1.3 SOCIÁLNY SYSTÉM A SOCIÁLNE ZABEZPEČENIE

Úvod

Nezanedbateľná časť verejnosti na Slovensku stále verí v schopnosť štátu zabezpečovať dosiahnutú úroveň sociálneho zabezpečenia a myslí si, že štát by mal zohrávať dôležitú úlohu vo vzťahu k ich životným podmienkam. Potvrdili to napríklad aj výsledky prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018.^[1] Jedným zo zistení je presvedčenie ľudí, že štát dokáže dlhodobo garantovať výšku dôchodkov minimálne na ich súčasnej úrovni, preto je podľa nich štátny dôchodkový systém lepší ako súkromný. Túto mienku zastáva o niečo viac ako polovica z opýtaných. Až tri štvrtiny respondentov prieskumu veria tomu, že bez zásahov štátu a ním poskytovaných dávok by sa značná časť spoločnosti ocitla v chudobe.

Silné kolektivistické postoje ľudí na Slovensku potvrdilo aj to, že až 67,5 % respondentov podľa toho istého prieskumu preferovalo tvrdenie, že „štát by mal zabezpečiť každému prácu a slušnú životnú úroveň,“ zatiaľ čo iba 16 % sa priklonilo k alternatíve, že „o svoju prácu a životnú úroveň by sa mal postarať predovšetkým každý sám.“ Zároveň mnohí prejavujú skepsu voči dobrovoľnej solidarite a schopnostiam súkromných poskytovateľov v sociálnom systéme. Až 69 % respondentov uvedeného prieskumu uviedlo, že ľudia nie sú ochotní si dostatočne dobrovoľne pomáhať v núdzi, preto sa musí o nich postarať štát. Veľa ľudí tak má stále neprimerané očakávania od vlády a rôzne sociálne dávky vnímajú ako samozrejmosť, a to i bez ohľadu na objektívne preukázateľnú potrebu.

Takéto predstavy ľudí súvisia s pretrvávajúcimi deformáciami v ich myslení zo socializmu a s veľkými a navyše rastúcimi garanciami sociálneho štátu, ktoré sa týkajú ich životných udalostí a celkovo životných podmienok. Živia ich aj „sociálne balíčky“ a opierajú sa o ekonomické mýty „získavania niečoho zadarmo“ či „nespravodlivosti trhu“ a potreby jeho korekcií štátom, napríklad na vyrovnávanie príjmových a majetkových rozdielov. Zároveň sa opierajú o dôveru v napĺňanie deklarovaných cieľov rozmáhajúceho sa sociálneho štátu ako „sociálna solidarita“ a „sociálna spravodlivosť.“^[2]

Tieto a podobné ilúzie podporujú rast štátu a bývajú ospravedlnením jeho zásahov do vlastníctva a osobných slobôd ľudí. Silný príklon k sociálnemu a intervenčnému štátu má pritom viacero príčin, napríklad príjemnejšie sociálne pohodlie ako tlak konkurencie, neuvedomovanie si jeho nezamýšľaných dôsledkov či nevnímanie sociálneho zabezpečenia v kontexte osobnej zodpovednosti a ďalších princípov, ktoré sú nosné pre fungovanie slobodnej spoločnosti. V kapitole rámcovo približujeme tieto súvislosti pôsobenia štátu v sociálnej sfére v podmienkach Slovenska.

1.3.1 Rozsiahla vládou garantovaná sociálna solidarita

Hlavnou systémovou charakteristikou sociálneho systému nielen u nás je rozsiahla vládou garantovaná „sociálna solidarita,“ ktorá sa odvíja od nadmernej úlohy, veľkosti, miery a zasahovania vlády v spoločnosti a je súčasťou sociálneho systému s dominanciou verejných schém a princípu povinnosti. Predstavuje de facto centrálne prerozdeľovanie vytvorených finančných zdrojov, ktoré vláda získava vynucovaním a poskytuje ich ľuďom s cieľom zabezpečovania ich životných podmienok.

Ľudia sú tak prostredníctvom daní a odvodov nedobrovoľnými klientmi verejného sociálneho systému a mnohí aj jeho poberateľmi, vrátane tých, ktorí sociálne dávky a služby vzhľadom na svoje finančné možnosti nepotrebujú. Sociálny systém je tiež príliš komplikovaný a komplexný na to, aby bežný človek dokázal uchopiť jeho fungovanie, pričom stále existuje početná skupina tých, ktorým štát pre nízku flexibilitu nedokáže pomôcť.

Zo strany rozdeľovania prostriedkov tak znamená zložitú štruktúru vyše osemdesiatich sociálnych dávok a služieb v rámci štátnej sociálnej podpory, sociálnej pomoci a sociálneho poistenia a z pohľadu zdrojov príjmy z daní a sociálnych odvodov. Jeho súčasťou sú aj organizačné, administratívne či iné plnenia verejných inštitúcií a orgánov, ktoré sú tiež financované z daní a odvodov (napríklad ministerstvo práce a Sociálna poisťovňa) a v širšom chápaní aj ďalšie vládne politiky, programy či nástroje prerozdeľovania vytvorených zdrojov s cieľom podpory životných podmienok ľudí, vrátane takých opatrení akými sú „vlaky zadarmo.“^[3]

Vládou vynucovaná solidarita je pritom rozsiahla a rastúca, pričom poskytuje ľuďom široko garantované nároky, bez dostatočných limitov, neraz relatívne veľké, univerzálne bez kritérií objektívnej oprávnenosti a finančného krytia (osobitne v starobnom dôchodkovom zabezpečení). Podporovaním nárokov ľudí na benefity v sociálnom systéme bez ohľadu na možnosti zdrojov popiera kľúčový ekonomický koncept: vzácnosť. Veľký rozsah a rast nárokov a tým aj výdavkov na sociálne zabezpečenie sa odvíja najmä od ich zákonných nastavení, opierajúcich sa aj o ústavou garantované pozitívne práva a dokumenty EÚ, prípadne iných medzinárodných inštitúcií, ktoré sú pre Slovensko záväzné.^[4]

Ústava Slovenskej republiky otvára legislatívne „dvere“ takýmto nárokom v sociálnom systéme napríklad garantovaním práva občanom na prácu, na odmenu za prácu nie nižšiu ako je minimálna mzda, na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu. Deklaruje tiež, že vek potrebný na vznik nároku na primerané hmotné zabezpečenie v starobe nesmie presiahnuť 64 rokov, každý má právo na ochranu zdravia a to, že na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť (viac v kapitole 1.5 Zdravotníctvo).^[5]

Centrálne prerozdeľovanie vyžadujúca sociálna solidarita je široko nastavená, keďže sa pretavuje aj do dávok, ktoré sú v rámci klasického chápania sociálnej politiky (zameranej na chudobných a objektívne znevýhodnených) spochybniteľné. Patria medzi ne dávky, ktorých reálnym cieľom je univerzálna podpora všetkých poberateľov, napríklad jednorazové nesystémové dávky štátnej sociálnej podpory a prídavky na deti a iné rodinné dávky. Súčasťou rozširovania sociálnej solidarity sú rôzne selektívne „podpory“ spoločenským skupinám, napríklad študentom či dôchodcom ako „obedy a vlaky zadarmo.“ Spôsobujú nezamýšľané dôsledky ako nižšiu zodpovednosť ich užívateľov, väčšie plytvanie, neefektívnosť, nižšiu kvalitu služieb a dodatočné náklady.

Sociálna solidarita je zároveň štedro nastavená vo viacerých segmentoch sociálnej sféry, aj keď nastavenie je podstatne nižšie ako vo viacerých sociálnych štátoch na Západe. Štedrosť nastavenia sociálnej solidarity na Slovensku vnímame najmä vo vzťahu k jej zameraniu významne nad rámec pomoci a k obmedzeným zdrojovým možnostiam. Týka sa to predovšetkým priebežného dôchodkového systému a iných súčastí „sociálneho poistenia.“ Tie na rozdiel od adresnejších dávok (typu hmotnej núdze) financujú najmä z odvodov životnú úroveň, ktorá výrazne prevyšuje základný životný štandard reálne chudobného.

Takáto rozsiahla sociálna solidarita spolu s ostatnými systémovými deformáciami ako dominantnosť povinného princípu (osobitne vo financovaní), verejného piliera a obmedzenej a deformovanej konkurencie spôsobujú závislosť mnohých ľudí od štátu v sociálnej sfére, nízku mieru motivácie a postarania sa o seba a svoju rodinu, pascu ekonomickej neaktivity, pasivitu a spoliehanie sa na štát, cudzie zdroje a (politické) rozhodnutia. Tým sa zároveň výrazne oslabuje zodpovednosť jednotlivca za svoj vlastný život. Príkladom je starobný dôchodkový systém, v ktorom sú ľudia značne závislí od cudzích zdrojov a politických rozhodnutí a kde sa vytratila väčšina osobnej iniciatívy. Takto nastavený systém vyvoláva nemorálne očakávania získavania podpory z peňazí iných a motivuje ľudí k snahe o ich získavanie.

Súčasný sociálny systém tak prehlbuje zo socializmu zdedenú kultúru závislosti a mentalitu nárokovateľnosti, vytláča dobrovoľnú (reálnu) solidaritu a súkromné aktivity v sociálnej sfére, a spôsobuje vysoké a do budúcnosti devastačné náklady.

1.3.2 Finančne nákladný systém

Takýto sociálny systém výrazne tlačí na zdroje financovania a generuje veľké objemy výdavkov v súčasnosti a neúmerné finančné nároky do budúcnosti, tak u nás ako inde, najmä v rozsiahlych sociálnych štátoch. Neprehľadný a administratívne náročný verejný systém sociálneho zabezpečenia prináša plytvanie zdrojov a dodatočné náklady. Celkovo tak vyžaduje značné príjmy z daní a odvodov. Veľká záťaž týmito administratívne vynútenými platbami tiež vytláča dobrovoľnú solidaritu a súkromnú iniciatívu ľudí.

Výdavky na celkové sociálne zabezpečenie na Slovensku predstavovali v roku 2018 až 34,3 % celkových verejných výdavkov, pričom ich pomer k HDP zodpovedal vyše 14 % HDP.^[6] Je to menej ako vo viacerých európskych krajinách s rozsiahlym sociálnym štátom, najmä vo Fínsku a Francúzsku, ale viac ako v niektorých iných krajinách, predovšetkým ako v Írsku a na Islande. Výrazný rozdiel je tiež napríklad medzi Švajčiarskom (s nižším pomerom aj ako na Slovensku) a napríklad Nemeckom, Švédskom, Rakúskom a najmä Francúzskom, ktoré analyzujeme v druhej sekcii publikácie ako príklady sociálnych štátov (graf 15).

Štátna sociálna podpora a sociálna pomoc

Z daní sú financované najmä výdavky v rámci štátnej sociálnej podpory a sociálnej pomoci, ktoré sú na centrálnej úrovni^[7] dominantnou súčasťou výdavkov kapitoly Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (MPSVR SR). Celkové výdavky kapitoly ministerstva sú rozpočtované v roku 2020 na 2,9 mld. eur, čo je takmer 3 % HDP. V porovnaní so schváleným rozpočtom na rok 2019 to predstavuje zvýšenie o 494 mil. eur, teda o 22,4 %, a to najmä v dôsledku zmeny spôsobu výpočtu minimálneho dôchodku, zvýšenia rodičovského príspevku, zdvojnásobenia výšky vianočného príspevku, zvýšenia peňažného príspevku na opatrovanie a finančný príspevok na poskytovanie sociálnej služby v zariadeniach podmienených odkázanosťou.^[8]

V rámci nich sú výdavky na rodinnú politiku a sociálnu pomoc súčasťou „sociálnej inklúzie“, ktorá predstavuje približne 80 % výdavkov kapitoly ministerstva (príloha 3). Zatiaľ čo výdavky na štátnu podporu rodiny sa v minulých rokoch mierne zvyšovali a v roku 2020 sa rozpočtuje ich nárast až o 183 mil. eur, tak výdavky na pomoc v hmotnej núdzi majú klesajúci trend a v roku 2020 sa rozpočtujú iba vo výške 139 mil. eur. Ich podiel na výdavkoch kapitoly ministerstva práce je tak malý (5,7 %) a na celkových výdavkoch na sociálne zabezpečenie úplne zanedbateľný (v roku 2018 na úrovni približne 1,1 %). Pritom práve systém hmotnej núdze považujeme oproti ostatným vládnym nástrojom za relatívne zdôvodniteľnejší, keďže je bližší svojím zameraním na pomoc reálne chudobným.^[9]

Tabuľka 1: Sociálna inklúzia (v mil. eur)

	2015 S	2016 S	2017 S	2018 S	2019 R	2020 N
Sociálna inklúzia zdroje spolu	1 787,72	1 737,70	1 746,87	1 863,27	1 972,41	2 447,12
EÚ zdroje + spolufinancovanie	26,97	0,18	4,88	5,21	6,23	12,65
presun z minulých rokov	36,51	15,55	10,04	9,59	0	0
Sociálna inklúzia, z toho:	1 723,92	1 721,66	1 731,92	1 848,45	1 966,10	2 434,38
pomoc v hmotnej núdzi	235,94	202,69	171,84	140,94	152,41	139,13
podpora rodiny	718,67	718,99	722,53	737,49	756,38	939,30
poistné platené štátom	227,76	231,50	242,91	295,38	259,55	309,26
kompenzácia sociálnych dôsledkov ŤZP	232,01	226,73	244,16	293,22	375,49	423,47
iniciatívy v oblasti sociálnej inklúzie	2,69	2,98	2,88	2,78	3,11	3,21
starostlivosť o ohrozené deti	85,96	89,44	94,73	98,31	123,35	143,29
nesystémové dávky sociálneho poistenia	66,33	85,81	84,56	87,00	87,42	167,98
vianočný príspevok	81,52	81,30	80,07	80,00	61,30	152,68
podpora sociálnych služieb	73,04	82,21	88,24	113,33	147,09	156,06

Legenda: S – skutočnosť, R – rozpočet, N – naplánované údaje, ŤZP ťažké zdravotné postihnutie.

Zdroj: Ministerstvo financií SR (2019)

Rozsiahlejšia štátna podpora rodiny s deťmi je v rámci kapitoly ministerstva práce tvorená finančnými jednorazovými a opakovanými štátnymi dávkami (v roku 2020 vo výške 939 mil. eur), pričom prevažnú časť týchto výdavkov tvorí rodičovský príspevok a prídavok na dieťa (tabuľka 2). Pri ich poskytovaní sa nesleduje a ani netestuje príjem rodiny.^[10] Napríklad nárok na prídavok na dieťa vzniká tým, že sa oprávnená osoba stará o nezaopatrené dieťa a má trvalý alebo prechodný pobyt na území SR.

Tabuľka 2: Podpora rodiny s deťmi (v mil. eur)

	2015 S	2016 S	2017 S	2018 S	2019 R	2019 OS	2020 N
Podpora rodiny zo štátneho rozpočtu	718,67	718,99	722,53	737,49	756,38	765,20	939,30
Prídavok na dieťa	315,36	312,93	311,44	313,07	320,75	322,51	334,47
Rodičovský príspevok	355,28	352,44	361,30	368,69	382,06	376,34	551,27
Ostatné príspevky na podporu rodiny	45,58	47,86	48,13	48,12	48,81	49,81	48,80
Príspevok na starostlivosť o dieťa	2,45	5,76	1,66	7,61	4,76	5,00	4,76
Dotácia na podporu výchovy k stravovacím návykom dieťaťa1			0,00	0,00	0,00	11,53	0,00

Legenda: S – skutočnosť, R – rozpočet, N – naplánované údaje, ŤZP ťažké zdravotné postihnutie.

Komentár k tabuľke 2:¹ Údaj o očakávanom čerpaní dotácie na podporu výchovy k stravovacím návykom dieťaťa v roku 2019 predstavuje už poskytnutý objem finančných prostriedkov na daný účel (zabezpečenie príspevku na stravu pre deti v poslednom ročníku materskej školy) v čase tvorby návrhu rozpočtu, nie je zohľadnené poskytovanie príspevku pre žiakov základných škôl od septembra 2019.

Zdroj: Ministerstvo financií SR (2019)

Tieto dávky boli zavedené s cieľom pomôcť rodičom so zabezpečením starostlivosti o nezaopatrené deti s ich výchovou a výživou. Sú výrazne zamerané na peňažné benefity na úkor služieb oproti iným krajinám EÚ.^[11] Ich plošným poskytovaním sa dostávajú aj do rodín, ktoré ich vzhľadom k svojim vyšším príjmom nepotrebujú a stráca sa tak pri nich zmysel pomôcť tým, ktorí pomoc reálne potrebujú. Aj chudobnejší daňovníci tak nedobrovoľne prispievajú na prídavky na deti či rodičovský príspevok bohatším rodičom. K tomu sa pridáva ďalšia deformácia, ktorá je obsiahnutá v rodičovskom príspevku, a to nárok na neho aj poberateľovi, ktorý zároveň v tom čase pracuje.

Foriem štátnej podpory rodiny je viac a celkovo predstavujú väčší objem peňazí ako sme zatiaľ uviedli. Napríklad podľa prepočtov INESS je celková výška štátnej podpory na priemernú rodinu počas prvých piatich rokov až na úrovni takmer 9900 eur ročne, resp. 824 eur mesačne.^[12] Súčasťou tejto podpory je aj dávka materskej dovolenky, ktorá je tiež plošná a navyše je značne štedrá. Z nemocenského poistenia garantuje poberateľom až 75 % ich hrubej mzdy. Nárok majú aj otcovia (dokonca aj súčasne matka i otec), pričom priemerná výška otcovskej dávky bola v roku 2019 až 891 eur mesačne.^[13] Táto štedrá a navyše v čase zvyšovaná podpora z peňazí iných (v tomto prípade prostredníctvom nemocenského poistenia) a motivuje k jej získaniu. Výsledkom je rýchly nárast poberateľov, najmä u otcov. Aj to je v menšom meradle príklad absurdného nastavenia viacerých sociálnych dávok, ktoré spoločne neúmerne tlačia na rast nákladov.

Dôchodkový systém

Náklady sa najvýraznejšie kumulujú celkovo v odvodovom systéme, zameranom predovšetkým na financovanie nárokov na dôchodky a zdravotníctvo (ktorému sa venujeme v kapitole 1.5 Zdravotníctvo). Celkové odvodové zaťaženie predstavovalo na Slovensku v roku 2018 až takmer 35 % mzdových nákladov zamestnanca s priemernou mzdou, pričom záťaž odvodov do Sociálnej poisťovne bola na úrovni 21,6 %. Takéto veľké odvodové zaťaženie výrazne finančne zaťažuje ich platcov, zvyšuje náklady práce, obmedzuje podnikanie, zamestnávanie a čisté mzdy zamestnancov.^[14] Odčerpáva tak veľký podiel z vytvorených zdrojov a zároveň motivuje zamestnávať „načierno.“

Najväčšiu zaťaž v súčasnosti a enormné finančné tlaky predstavujú do budúcnosti nároky na dôchodky. Systémové finančné, morálne a celospoločenské problémy vyplývajú z podstaty priebežného financovania dôchodkového systému, v ktorom ekonomicky činní povinne odvádzajú príspevky na financovanie dôchodkov dnešných dôchodcov a im vznikajú nároky na dôchodky v budúcnosti, ktoré im v tom čase budú platiť ekonomicky činní.^[15]

V spoločnosti pritom prevláda názor, že štát je schopný zabezpečiť minimálne súčasnú výšku dôchodkov aj do budúcnosti. Verejnosť si však plne neuvedomuje systémovo deficitný charakter priebežného piliera, ktorý bol prehĺbený nedávnymi zmenami ako minimálny dôchodok, trinásty dôchodok a najmä zastropovanie dôchodkového veku. Výdavky na starobné dôchodky pritom už v súčasnosti raketovo rastú (graf 17). Pri zavádzaní opatrení tohto typu sa zabúda, odkiaľ pochádzajú zdroje financovania. Tie vytvára súčasná produktívna časť populácie a následne sa len prerozdeľujú na dôchodky a iné sociálne dávky.

Pre finančnú udržateľnosť priebežného dôchodkového systému je dôležitý pomer prispievateľov a dôchodcov. Problém nastáva vtedy, ak sa výdavky automaticky neupravujú k výške zaplatených odvodov. Keby sa pomer podpory rovnal hodnote 100 v priebežnom dôchodkovom systéme, znamenalo by to, že jeden prispievateľ by mal odviesť dostatočnú sumu odvodov na pokrytie jedného dôchodku. Tento pomer podpory by sám o sebe nemusel byť problémom, ak by sa znížila miera náhrady (teda pomer priemerného starobného dôchodku k priemernej mzde). Tá je však na Slovensku v súčasnosti na úrovni 42,2 %. Znamená to, že pri pomere podpory 100 by jeden prispievateľ s priemernou mzdou z nej odvádzal približne 42 % len na financovanie dôchodku jedného dôchodcu. Je ťažké si predstaviť pracujúceho človeka ochotného financovať niekomu takto vysoký dôchodok. Odvodové zaťaženie je už príliš vysoké. Zníženie dôchodkov, teda nižšia miera náhrady, je veľmi pravdepodobný scenár.^[16]

Vo verejnom priebežnom dôchodkovom systéme sa tak aj s vedomím takto vysokej kompenzácie vytráca individuálna zodpovednosť a zainteresovanosť za svoje finančné zabezpečenie v starobe. Postupné znižovanie miery kompenzácie a výdavkov z priebežného piliera by prispelo k udržateľnosti verejných financií a k zvýšeniu sebestačnosti občanov, s cieľom priznať, podporovať a umožniť plnú zodpovednosť jednotlivcov za dôchodkové zabezpečenie v starobe a ich vyviazania sa z verejného dôchodkového systému.^[17]

Dnešný dôchodkový systém je financovaný hlavne z povinných odvodov pracujúcich, pričom mzdové odvody sa pritom delia na zamestnanecké a zamestnávateľské, čo znižuje transparentnosť financovania. Pracujúcich zaujíma, koľko im príde na účet a zamestnávateľov to, koľko ich bude zamestnanec stáť celkovo jedno pracovné miesto. Týmto delením si ľudia dostatočne neuvedomujú skutočné náklady práce a ani celkovú veľkosť odvodov.

Na výplatu súčasných dôchodkov sa pritom používajú všetky príjmy z odvodov a zostávajúca nepokrytá časť sa hradí z iných súčastí systému sociálneho poistenia a transferom zo štátneho rozpočtu, teda z daní. V súčasnosti zamestnanec odvádza z celkovej odmeny za prácu 18,5 % do priebežného systému, keďže na výplatu starobných dôchodkov nie je používaný len odvod 18 %, ale aj 4,75 % do rezervného fondu solidarity a 2,25 %, ktoré tvoria prebytky ostatných fondov.^[18]

Štát miesto úpravy výdavkovej časti pristupuje k riešeniu problému zo strany príjmov. Zmenou z roku 2012 sa rozšíril vymeriavací základ pre výpočet odvodov, a to dvomi spôsobmi. Radikálne sa zvýšil vymeriavací základ, vďaka čomu dnes už len 0,5% poistencov presiahne strop odvodov sociálneho poistenia. V zdravotných odvodoch strop zmizol úplne. Druhým spôsobom bolo zmenšenie príjmov II. piliera. Každé zvýšenie odvodovej sadzby do II. piliera dnes znamená zníženie nákladov I. piliera v budúcnosti.^[19]

Čiastočnou úpravou systému sociálneho poistenia z priebežného systému na súkromný kapitalizačný systém sa začali tvoriť predpoklady na určité, i keď obmedzené a nedostatočné, redukovanie úlohy štátu v dôchodkovom zabezpečení. Dôchodková reforma z rokov 2004 a 2005 spustila II. pilier, do ktorého sa presmerovalo 9 % z hrubej mzdy na sporiace účty sporiteľov. Týmto klesli zdroje I. piliera a najjednoduchšou cestou pre politikov bolo opätovné navýšenie sadzby do I. piliera s ďalšími reformami podporujúcimi navýšenie toku peňazí do tohto piliera. V roku 2012 sa príspevky na starobné dôchodkové sporenie znížili na 4 % z vymeriavacieho základu. Od roku 2017 sa sadzba každoročne zvyšuje o 0,25 percentuálneho bodu až do roku 2024, kedy dosiahne 6 %.

Obmedzovanie slobodných rozhodnutí sporiteľov

V roku 2009 sa zmenila investičná stratégia správcov úspor sporiteľov zavedením garancií. Dôchodkovým správcovským spoločnostiam bola uložená povinnosť dosiahnuť počas šiestich po sebe idúcich kalendárnych mesiacoch nezáporné zhodnotenie majetku.^[20] Malo to za následok pokles akcií v akciových a zmiešaných fondoch. Sledované obdobie šiestich mesiacov sa v nasledujúcich rokoch predlžovalo a garancie výnosov boli ponechané len v dlhopisových fondoch.^[21]

Majetok sporiteľov bol navyše z akciových, indexových a zmiešaných negarantovaných fondov prevedený do dlhopisového garantovaného fondu, ak sporitelia, na základe rozhodnutia vlády, nedoručili dôchodkovej správcovskej spoločnosti vyhlásenie o zotrvaní v negarantovanom fonde. Ku koncu roka 2017 boli týmto presunom z výnosovo vyšších negarantovaných fondov sporitelia pripravení o zhodnotenie majetku vo výške 13 % úspor v II. pilieri.^[22]

Podľa zákona sa sporiteľom po dovŕšení veku 52 rokov začne presúvať majetok z negarantovaných fondov do garantovaného dlhopisového fondu po 10 % každý rok až do 61 roku života, kedy musia mať 100 % majetku v tomto fonde.^[23] Ide o ďalšie nedobrovoľné obmedzenie nakladania so súkromným majetkom jednotlivcov, ktoré obmedzuje ich slobodu výberu fondu podľa vlastných preferencií počas celej dĺžky života, pričom viac ako polovica sporiteľov pri dosiahnutí nároku na úspory z druhého piliera, volí programový výber (jednorazový alebo postupný výber dôchodkových úspor, a to pri ponechaní doživotného minimálneho dôchodku).

Výsledkom je opätovné posilnenie úlohy vlády v dôchodkovom systéme a jej rozhodovania o dôchodkoch ľudí, popri tom, že rozhoduje aj o sadzbách v druhom pilieri. Reguláciami ho podkopala, obmedzila výnosnosť, a tým ešte zhoršila vyhliadky ľudí ohľadne ich budúcich dôchodkov. Dnes tak sporitelia majú najviac prostriedkov uložených v konzervatívnejších garantovaných fondoch (príloha 4). Tie im dosahujú nižšie zhodnotenie, čo vytvára a tým aj riziko nižších výplat dôchodkov v budúcnosti.

Zastropovanie veku odchodu do dôchodku a rámcový výhľad do budúcnosti

Problémy dôchodkového systému, primárne priebežného prvého piliera, bude čoraz viac prehlbovať demografický vývoj. Predpokladá sa zníženie počtu obyvateľov a intenzívne populačné starnutie. Počet obyvateľov v produktívnom veku sa do roku 2060 výrazne zníži a zníži sa aj podiel osôb v tejto skupine. Starnutie obyvateľstva so sebou prinesie zvýšenie počtu a podielu obyvateľov v poproduktívnom veku.^[24] To si bude vyžadovať výrazne vyššie náklady na starobný dôchodkový systém, ako aj na zdravotnú starostlivosť a dlhodobú starostlivosť o starších obyvateľov.

Starnutie populácie je pritom dlhodobo známym problémom a preto bolo prijatých viacero parametrických aj systémových zmien (v rokoch 2004, 2005 a 2012), ktoré čiastočne zmierňujú negatívne dôsledky tohto vývoja na priebežný dôchodkový pilier. Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť bol „jednou z najvýznamnejších zmien z pohľadu zlepšenia dlhodobej udržateľnosti dôchodkového systému bolo naviazanie dôchodkového veku na strednú dĺžku života s účinnosťou od roku 2017.“^[25]

Dôchodkový vek je dôležitým parametrom, ktorý priamo ovplyvňuje počet pracujúcich a počet dôchodcov. Vplýva teda aj na saldo Sociálnej poisťovne, pričom naviazanie dôchodkového veku na strednú dĺžku života stabilizuje počet rokov prežitých na dôchodku pre budúcich dôchodcov, bez ohľadu na to, ako sa bude vyvíjať dĺžka života.

Ústavným zákonom však poslanci v marci 2019 schválili zavedenie stropu na vek odchodu na 64 rokov (resp. matkám s deťmi ešte menej). Graf 18 dokumentuje nárast implicitného deficitu dôchodkového systému v priebehu nasledujúcich desaťročí vplyvom zavedenia tohto dôchodkového stropu. Do roku 2067 by podľa RRZ narástol o 1,6 % HDP a do roku 2080 až na 2,3 % HDP pri zachovaní súčasného stropu veku odchodu do dôchodku.^[26]

Najmä kvôli zavedeniu dôchodkového stropu sa preto výrazne zvýšia každoročné výdavky na dôchodkové dávky (podľa MF SR o 3,2 % HDP do roku 2062)^[27] a enormne narastie dlh v systéme. Poslanci tak týmto opatrením schválili veľké nekryté dlhodobé záväzky na dôchodky, najmä kvôli ktorým sa podľa ministerstva financií súčasná hodnota budúcich záväzkov vyplývajúcich zo starnutia zvýšila až o úroveň zodpovedajúcu dvojnásobku celoročného hrubého domáceho produktu celej ekonomiky.^[28] Zavedenie dôchodkového stropu tak ešte zhoršilo finančné vyhliadky dôchodkového systému, a to tak pre platcov a ich zaťaženie, ako aj pre poberateľov a výšku ich dôchodkov.

Záver

Slovenský sociálny systém so široko a v značnej miere štedro a neadresne nastavenou sociálnou solidaritou spôsobuje závažne ekonomické, morálne a iné negatívne dôsledky, pričom prehlbuje systémové deformácie zo socializmu. Jeho problémy sa odvíjajú od nadmernej angažovanosti vlády v sociálnej sfére, hoci podstatne menšej ako pred vyše 30-timi rokmi. Tá sa prejavuje v garantovaní a zabezpečení životnej úrovne mnohých ľudí z daní a odvodov, ktorá neraz prevyšuje základný životný štandard reálne chudobného. Príkladom sú priebežný dôchodkový systém a dávky určené na podporu rodín. Sociálny systém tak deformuje podstatu solidarity ako dobrovoľnej pomoci ľuďom v núdzi.

Naopak, povinná a vynucovaná solidarita s široko a vysoko nastavenými garanciami nárokov spôsobuje nezamýšľané dôsledky ako závislosť mnohých ľudí od štátu, nízku mieru motivácie a postarania sa o seba a svoju rodinu, pascu ekonomickej neaktivity, pasivitu a spoliehanie sa na štát, cudzie finančné zdroje a rozhodnutia. Tým sa zároveň výrazne oslabuje zodpovednosť jednotlivca za svoj vlastný život, napríklad v starobnom dôchodkovom systéme. Práve v ňom sú ľudia značne závislí od cudzích zdrojov a politických rozhodnutí. Ak sa človek pri zabezpečovaní staroby spolieha na štát, vytratí sa osobná angažovanosť a zmysel vidieť do budúcna až po starobu. Ľudia si pritom často neuvedomujú, kde všade sú pripravovaní o slobodu v rozhodovaní. Politické rozhodnutia sú pritom zvyčajne uskutočňované krátkozrakými úmyslami nehľadiac na dlhodobé dôsledky.

Dôsledkom je aj výrazný tlak na zdroje financovania, veľké objemy výdavkov v súčasnosti a neúmerné finančné nároky do budúcnosti. Komplikovaný verejný systém sociálneho zabezpečenia prináša plytvanie zdrojov, dodatočné náklady a celkovo veľkú záťaž daňami a najmä odvodmi. To ľudom odoberá disponibilné zdroje a spolu so štátnou ingerenciou v sociálnej sfére vytláča ich dobrovoľnú solidaritu, ktorá bola aj u nás pred reálnym socializmom rozvinutá. V nepomerne väčšej miere úlohu súkromného sociálneho zabezpečenia plnila aj cirkev, charitatívne inštitúcie a iné formy dobrovoľnej solidarity.

Súčasný sociálny systém tak prehlbuje zo socializmu zdedenú kultúru závislosti a mentalitu nárokovateľnosti, podporuje morálny hazard, vytláča skutočnú solidaritu, súkromné aktivity v sociálnej sfére, znižuje sebaúctu a dôstojnosť a spôsobuje vysoké a do budúcnosti devastačné náklady, pri zohľadnení demografického vývoja najmä v dôchodkovom systéme, ale aj v zdravotnej a dlhodobej starostlivosti. Finančné vyhliadky zhoršia v nasledujúcich rokoch dôsledky vírusu COVID-19 a dlhodobo zavedenie stropu na dôchodkový vek. Systémovo defektný verejný priebežný dôchodkový systém a celkovo rozsiahly sociálny štát tak rýchlejšie smerujú ku kolapsu.

Výzvou je preto realizovanie zásadnej sociálnej reformy, postavenej na princípoch individuálnej zodpovednosti a súkromných iniciatív namiesto kolektivizmu a vládnych programov, dobrovoľnosti a dobrovoľnej solidarity namiesto vynucovania a povinnej sociálnej solidarity, decentralizácie namiesto centralizácie, či cielene adresnej podpory na úrovni existenčného minima namiesto masívneho prerozdeľovania vytvorených zdrojov. Za cieľovo želateľný stav takejto reformy považujeme podmienky, kde jednotlivci a ich rodiny budú sami zodpovedať za svoje sociálne zabezpečenie, dominantné budú dobrovoľné vzťahy a súkromné financovanie na dobrovoľnom princípe a verejný pilier bude doplňujúci, poslednou inštanciou, ktorý bude z daní kryť adresné existenčné minimum ako základný životný štandard jednotlivcov.^[29]

Dlhodobým cieľom takejto reformy by malo byť vyviazanie sa ľudí zo sietí verejného sociálneho systému, tak aby boli čo najviac nezávislí od štátu a jeho rozhodnutí a niesli primárnu zodpovednosť za financovanie a zabezpečenie svojich životných podmienok. Aj keď takéto presmerovanie dnes vyzerá nerealisticky, posun k nemu môžu vyvolať kumulované finančné problémy a problémy s jeho funkčnosťou. Predpokladom takýchto zmien však je, že ľudia si budú vo väčšej miere uvedomovať systémové deformácie dnešného sociálneho zabezpečenia a jeho nezamýšľané dôsledky.

Príloha 4

Tabuľka: Prehľad výšky spravovaného majetku v dôchodkových fondoch a postúpených príspevkov dôchodkovým správcovským spoločnostiam k 31.12.2019 (v mil. eur):

DSS	Dlhopisové g.d.f.	Zmiešané n.d.f.	Akciové n.d.f.	Indexové n.d.f.	Spolu	Podiel v %
Allianz-Slovenská d.s.s., a.s.	2 279,68	0	624,38	0	2 904,06	31,10%
AXA, d.s.s, a.s.	1 642,43	0	223,98	677,94	2 544,35	27,30%
DSS Poštovej banky, d.s.s., a.s.	389,98	0	64,48	38,81	493,27	5,30%
NN d.s.s., a.s.	1 274,57	45,18	213,07	190,32	1 723,14	18,50%
VÚB Generali d.s.s., a.s.	1 142,89	55,79	115,26	345,68	1 659,62	17,80%
Spolu	6 729,55	100,97	1 241,17	1 252,75	9 324,44	100,00%
% podiel	72,20%	1,10%	13,30%	13,40%

Zdroj: MPSVR SR

Literatúra

Poznámky pod čiarou

1. FOCUS (2018) ↑

2. V texte kapitoly sa zameriavame na kontext „sociálnej solidarity“, ktorá má priamu väzbu na podobu sociálneho systému v krajine. Aj keď „sociálnej spravodlivosti“ explicitne nevenujeme pozornosť, tak implicitne je v texte obsiahnutá, keďže je úzko prepojená so sociálnou solidaritou. Obe stoja na kolektívnom princípe a prerozdeľovaní legálnym vynútením získaných zdrojov. Snaha o „sociálnu spravodlivosť“, teda aj „sociálnu solidaritu“, sa podľa nás opiera o prístupy, ktoré podkopávajú základy dnešnej civilizovanej spoločnosti: konštruktivistický racionalizmus vedome ju organizovať a oživovanie vrodených inštinktov na celospoločenskú úroveň. Kritický pohľad na podstatu „sociálnej spravodlivosti“ opierame o argumenty viacerých autorov, ktorí skúmali tento koncept, primárne Friedricha Hayeka, rozpracované najmä v jeho knihe Právo, zakonodářství a svoboda (Hayek, 1973). Viac Gonda, Šimek (2020), s. 204 – 205. ↑

3. V takomto širšom chápaní tvoria sociálny systém jeho zdroje, teda dane a odvody a nástroje na prerozdeľovanie týchto zdrojov – verejné statky, služby, dotácie zo štátneho rozpočtu, zdravotná starostlivosť, legislatíva upravujúca pracovno-právne vzťahy, ale aj štátne školstvo, bývanie či doprava (Ďurana, 2006, s. 14). Niektoré z týchto nástrojov, ktorým nevenujeme v texte kapitoly pozornosť, sú osobitne prezentované v iných kapitolách publikácie: 1.4 Práca, zamestnanosť a regulácie trhu práce, 1.5 Zdravotníctvo a 1.6 Vzdelávací systém. ↑

4. Napríklad Dohovor o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (č. 102) publikovaný ako Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 461/1991 Zb. a Európska sociálna charta (revidovaná) Štrasburg, 3. 5. 1996 ↑

5. Ústava Slovenskej republiky, ústavný zákon c. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, články 35 až 40 ↑

6. Eurostat: https://ec.europa.eu/eurostat/web/government-finance-statistics/data/database ↑

7. Na samosprávnej úrovni sú z daní financované ďalšie výdavky, ktoré sú súčasťou sociálnej pomoci, primárne sociálne služby. ↑

8. Ministerstvo financií SR (2019), Hlavná kniha, s. 4 ↑

9. Jeho striktnejšiu podobu – adresne garantované existenčné minimum financované z daní (pasívnym iba v naturálnej podobe) – prezentoval Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika v minulosti ako cieľovo jedinú úlohu vlády v sociálnej sfére. Bližšie napríklad Gonda, Novota, Dostál (2005) a Gonda, Ďurana, Mlýnek (2010). ↑

10. Z dávok na podporu rodiny je testované len náhradné výživné. ↑

11. Ministerstvo financií SR (2019), Hlavná kniha, s. 68 ↑

12. Ďurana (2019) ↑

13. Sociálna poisťovňa, https://www.socpoist.sk/aktuality-materske-prudko-rastie-aj-vyska-davky–aj-pocet-poberatelov/48411s68241c ↑

14. Spolu s daňou z príjmov fyzických osôb odkrojili z mzdových nákladov zamestnanca 44,7 % a tomu tak ostala čistá mzda na úrovni 55,3 % (Scherhaufer, Gonda, Šimek, Mesík, 2019). Tým sa však celkové daňové bremeno ani zďaleka nekončí (viac v kapitole 1.2 Vládne prerozdeľovanie a verejné financie). ↑

15. Národný systém priebežného financovania dôchodkov a ďalších zložiek sociálneho poistného prvýkrát zaviedol do praxe Otto von Bismarck v Nemecku v 80-tych rokoch 19. storočia (viac v kapitole 2.3 Nemecko). ↑

16. Ďurana (2016), s. 13 – 14 ↑

17. Gonda, Ďurana, Mlýnek (2010) ↑

18. Ďurana (2020) ↑

19. Ďurana (2016), s. 5 ↑

20. Zbierka zákonov č. 137/2009 ↑

21. Fodor, Cenker (2019), s. 2 ↑

22. Tamže, s. 3 ↑

23. Zbierka zákonov č. 43/2004 § 92 ods. 1 ↑

24. Slovenská štatistika a demografia, s. 5 – 6 ↑

25. Porubský, Novysedlák (2018), s. 5 ↑

26. Tamže, s. 8 ↑

27. Ministerstvo financií SR (2019), Príloha 5, s. 3 ↑

28. Tamže, s. 2 ↑

29. Bližšie napríklad Gonda, Novota, Dostál (2005) a Gonda, Ďurana, Mlýnek (2010) ↑