← SPÄŤ NA OBSAH

Foto: Juraj Bartoš

1.7 NOSTALGIA

Boris Strečanský

Úvod

Prečo je dnes cítiť v hodnotení obdobia socializmu nostalgiu a romantizujúce predstavy? Prečo dnes, tridsať rokov po zmene režimu, ľudia hodnotia toto obdobie pozitívne nielen v socioekonomických kategóriách, ale aj v kategóriách morálky, sociálnej súdržnosti a spravodlivosti? Je to niečo špecifické pre Slovensko, alebo ide o komplexnejší fenomén, ktorý sa týka postkomunistickej časti Európy?

Dáta z prieskumov verejnej mienky poukazujú na to, že popri výraznom podiele všetkých respondentov sa na pozitívnom hodnotení socializmu vyskytuje podstatne väčšia nostalgia za bývalým režimom medzi staršími a socialisticky orientovanými respondentmi než medzi mladšími, konzervatívnymi a liberálnymi.[1]

V reprezentatívnom prieskume verejnej mienky z roku 2018 viac než dve tretiny (71 %) opýtaných súhlasilo s tvrdením, že „socializmus viedol ľudí́ k morálnejšiemu správaniu“.

Podobne, až 81 % respondentov súhlasilo s tvrdením, že „ľudia si viac pomáhali, solidarizovali sa medzi sebou a boli si bližší“. Socializmus charakterizovali mnohí tak, že „medziľudské vzťahy boli lepšie, spoločnosť bola súdržnejšia a ľudia si menej závideli“. Medzi všetkými vekovými skupinami dnes taktiež prevláda presvedčenie, že socializmus bol sociálne spravodlivejší. Respondenti, už menej prekvapujúco, skôr odmietajú tvrdenie, že socializmus bol slobodným režimom a ľudské práva sa dodržiavali. S prevažným nesúhlasom sa takisto stretáva tvrdenie, že voľby prebiehali slobodne a demokraticky.[2]

Pri jemnom rozostrení sa tak v kolektívnej pamäti utvára obraz reálneho socializmu ako spoločnosti, ktorá v porovnaní s dneškom síce nebola slobodná a demokratická, ale bola „lepšia“, „súdržnejšia“, „ľudia si menej závideli“ a zároveň bola „spravodlivejšia“. Zdá sa, že to, k čomu sa tieto kategórie vzťahujú, súvisí s vnímaným deficitom toho, čo ľudia chápu ako sociálnu spravodlivosť a nárast navonok viditeľnej nerovností a konfrontácie s kultúrou individualizmu. A tu niekde dochádza k prieniku dvoch dimenzií – politicko-ekonomickej a morálnej.

Ako sa dajú tieto mýty vysvetliť? Ak si odmyslíme prirodzenú mýtofilnosť, vlastnosť človeka vytvárať mýty, ponúkajú sa tu tri možné vysvetlenia: ľahostajný vzťah k historickej pamäti v kombinácii s objektívnou komplikovanosťou našich dejín, skreslenie v subjektívnom sebahodnotení osobných trajektórií ľudí po roku 1989 a zotrvačnosť komunistickej propagandy.

1.7.1 Nostalgia ako problém prelínania historických diskontinuít, problém ľahostajnej pamäti a problém kognitívnej disonancie

Prelínanie historických diskontinuít

Tak ako sa dejiny neodvíjajú lineárne, jednosmerne, deterministicky, ale zložito, cez križovatky či diskontinuity, tak i ľudská pamäť a myseľ sa utvára v zložitých protirečeniach života, prežitej skúsenosti a jej reflexie. Slovenský historik Ľubomír Lipták svojím dielom pripomenul dôležité poznanie, ktorého si musíme byť v reflexii našich dejín vedomí – že úlohou historiografie je pestovanie zmyslu pre pocit dejinnej kontinuity a vedomia, že sme výtvorom dejín, ale súčasne, napriek ruptúram a diskontinuitám aj ich spolutvorcami.[3]

V tomto konštatovaní platí, že spolutvorcom našej prítomnosti je okrem historiografického, racionálneho utvárania našej pamäti aj imaginácia v podobe mýtov, ktoré si vytvárame pretváraním minulosti. Ich povahu podmieňuje aj charakter nášho prežívania súčasnosti.

Obe obdobia neslobody, komunistického režimu i ľudáckeho fašizmu, vytvárali špecifické kultúrne i politické dedičstvá, ktoré na seba nadväzovali a prekrývali sa. Neskôr toto dedičstvo vrástlo do postsocialistickej skúsenosti. Ak by sme chceli vysvetliť nostalgiu za obdobím komunistického režimu politickým a kultúrnym dedičstvom obdobia neslobody, tridsať rokov po Novembri 89 vyvstáva otázka, do akej miery by to bolo možné bez zohľadnenia skúsenosti z obdobia po roku 1989. Neodráža sa v tejto nostalgii a mýtizácii reálneho socializmu aj frustrácia z obdobia po roku 1989? Z neustáleho doháňania Západu, nenaplnených očakávaní – od kvality verejných služieb cez pocit nespravodlivosti až po túžbu po väčšej kvalite života, ktorej súčasťou je aj lepšia ekonomická situácia? Nie je nostalgia aj výsledkom toho, aký obraz o socializme sa nám dostáva do povedomia cez médiá či rétoriku populistických politikov, ktorí sami túto nostalgiu a mýty posilňujú, ba priam vytvárajú?

Vyplnené prázdno

Ak by sme súhlasili s tvrdením, že v našom prípade ide o istú mieru ahistoricity, tak práve táto ahistoricita, – a týka sa to nielen slovenskej, ale aj maďarskej populácie a iných menšín – ideová vyprázdnenosť a historická neukotvenosť umožňujú vcelku bezstarostný posun vedomia od faktov k mýtom. Vzniká akýsi ideologický horror vacui. Tejto interpretácii sekunduje aj téza o ľahostajnosti k vlastnej kultúre a dejinám, ako to nedávno pomenoval Martin M. Šimečka, ktorý tvrdí, že Slováci sú oproti svojim susedom výrazne menej posadnutí samými sebou.[4] V takomto prípade je predstaviteľné, že mýtické pravdy o minulosti majú pred historickou pamäťou opierajúcou sa o reflektovanú historickú skúsenosť navrch, pretože sa nemusia konfrontovať s predchádzajúcimi ideologickými obsahmi a ľahko vyplnia priestor. Lipták poznamenáva, že zmena v roku 1989 bola do istej miery „ahistorická“: „Masy na slovenských námestiach málo vzrušovalo, či sa krajina vracia pred rok 1968, 1948, 1945 či 1939“.[5] A nielen masy, ale ani elity to nevzrušovalo.

November 1989 socializmus reflexívne odmietol. Už čoskoro, doslova o pár mesiacov sa vynoril znovuobjavený fenomén nacionalizmu a nostalgie za vojnovým Slovenským štátom, a to aj v dôsledku tlaku exilových komunít zo Západu. Tieto tlaky sa spájali s nárastom nacionalistického populizmu, napríklad v kontexte sporov o jazykový zákon. November 1989 spájal, ponovembrový nacionalizmus rozdeľoval.

Renesancia nacionalizmu sa neopierala o zjednocujúce historické udalosti ani o silné historické povedomie. Nacionalistické politické prúdy, ktoré volali po obnovení samostatnosti Slovenska, nemali masovejšiu podporu. Samotné rozdelenie Československa nebolo posvätené plebiscitom a prieskumy verejnej mienky naznačovali neúspech takéhoto pokusu. Postkomunistický nacionalizmus na Slovensku sa tak okrem hlučnosti neopieral o ucelenú jednotiacu filozofiu a historickú pamäť, ktorá by nacionalistov – postkomunistických či postľudáckych – spájala do širšieho prúdu s masívnou sociálnou základňou. Na rozdiel od slovenského nacionalizmu sa český opieral o historickú tradíciu predbielohorského českého štátu, ale ako sa neskôr ukázalo, dnešný český nacionalizmus a populizmus sa opiera predovšetkým o aktuálny vzťah k Európskej únii a osobitne k imigrácii.

V tomto duchu argumentuje Shari Cohen, ktorý nedostatok historického povedomia v prostredí slovenských nacionalistov začiatkom deväťdesiatych rokov vysvetľuje vplyvom komunistickej propagandy, ktorá podľa neho vymazala nacionalistickú ideológiu zo spoločenského vedomia a vzala jej tak „vietor z plachiet“. Tomu pomáhala aj kontroverznosť historických udalostí, ktorých zložitosť sa vyplavovala na povrch až po Novembri. Ako príklad môže slúžiť vajatavý postoj mnohých nacionalistických politikov vrátane Vladimíra Mečiara, ale i poslancov za SNS a aj KDH v septembri 1992 pri hlasovaní v NR SR o 29. auguste (deň, kedy vypuklo SNP) ako štátnom sviatku. Zákon bol odhlasovaný len miernou väčšinou, čo poukazuje práve na to, že ani nacionalisti sa nedokázali zjednotiť ohľadne tejto jednej dejinnej udalosti.[6] To všetko sa odohrávalo relatívne skoro po zmene režimu a ani neskoršie udalosti nenasvedčujú, že by nastal v tomto smere významnejší posun.

Ak sa pozrieme na ďalšie momenty, v ktorých politici vstupovali do histórie – napríklad zákonmi o zásluhách Andreja Hlinku či Milana Rastislava Štefánika, alebo o Osvienčimskej lži a Jáchymovskej lži – tie rozporuplnejšie sprevádzali buď rozpory a zároveň skepsa o zmysle takýchto krokov a ako upozorňuje historik Michal Kšiňan, tie menej rozporuplné sprevádzalo ticho.[7] Inými slovami, nedostatočná verejná diskusia k momentom našich dejín, málo odborných polemík a sporov, nedostatok asertivity historikov vo vzťahu k politikom, či ich kombinácia prispievajú medzi elitami a verejnosťou k absencii historickej pamäti (alebo k jej pomalému obnovovaniu) i k zabúdaniu, čo spätne vedie k mýtizácii našich súčasných dejín a k pretrvávaniu nostalgického vzťahu k časom pred rokom 1989.

Kognitívna disonancia

Tretím v tejto skupine faktorov vysvetľujúcich nostalgiu za obdobiami pred rokom 1989 je fenomén kognitívnej disonancie. Ak by hlavným pôvodcom nostalgie a mýtov bolo pokrivené vedomie, nepresná či ľahostajná pamäť, alebo aj spomienkový optimizmus, ako sa dá potom vysvetliť ignorovanie krívd komunistického režimu? Ponovembrové obdobie predsa znamenalo aj otváranie archívov a zverejňovanie dovtedy utajovaných právd o režime, o donášaní, krivdách a deformáciách.[8] Je možné, že by tieto nemali nijaký dosah na utváranie verejnej mienky? Tu niekde môže pôsobiť fenomén kognitívnej disonancie, kde dochádza k napätiu medzi novými informáciami o povahe režimu a predchádzajúcimi znalosťami či postojmi a tento rozpor sa rieši odmietnutím časti informácii pred odmietnutím vlastného postoja.

1.7.2 Politicko-ekonomické argumenty a faktor subjektívneho vnímania socioekonomického statusu

Iným možným vysvetlením pretrvávania mýtov je, že vyjadrujú postoj, ktorý je ovplyvnený predovšetkým sebahodnotením trajektórií ľudí z obdobia po roku 1989 na škále toho, či sa subjektívne považujú za víťazov, alebo naopak porazených zmeny. Aj keď štatistiky môžu objektívne poukazovať na rast rôznych socioekonomických indikátorov, či už v čase, alebo v porovnaní s inými štátmi v podobnej fáze vývoja, subjektívne vnímanie individuálnej životnej situácie ako úspechu či neúspechu v porovnaní s inými môže byť diametrálne odlišné. Širšie štúdie z postkomunistických krajín naznačujú, že preferencie stredoeurópskej a východoeurópskej verejnosti na osi egalitarizmus/meritokracia prípadne vyššia/nižšia miera redistribučnej roly štátu sú vysoko v prospech egalitarizmu resp. vyššej miery redistribúcie štátu práve pre vnímanú životnú neistotu i kvôli zdedeným predstavám o egalitarizme z obdobia reálneho socializmu. Zároveň sú tieto preferencie mediované aj cez osobnú životnú skúsenosť ľudí podľa toho, či zažívajú príjmovú mobilitu resp. úspech alebo nie, či sa cítia byť víťazmi alebo porazenými v procese tranzície.[9]

Po rozdelení Československa a vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa obdobie socializmu nereflektovalo v plnej miere v umení a kultúre, no ani zásadnejším politickým či spoločenským diskurzom. Ostávalo však prítomné v živote ľudí najmä pretrvávaním kultúry socializmu v byrokratických inštitúciách, úradoch, („deep state“) a v ich správaní. To je v prostredí administratívnych aparátov obvyklé. Zároveň ostal reálny socializmus prítomný v aktuálnej pamäti aj rastúcim vplyvom bývalých nomenklatúrnych kádrov, často v nacionalistickom habite, v politickom a ekonomickom živote krajiny, keďže práve postkomunistické elity využívali výhody svojho naakumulovaného znalostného a sociálneho kapitálu spred Novembra, nadobudnuté v oficiálnych štruktúrach štátu.

Aj keď vznik nového štátu sprevádzalo isté nadšenie, rýchlo vyprchalo a Slovensko sa borilo s vlastnou neschopnosťou dobre spravovať štát. Až keď sa  demokratickou cestou vyrovnalo s autoritárskymi excesmi mečiarizmu, podarilo sa v krajine v rokoch 1998 – 2006 uskutočniť ekonomické a inštitucionálne reformy, ktoré uvoľnili potenciál rozvoja. Zároveň sa však z prostredia tých voličov, ktorí nepociťovali úžitok z reforiem, ale aj tých, čo boli negatívne zasiahnutí sociálnou krízou deväťdesiatych rokov, zrodila volebná podpora strany SMER – SD, ktorá hlasmi svojich lídrov otvorene živila nostalgiu za obdobím socializmu aj priamym poukazovaním na inšpiráciu svojich politík obdobím pred rokom 1989. Čiastočne k tomu prispelo aj to, že globálna ekonomická a finančná kríza prvej dekády druhého tisícročia ovplyvnila krajinu práve v čase, keď sa začala pozitívne prejavovať ekonomická dynamika. Na druhej strane sa Slovensko z krízového obdobia dostalo relatívne rýchlo.

Dnešné prieskumy naznačujú, že verejnosť subjektívne vníma vzťahy medzi ľuďmi počas bývalého režimu ako „súdržnejšie“. Empirické zistenia z postkomunistických krajín na druhej strane naznačujú, že tieto vzťahy sa nezhoršili, ani nezlepšili. Prečo si teda verejnosť obraz minulosti idealizuje?

Jednou z odpovedí môže byť aj fakt, že počas obdobia komunistického režimu dochádzalo k vyššiemu zhodnoteniu privátnej sféry vzhľadom na nemožnosť normálneho fungovania vo verejnej sfére. Výsledkom môže byť skúsenosť, ktorá sa prenáša v rodine z generácie na generáciu, spojená s trávením času v kruhu blízkych a priateľov.

Inou z odpovedí môže byť, že politicko-ekonomické faktory významne ovplyvňujú postoje, preferencie a hodnoty ľudí nielen na osi občan/štát, resp. občan/inštitúcie, ale aj na horizontálnej osi občan/občan. Zaujímavé zistenie, nepriamo podporujúce argument vplyvu politickej ekonómie na postoje obyvateľstva priniesli Reiner a Siedler, hľadajúci odpoveď na otázku, či demokracia posilňuje dôveru ľudí. Intuitívne by jej demokracia mala napomáhať. Ako príklad použili porovnanie vývoja dôvery v Nemecku, kde sa pokúsili odmerať mieru vzájomnej inštitucionálnej (vertikálnej) a spoločenskej (horizontálnej) dôvery medzi ľuďmi. Zistili, že miera spoločenskej nedôvery tesne po zjednotení Nemecka bola na územiach bývalej NDR výrazne vyššia ako na územiach SRN. To súviselo s represívnou povahou komunistického režimu v spojení s ekonomickým zaostávaním. Zaujímavé však bolo zistenie, že hoci sa inštitucionálna dôvera po pätnástich rokoch zvýšila tak u obyvateľov v západnej ako aj východnej časti, spoločenská dôvera u tej časti respondentov, ktorí nezažili po zjednotení Nemecka ekonomický úspech, ostala na rovnakej úrovni ako tesne po páde komunizmu. A to boli predovšetkým respondenti z východnej časti Nemecka. Naopak tí, čo hodnotili toto obdobie aj z hľadiska dosiahnutého úspechu, prejavovali výrazne väčšiu mieru spoločenskej dôvery.[10]

Ako súvisí dôvera s mýtmi o súdržnej a morálnej spoločnosti v období komunistického režimu? Predovšetkým tak, že dôvera je jedným z hlavných indikátorov predpovedajúcich hospodársky rast, spokojnosť so životom, a tiež vypovedajúcich o kvalite občianskej spoločnosti, reciprocite a solidarite. Jej nedostatok bol vo vyznačenom období normou, romantizujúci pohľad na socializmus v Československu však neodráža v takých aspektoch ako súdržnosť či solidarita skutočnú realitu, ale je pokriveným pohľadom do minulosti, v ktorom stále pôsobia účinky propagandy spred tridsiatich rokov.

Váhu politicko-ekonomického argumentu by mohla podporiť aj pozitívna skúsenosť už relatívne a navonok homogénnej, nivelizovanej spoločnosti s modernizáciou, predovšetkým v období sedemdesiatych rokov na Slovensku. Príjmová nivelizácia, minimálne socioekonomické rozdiely, i vzdelanostná mobilita, uspokojovanie materiálneho hladu po výdobytkoch modernizácie v podobe dostupného masového bývania (hoci s kúpeľňami z umakartu), hrdosti na nové auto (hoci nižšej kvality ako na Západe, po astronomicky dlhom poradovníku a zopár úplatkoch), a to všetko v masovom meradle, môže vplývať aj na dnešný nostalgický postoj.

Majetková rovnosť však mala deklarovanú podobu. Príjmové a majetkové rozdiely boli v socializme väčšie, než vykazujú oficiálne štatistiky. Skryté boli napríklad za múrmi straníckych sanatórií a hotelov, špecializovaných obchodov a iných neoficiálnych výhod „komunistických feudálov“ (ako bližšie opisujeme v kapitole 2.6 Sociálna spravodlivosť v praxi). Fenomén „Husákovych“ detí zanechal vo vedomí dnešnej generácie päťdesiatnikov, ale aj ich detí pamäťovú stopu tradovanú v rodinách, ktorá sa v kontraste s problémami dnešnej doby javí možno nie príťažlivo, ale určite nie odpudzujúco. Len treba povedať aj B: zabúda sa na nedostatky v zásobovaní potravinami, zháňanie tovaru, ponižujúce rady, nekvalitné tovary a služby, na nevrlých pracovníkov v službách či nekonečné čakanie v radoch na všetko – ak sa obmedzíme len na každodenné problémy života. Nehovoriac o živote bez možnosti voľného pohybu, za ostatnými drôtmi so všetkým, čo tento obraz evokuje a reálne znamenal.

Vysvetlenie nostalgie cez subjektívne prežívanie socioekonomických podmienok má svoju váhu. Zároveň nie je jediné. Dnešná skúsenosť sa nedá odseparovať od spomienok na dobu, keď sme boli „mladí a pekní“. Ani spomienkový optimizmus neprináša v porovnaní s aktuálnou realitou uspokojenie pre každého, najmä ak sa zameriava na konzum. Napriek zásadnému zvýšeniu životnej úrovne sa však nedá ignorovať nárast príjmovej a majetkovej nerovnosti, zviditeľňovaný na rozdiel od socializmu, ktorý ho skrýval. Na to sa napája pocit nespravodlivosti z rozsiahlej korupcie stykov, vzťahov, vplyvu a korupčného obchádzania zákonov. Rastúce ceny bývania a zvyšujúce sa životné náklady v centrách ekonomického rozvoja sú tiež pravdepodobne dôvodom skepsy a obáv z budúcnosti medzi mladými ľuďmi. Najmä v rovine subjektívneho prežívania môže súčinnosť týchto politicko-ekonomických faktorov vysvetľovať prítomnosť nostalgie za minulým režimom.

1.7.3 Vplyv propagandy

Tretím možným argumentom vysvetľujúcim pretrvávajúcu nostalgiu je zotrvačnosť prežívania mýtov vo vedomí spoločnosti, ktoré doň naočkovala samotná komunistická propaganda. Obdobie „reálneho socializmu“ bolo po roku 1969 v porovnaní s päťdesiatymi rokmi a nástupom komunizmu alebo s obdobím „kvasu“ v šesťdesiatych rokoch ideologicky a normatívne vyprázdnené. Budovateľské nadšenie novej spoločnosti sa už len predstieralo. Preto je otázne, čo dodáva mýtom týkajúcim sa obdobia komunistického režimu takú vitalitu? Mohla byť propaganda v období „normalizácie“ predsa len taká účinná, aby pretrvala dodnes? Veď masy ľudí zažívali nespravodlivosť, diskrimináciu, hrubosť, ponižovanie, klamstvo. Spomeňme napríklad udavačstvo a donášanie cez desiatky tisíc konfidentov štátnej bezpečnosti či štátostrany, utajovanú kriminalitu, vydieranie rodičov cez likvidáciu budúcnosti ich detí obmedzením možnosti ich vzdelania, ak boli považovaní za nespoľahlivých, hrubosť a neúctu vo vzťahoch, vytesňovanie ľudí s telesným a mentálnym znevýhodnením zo života spoločnosti, devalváciu profesionálnej cti protežovaním neschopných nomenklatúrnych kádrov, všadeprítomné uplácanie a v neposlednom rade lámanie osobnosti a morálky od rituálneho potvrdzovania štátnych lží o „bratskej pomoci“ v roku 1968 po sofistikovaný systém šikany a ponižovania dôstojnosti regrútov v armáde.

Pripusťme, že to bolo možné, veď paradox nemusí protirečiť logike. Totalitnému systému sa podarilo vtlačiť do vedomia obyvateľstva falošné predstavy o svete a spoločenskom poriadku. Hoci táto ideologéma nebola v zhode so žitou realitou, vytvárala istý normalizovaný obraz sveta, ktorý sa stal etalónom porovnávania s dneškom. A i napriek rozporu so žitou skúsenosťou môže vysvetľovať istú nostalgiu za socializmom. Obraz o svete, ktorý vytváral socialistický štát, nezodpovedal realite, no sila pôsobenia tohto obrazu na vedomie ľudí bola významná.[11]

Záver

Nostalgia a pretrvávanie mýtov obdobia reálneho socializmu vysvetľujú tri faktory: 1) Ahistorickosť a absencia pamäti u elít i medzi masami v kontexte viacerých zásadných diskontinuít historického vývoja na Slovensku, 2) Vnímanie dopadu politicko-ekonomických faktorov počas normalizácie i postsocializmu, 3) Efektivita propagandy a jej trvácnosť vo vedomí spoločnosti.

Tieto faktory pôsobia vo vzájomnej previazanosti súčinne a posilňujú mýtizovanie tohto obdobia. Problém je však aj v povahe našich rozpormi poznačených dejín. Do dejín 20. storočia zasahovali okolité sily, ktoré pre našich predchodcov vytvárali zložité situácie, často bez dobrého východiska. To však v postkomunistickom svete, resp. v akomkoľvek post-totalitnom kontexte nie je nič výnimočné.

Štyridsaťročné obdobie komunistického režimu spôsobilo násilným gumovaním pamäti a sileným tlakom na jedinú správnu odpoveď v historickom vedomí obrovské škody. Po roku 1989 sa už nemôžeme vyhovárať na nemožnosť obnovy pamäti či slobodného bádania a analyzovania našich dejín. Okamžitá náprava by však bola zjavne ilúziou. Ako politické a kultúrne spoločenstvo postupne dozrieva k slobode a jej hlbšiemu porozumeniu hrboľatou cestou hľadania, pádov a opakovaného vstávania, podobne musíme aj ako spoločnosť postupne dozrieť k slobodnému pohľadu na súčasné dejiny. Znamená to vyvracať mýty o socializme a komunistickom režime, snažiť sa porozumieť príčinám a dôvodom, ktoré vedú k nostalgii za nedávnou minulosťou, a zároveň sa tým vyrovnávať s vlastnými dejinami a oživovať pamäť spoločenstva.

Literatúra

Cohen, S. J. (1999), Politics without a Past. The Absence of History in Postcommunist Nationalism. Durham and London : Duke University Press.

FOCUS (2018), Prieskum verejnej mienky. Záverečná správa z prieskumu verejnej mienky. Dostupné online: http://www.konzervativizmus.sk/article.php?6198.

Kšiňan, M. (2014), Politika vs. história? Diskusie v slovenskej historiografii. Historický časopis 62, č. 1 (2014).

Lipták, Ľ. (1996), Čo sú slovenské dejiny? Konflikt politiky a vedy. In: Storočie dlhšie ako sto rokov, s. 257 – 267. Bratislava : Kalligram.

Matejova, M. (2018), Why Was ‘Communism Better’? Rethinking Inequality and the Communist Nostalgia in Central Europe. Journal of Comparative Politics; Ljubljana 11, no. 1 (January 2018): 66–83.

Okulicz‐Kozaryn, A. (2014), Winners and Losers in Transition: Preferences for Redistribution and Nostalgia for Communism in Eastern Europe. Kyklos 67, no. 3 (August 2014): 447–61. Dostupné online: https://doi.org/10.1111/kykl.12062.

Rainer, H., Siedler, T. (2009), Does Democracy Foster Trust?. Journal of Comparative Economics 37, no. 2 (June 2009): 251 – 69. Dostupné online: https://doi.org/10.1016/j.jce.2008.09.003.

Šimečka, M. M. (2017), Medzi Slovákmi. Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo ako som sa stal vlastencom. Bratislava : Knižná edícia Denníka N.

Poznámky pod čiarou

  1. Potvrdzujú to napríklad výsledky reprezentatívneho prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018 (FOCUS, 2018).

  2. FOCUS (2018). Zhrnutie výsledkov spomenutého prieskumu agentúry FOCUS prezentujeme v kapitole Mýty o socializme.

  3. Približne päťdesiat rokov trvania totalitných režimov na území Slovenska (od roku 1938 do roku 1989) zanechalo nezmazateľnú stopu v inštitúciách a právnych či politických štruktúrach spoločnosti, štruktúre jej ekonomiky ako aj vo vedomí, postojoch, hodnotách a správaní obyvateľstva. Rovnako aj tridsať rokov, ktoré uplynuli od pádu režimu v roku 1989 ovplyvnili spoločenskú psychiku, jej preferencie, postoje i názory. Obe obdobia sa od seba zásadne líšili povahou politického systému, pričom prvé obdobie pozostávalo z dvoch odlišných, avšak totalitných usporiadaní spoločnosti, ktoré sa navzájom snažili radikálne vymedziť – ľudáckej verzie fašizmu (1939 – 1945) a stalinskej resp. neostalinskej (1948 – 1968, 1969 – 1989) verzie komunizmu. Dá sa preto povedať, že za osemdesiat rokov prebehli tri zásadné ruptúry v našich dejinách (1938 – 1939, 1945 – 1948 a 1989 – 1990), ktoré predstavujú jasné diskontinuity a zároveň na seba plynule nadväzujú.

  4. Šimečka (2017), s. 7.

  5. Lipták, (1996), s. 257 – 267.

  6. Cohen (1999).

  7. Kšiňan (2014).

  8. Problém dnešného romantizovania ľudáckeho režimu v období 1938 – 1945 a prihlasovania sa nemalej časti našej verejnosti k tomuto obdobiu v podobe rastúceho antisemitizmu, xenofóbie a autoritarizmu reprezentovaného fašizujúcou stranou Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko.

  9. Okulicz‐Kozaryn (2014).

  10. Siedler (2009), s. 251 – 269. Meranie postojov obyvateľov bývalej NDR vcelku zodpovedá realite, ale nemôže byť absolútne vierohodným experimentom vzhľadom na zjednotenie Nemecka a skúmanie rozdielov vo vývoji oboch častí, keďže množstvo ostatných faktorov ostáva nemenné.

  11. Matejova (2018), s. 66 – 83.

Boris Strečanský

Boris Strečanský študoval filozofiu a históriu na FF UK, sociálny rozvoj na London Metropolitan University a verejnú politiku a medzinárodné vzťahy na Princetonskej univerzite. V súčasnosti je externým doktorandom Centra Európskych štúdií a medzinárodných vzťahov na FSEV UK. Venuje sa otázkam rozvoja občianskej spoločnosti, filantropie a súvisiacim verejným politikám ale i otázkam kultivácie spoločenskej a historickej pamäti. Je autorom viacerých publikácií a statí o neziskovom sektore, občianskej spoločnosti a súkromnej iniciatíve vo verejný prospech. Boris Strečanský v období Novembra 89 pôsobil v študentskom hnutí. Neskôr viedol vzdelávací program pre manažment životného prostredia. Založil ETP Slovensko, ktoré sa venuje trvalo udržateľnému rozvoju znevýhodnených komunít. Spoluinicioval rozvoj komunitných nadácii na Slovensku. Spolupracoval s Nadáciou Ekopolis, zakladal a viac rokov viedol Centrum pre filantropiu n. o., s ktorým dodnes spolupracuje. Podieľal sa na vzniku portálu ľudiaľuďom.sk. V súčasnosti pôsobí ako konzultant v oblasti rozvoja neziskových organizácií, predovšetkým v postkomunistických krajinách.