov na zamestnávanie než produktivity práce. Po viacerých krátkodobých opatreniach sa kríza vrátila v 90-tych rokoch 20. storočia. Tá je vnímaná ako zlomový bod, ktorý zmenil trend sociálneho štátu vo Švédsku a viedol k reformám, ktoré znamenali koniec tejto legendy, ktorá skončila tak ako každý podobný pokus niekde inde.[11]

Posledným aspektom, ktorý bol na švédskom sociálnom systéme kritizovaný, bol aspekt spoločenský. Podľa rôznych kritikov tento systém vytvoril kultúru závislosti, ktorá nebola predtým vôbec znakom švédskej spoločnosti. Generácie vyrastajúce v tomto systéme si zvykli na to, že ich blahobyt je zodpovednosťou spoločnosti, a že si príspevky od štátu zaslúžia. Príkladom tohto trendu je aj fakt, že miera poberateľov sociálneho zabezpečenia v krajine vzrástla medzi rokmi 1989 až 1994 z 5,9 na 8,1 percenta, čo je úroveň, kde sa približne drží doteraz.[12] To sa stalo problematickým najmä v kontexte rozvoja diskusií o prisťahovalcoch a spoločenských problémoch a nepokojoch. Aj samotní švédski sociálni demokrati si začali uvedomovať spoločenské dopady štedrého sociálneho štátu, ktorý prilákal do krajiny množstvo prisťahovalcov. Centrom týchto problémov bolo mesto Malmö, v ktorom je takmer polovica obyvateľstva migrantmi alebo deťmi migrantov. Spoločenské problémy viedli k stavu, kedy v tomto meste bola miera vrážd na úrovni 3,4 na 100 000 obyvateľov, zatiaľ čo v rámci Švédska je toto číslo na úrovni 1,1, na Slovensku 1,5, v Českej republike 0,6 a v Nórsku 0,5 vrážd na 100 000 obyvateľov (všetky údaje za rok 2017).[13] Tento trend viedol k zvyšovaniu podpory extrémistických hnutí, ktoré ohrozujú stabilitu demokratického systému[14].

2.1.4 Cesta z krízy smerom k reformnej minulosti

Švédsko sa však dokázalo zo svojej minulosti do značnej miery poučiť. Potrebovalo na to ale dôjsť na pokraj krízy, kedy začali samotní Švédi požadovať reformy. Snaha švédskej vlády nájsť cestu naspäť z ekonomickej krízy viedla k vytvoreniu Lindbeckovej komisie. Tá mala pripraviť návrhy reforiem na návrat k ekonomickému rastu, ktorý Švédsko zúfalo potrebovalo. Na ilustráciu, v roku 1995 malo Švédsko 20 rokov s priemerným rastom HDP (fixných cien, v parite kúpnej sily) na úrovni 1,6 %, výrazne pod úrovňou OECD alebo EÚ-15. Lindbeckova komisia priniesla reformy, ktoré pomohli dostať Švédsko znova na prvé miesta z hľadiska rastu HDP ako aj v oblasti rastu disponibilného príjmu a produktivity.[15] Aké boli hlavné reformy, ktoré v tomto období prijalo Švédsko?

Časť reforiem spočívala v okresaní štedrého sociálneho štátu. To viedlo k vytvoreniu nového dôchodkového systému, z dôvodu zvyšujúcich sa nákladov kvôli vyššiemu podielu starších obyvateľov. Reforma bola nevyhnutná aj kvôli nízkemu ekonomickému rastu a faktu, že starý systém stratil štedrosť pri plošnej aplikácii, ktorou bol definovaný. Cieľom nového systému bolo vytvoriť udržateľný systém s ohľadom na mieru ekonomického rastu a s prepojením medzi príspevkami do systému a benefitmi. Systém poistenia v nezamestnanosti sa tiež stal dobrovoľným, hoci dostáva podporu zo strany štátu. Ľudia bez poistenia dostávajú finančnú asistenciu. Tento systém v súčasnosti pokrýva 90 percent pracujúcich.[16] Sociálne služby sa dostali pod správu lokálnej samosprávy a poskytujú individuálnu a rodinnú starostlivosť a ošetrovateľstvo a starostlivosť o starších ľudí a ľudí so zdravotným postihnutím. Ľudia bez práce dostávajú príjmy na základe prísneho testovania ich finančného stavu.[17]

Tieto zmeny umožnili postupné znižovanie miery prerozdeľovania (z úrovne 71,7 % verejných výdavkov k HDP v roku 1993 na 55,1 % v roku 2000, z ktorej ešte mierne klesla na súčasných približne 52 percent) a pokles daňového zaťaženia.[18] To sa stalo problémovým najmä v období vysokej miery globalizácie a vysokej miere daňovej konkurencie. Predchádzajúci daňový systém výrazne zdaňoval bohatých ľudí hoci firemné dane zostávali na relatívne nízkej úrovni. Zmena v tomto systéme nazvaná „daňovou reformou storočia“ bola zavedená v roku 1991. Najvyššia úroveň dane bola znížená z 80 % na 50 %. Došlo aj k zjednodušeniu systému, vďaka ktorému až 85 % daňovníkov nemusí podávať daňové priznanie. Tí platia len lokálnu daň z príjmu na úrovni 30 %. Podobne aj všetok podnikateľský príjem sa zdaňuje na úrovni 22 %. Experti sa zhodujú v tom, že táto zmena znamenala koniec švédskeho sociálneho štátu, nakoľko výrazne skresala financie, s ktorými tento systém môže nakladať.[19],[20]

Podobne sa začala aj zmena v oblasti reformy verejných financií. V roku 1997 sa zaviedlo pravidlo, ktoré prinútilo Švédsko mať v priemere minimálne 2 % prebytok rozpočtu počas obdobia hospodárskeho cyklu.[21] Toto pravidlo sa neskôr zmiernilo na 1 % prebytok. Za iba 15 rokov využívania tohto pravidla padol verejný dlh na úroveň takmer 30 % HDP. Výsledky reforiem na seba nenechali dlho čakať. Z krajiny na chvoste rebríčkov rastu HDP sa stala krajina, ktorá žiari nielen v porovnaní s krajinami Európskej Únie ale aj celej OECD. Medzi rokmi 1996 až 2005 bol priemerný reálny rast HDP na úrovni 3,1 % (kedy OECD malo 2,8 % a EÚ len 2,3 %) a dokonca aj počas hospodárskej krízy v rokoch 2006 až 2012, kedy si Švédsko udržalo priemerný rast 1,9 % ročne, zatiaľ čo OECD mala 1,2 % a Európska únia iba 0,7 %.[22]

Záver

Historické fakty potvrdzujú, že úspech švédskeho sociálneho štátu je len mýtom. Ekonomickým zázrakom sa krajina stala pred jeho zavedením, vďaka sérii reforiem, ktoré podporili podnikateľské prostredie a rozvoj obchodu. Prvá kríza systému prišla po necelých dvadsiatich rokoch a celý systém musel byť zreformovaný za ďalších pätnásť rokov. To, čo zo systému zostalo, má s ospevovaným systémom pramálo spoločné, zatiaľ čo negatívne spoločenské dôsledky ako kultúra závislosti na štáte vo svojej podobe pretrvala. Švédsky sociálny štát teda rozhodne nie je tým úspechom, z ktorého by si iní mali brať príklad.

Literatúra

Aspalter, C. (2002), “Worlds of Welfare Capitalism: Examining Eight Different Models”, Research Center on Societal and Social Policy Research Paper Series, No. 6

Benner, M. (2003), “The Scandinavian Challenge, The Future of Advanced Welfare States in the Knowledge Economy”, Acta Sociologica, Vol. 46, No. 2, s. 132 – 149.

Bergh, A. (2011), „The Rise, Fall and Revival of the Swedish Welfare State: What are the Policy Lessonsfrom Sweden?“, IFN Working Paper, No. 873, Research Institute of Industrial Economics. Dostupné online: http://www.ifn.se/wfiles/wp/wp873.pdf

Bylund, P. (2006), How the Welfare State Corrupted Sweden, Mises Daily Articles, 31. máj 2006, Mises Institute. Dostupné online: https://mises.org/library/how-welfare-state-corrupted-sweden

EEAG (2012),The EEAG Report on the European Economy, „The Swedish Model“, CESifo, Munich 2012, s. 99 – 114. Dostupné online: https://www.ifo.de/DocDL/eeag_report_chap4_2012.pdf

Esping-Andersen, G. (1996), Three Worlds of Welfare Capitalism, Cambridge : Polity Press.

Fölster, S. (2014) Twenty five years of Swedish reforms, Reform Institutet, 5. marca 2014. Dostupné online: http://www.reforminstitutet.se/wp/wp-content/uploads/2014/03/Twentyfiveyearsofreform140301.pdf

Karlson, S. (2006), The Sweden Myth, Mises Daily Articles, 8. júl 2006, Mises Institute. Dostupné online: https://mises.org/library/sweden-myth

Index Mundi (2019), Intentional homicide (per 100,000 people) – Country ranking, Index Mundi. Dostupné online: https://www.indexmundi.com/facts/indicators/VC.IHR.PSRC.P5/rankings

International Monetary Fund (2002), Staff Country Reports: Sweden, Washington D.C.: International Monetary Fund, na https://books.google.sk/books?id=EnPKBw4Xed0C

Lundberg, U., Åmark, K. (2001), “Social Rights and Social Security: The Swedish Welfare State, 1900–2000”, Scandinavian Journal of History, Vol. 26, s. 157-176.

Maddison, A. (1982), Phases of Capitalist Development. Oxford : Oxford University Press.

Olsson, M., Svensson, P. (2008), Explaining agricultural growth. The case of Sweden 1700-1850, Paper presented at the Social Science History Association conference, Miami 23–26 October 2008

Rothstein, B. (2008), Anti-Corruption – A Big Bang Theory, Paper presented at the Nordic Political Science Association meeting in Tromsö, august 2008.

Sanandaji, N. (2015), Scandinavian Unexceptionalism, London : Institute of Economic Affairs. Dostupné online: https://iea.org.uk/wp-content/uploads/2016/07/Sanandajinima-interactive.pdf

Sanandaji, N. (2018), „So Long, Swedish Welfare State?“, Foreign Policy, Argument, 5. september 2018. Dostupné online: https://foreignpolicy.com/2018/09/05/so-long-swedish-welfare-state/

Steinmo, S. (2002), “Globalization and Taxation, Challenges to the Swedish Welfare State”, Comparative Political Studies, Vol. 35 No. 7, s. 839 – 862.

Stephens, J. D. (1996), „The Scandinavian Welfare States: Achievements, Crisis, and Prospects“, s. 32-65 in Gøsta Esping-Andersen (Ed.) Welfare States in Transition, London : Sage Publications.

Sundén, A. (2000), “How Will Sweden’s New Pension System Work?”, An Issue in Brief, Center for Retirement Research at Boston College, No.3.

Tepe, F. F. (2005), An Introduction to the Swedish Welfare State, İstanbul Ticaret Üniversitesi Sosyal Bilimler Dergisi Yıl:4 Sayı:7 Bahar 2005/1, s. 261 – 274.

Timonen, V. (2001), „Earning Welfare Citizenship: Welfare State Reform in Finland and Sweden“, s. 29-51. In: Taylor-Goodby, P. (Ed.) Welfare States Under Pressure, London : Sage Publications.

Wittrock, B. (2004), “The Making of Sweden”, Thesis Eleven, No. 77, s. 45 – 63.

Poznámky pod čiarou

  1. Maddison (1982)

  2. Olsson, Svensson (2008)

  3. Rothstein (2008)

  4. Karlsson (2006)

  5. Timonen (2001), s. 29

  6. Esping-Andersen (1996), s. 11

  7. Wittrock (2004), s. 52

  8. Aspalter (2002), s. 9

  9. Wittrock (2004), s. 54

  10. Lundberg, Åmark (2001), s. 168

  11. Stephens (1996), s. 44 – 45, Benner (2003), s. 140

  12. Tepe (2005), s. 261 – 274

  13. Sanandaji (2018), Index Mundi (2019)

  14. Bylund (2006), Timonen (2001), s. 48

  15. Sanandaji (2015)

  16. Sundén (2000)

  17. Bergh (2011)

  18. EEAG (2012)

  19. Steinmo (2002)

  20. Tepe (2005)

  21. International Monetary Fund (2002)

  22. Fölster (2014)

Martin Reguli

Martin Reguli je senior analytik Nadácie F. A. Hayeka, liberálneho think tanku, ktorý sa zameriava primárne na oblasti ekonomickej, sociálnej ako aj zahraničnej politiky na úrovni Slovenska a Európskej únie. Aktívne sa zapája do diskusií o reformách v oblasti vzdelávacej politiky a digitalizácie v krajinách V4. Pomáhal pri organizácií viacerých projektov a konferencií, ktoré spájali rôznych aktérov v rôznych odvetviach naprieč podnikateľským sektorom, akademickou obcou a verejným sektorom. Má priame skúsenosti s legislatívnym procesom ako aj výskumnými projektmi v oblasti zahraničnej politiky. Pravidelne vystupuje v médiách a píše komentáre na jednotlivé témy verejnej politiky.