Peter Gonda Cieľom publikácie bolo priniesť ucelený a faktami a argumentmi podložený pohľad na realitu socializmu u nás v rokoch 1948 až 1989, tým prispieť k zreálneniu historickej pamäti a k búraniu mýtov o ňom. Chceli sme tým zároveň demaskovať socializmus a ukázať jeho pravú tvár, podstatu v praxi a nezamýšľané dôsledky. Socializmus totiž považujeme za aktuálny a vážny spoločenský problém, keďže podliehanie mýtom o ňom, príklon k nemu a oživovanie jeho zmutovaných foriem a prvkov podľa nás ohrozuje slobodu, prosperitu a bezpečnosť ľudí a civilizačné základy dnešných spoločností.
Východiskom publikácie bola naša optika princípov a pravidiel slobodnej civilizovanej spoločnosti a teoretické argumenty morálno-kultúrnej a ekonomickej kritiky socializmu, ktoré sme prezentovali v úvodnej kapitole Rámcové teoretické a metodické východiská. Upozornili sme v nej na to, že socializmus je teoretický omyl, ktorý je zameraný proti podstate civilizovanej spoločnosti a človeka v nej slobodne konať a spolupracovať s ostatnými. Z jeho genetického základu vyplýva, že je proticivilizačný, pre ľudí a spoločnosť deštrukčný a každé jeho úsilie vedie nevyhnutne k represívnosti, neslobode, nespravodlivosti, poklesu životnej úrovne, zlyhaniu a rozkladu spoločnosti. Tak tomu bolo aj v Československu počas rokov 1948 až 1989, ako to v publikácii podrobne a faktami a argumentmi podložene prezentujeme.
Na Slovensku však mnohí nekriticky pozitívne vnímajú socializmus. Potvrdili to aj výsledky prieskumov verejnej mienky, ktoré v rámci nášho projektu zrealizovala agentúra FOCUS. Podľa jej reprezentatívneho prieskumu z roku 2018 si na Slovensku viac ľudí myslí, že pred rokom 1989 sa žilo lepšie ako dnes (takmer 43 %) než tých, čo si myslia opak (32 %). Súvisí to aj s rozšíreným podliehaním mýtov o socializme. Podľa tohto prieskumu až 79 % respondentov súhlasilo s tým, že za socializmu sa žilo bezpečnejšie a bola nižšia kriminalita, 77 %, že vtedy bol dostatok užitočnej práce, 71 %, že socializmus viedol ľudí k morálnejšiemu správaniu, 63 %, že zdravotníctvo bolo lepšie a ľudia sa dožívali vyššieho veku, 59 %, že socializmu sa hospodársky darilo, 55 %, že životná úroveň väčšiny obyvateľov bola v tom čase vyššia a ľudia si z príjmu mohli dovoliť viac ako dnes a 45 %, že socializmus nebol totalitným režimom (viac prezentujeme v kapitole Mýty optikou aktuálnych prieskumov).
Ďalšie príčiny pozitívneho vnímania socializmu a príčiny mýtov o ňom značnou časťou obyvateľov na Slovensku podľa nás spočívajú v tom, že mnohí preferujú istoty a garancie pred slobodou (spojenou s rizikami a vyžadujúcou si zodpovednosť), relativizujú totalitnú povahu režimu a starší podliehajú spomienkovému optimizmu, ktorý navyše prenášajú na mladších. Významnými dôvodmi sú tiež nedostatok historickej pamäti a ľahostajnosť k nej, skreslené sebahodnotenie trajektórií ľudí po roku 1989 a vplyv komunistickej propagandy na vedomie dnešnej spoločnosti, ktoré rozoberáme v kapitole 1.7 Nostalgia. Príkladom zotrvačnosti tejto propagandy, potvrdzujúcej zvrátenosť socialistického režimu, je téza o jeho väčšej spravodlivosti oproti kapitalistickej spoločnosti.
Historické fakty však vyvracajú tvrdenia dobovej propagandy a dnešné skreslené pozitívne predstavy ľudí o socializme. Režim už od začiatku ukázal svoju pravú tvár a prejavil sa ako nespravodlivý, neslobodný, nemorálny a antihumánny. Jeho vznik bol totiž spojený s mocenským ukradnutím majetkov ľuďom (pod eufemistickými názvami „znárodňovanie“ a „kolektivizácia“) a s likvidáciou a prenasledovaním pre neho nepohodlných jednotlivcov a spoločenských skupín („triednych nepriateľov“). Počas celého obdobia však bol v rôznej miere a podobe totalitný. Politicky monopolná komunistická strana rozhodovala nielen o ekonomike, ale aj o ich osudoch a životoch, pričom na ich systematické donucovanie používala sieť nástrojov a inštitúcií, osobitne tajnú službu (Štátnu bezpečnosť – ŠtB).
Socialistické Československo bolo de facto spoločenskou klietkou povinne zamestnaných ľudí, ktorí mali istoty základného životného zabezpečenia, ale nemali slobodu, vrátane pohybu či vyjadrovania názoru. Ľudia, ktorí chceli z nej odísť, boli na štátnej hranici s ostnatým drôtom režimom zabíjaní. A aj za názory alebo z vykonštruovaných dôvodov ním boli vraždení, väznení, mučení a inak perzekvovaní (aj s ich rodinami). Socialistický režim obral ľudí o slobodu, dôstojnosť a niektorých aj o život, pričom tým rozvracal spoločnosť. To pri hodnotení reálneho socializmu považujeme za najdôležitejšie a preto začíname publikáciu kapitolou o totalitnej povahe režimu.
Totalitný charakter režimu potvrdzujú jeho obete. Ozbrojená moc v Československu zabila na hraniciach 276 ľudí (z nich 49 na Slovensku), z politických dôvodov bolo popravených vyše 247 občanov, ako politických väzňov odsúdila súdna moc režimu približne 260 000 ľudí (z nich viac ako 70 000 na Slovensku) a v táboroch nútených prác bolo uväznených 22 000 až 23 000 občanov (vrátane 8 240 na Slovensku). Okrem toho na následky väznenia či priamo vo väzniciach zomrelo cez 4 500 ľudí, mnohí boli v rámci republiky násilne presídlení, ďalší odvlečení do gulagov v Sovietskom zväze a inak perzekvovaní (viac v prílohe 1 Obete komunistického režimu). Za každým číslom sa skrýva konkrétne meno a režimom zničený život človeka a jeho blízkych. Ich príbehy dokresľujú ľudský rozmer dôsledkov jeho represií. Takéto príklady sme prezentovali v prílohe 2 Príbehy ľudí perzekvovaných komunistickým režimom.
Kľúčovým morálnym dôsledkom režimu na ľudí bola ich podriadenosť politickej moci a celková nesloboda. Tú režim nahrádzal napríklad vynucovanou poslušnosťou, pričom od ľudí vyžadoval aj explicitne deklarované stotožnenie sa s ním. Ďalšími morálnymi dôsledkami socializmu tak bol život ľudí v strachu, v lži a v pretvárke (dvojtvárnosti života na verejnosti a doma). Prostredníctvom represívnych opatrení, všadeprítomných očí a uší ŠtB a cenzúry komunisti vyvolávali strach. Socialistická spoločnosť bola preto spoločnosťou strachu, ktorá vytlačila napríklad reálne občianske aktivity do ilegality. Z nich práve vzišlo sekulárne a kresťanské disidentské hnutie. Najznámejšou bola Charta 77 (viac v kapitole 1.3. Občianska spoločnosť) a spoločenstvo tajnej cirkvi. Jedným z disidentov v rámci tajnej cirkvi bol František Mikloško, autor kapitoly 1.4 Náboženstvo a cirkvi.
Socializmus zároveň v ľuďoch vyvolával nenávisť a závisť. Nenávisť komunisti živili politikou triedneho konfliktu. Napríklad podnikateľov nazvali triednymi nepriateľmi a roľníkov kulakmi a brali im majetky. Túto nespravodlivosť zaobalili do cieľov „sociálnej spravodlivosti“ a „rovnosti“. Rovnostárskym prístupom však vyvolávali aj závisť. Násilne a centrálnymi zásahmi tlačili na nivelizáciu príjmov a majetkov. Spolu s tým však vytvárali elitu zo svojich radov a privilegované skupiny a na druhej strane postihované skupiny. V deklarovanej beztriednej spoločnosti tak vznikali nové triedy. Trhové príjmové a majetkové rozdiely nahradili umelé rozdiely na báze straníckych a iných netrhových výhod a znevýhodnení. Výsledkom socializmu v realite tak bola rovnosť v chudobe a smerovaní k nej, okrem vyvolenej vládnucej elity a jej podporovateľov. Rovnosť sa na jednej strane zamieňala s rovnakosťou, vedúca úloha komunistickej strany v spoločnosti viedla na druhej strane k zvýhodňovaniu členov komunistickej strany a „angažovaných nestraníkov“ a na druhej k diskriminácii všetkých ostatných občanov, ako sme sa tým zaoberali v kapitole 1.2 Rovnosť a v kapitole 2.6 Sociálna spravodlivosť v praxi.
Režim systematicky pôsobil na vedomie ľudí masívnou propagandou, najmä prostredníctvom médií (ako približujeme v kapitole 1.6 Médiá) a rozmanitých typov „školení“. Súčasťou socialistickej propagandy boli festivity, ktoré zahŕňali sviatky ľudskej každodennosti (takzvané občianske obrady), ako aj napríklad oslavy 1. mája a celoštátne spartakiády. Išlo v nich o indoktrináciu ľudí ideou dejín ako zákonitého pokroku, na vrchole ktorého stojí socialistická a potom komunistická spoločnosť. Tomuto problému sme sa venovali v kapitole 1.2 Rovnosť, 1.1 Mýty optikou aktuálnych prieskumov a 1.5 Festivity a alternatívna kultúra.
Socialistická propaganda a v jej rámcoch socialistická kultúra zanechali v hlavách ľudí nezanedbateľné stopy. Prispievajú k dnešnej nostalgii za socializmom a za silným a „starostlivým“ štátom. Morálne a ekonomické dôsledky socializmu sa do určitej miery dodnes prejavujú napríklad v potlačenej osobnej zodpovednosti, neúcte k vlastníctvu, zmluvám a iným dohodám, čo vedie ku korupcii, spoliehaniu sa na štát a ku kultúre závislosti na ňom a nedôvere k podnikaniu, trhu či zisku. S tým súvisia aj ekonomické a sociálne mýty o socializme.
Rámcovým východiskom pohľadu na ekonomickú realitu socialistického Československa sa pre nás stalo porovnanie jeho celkovej ekonomickej výkonnosti s krajinami Západu, napríklad s Rakúskom. Kým v roku 1948 bolo HDP na obyvateľa Československa vyššie ako v Rakúsku (na úrovni 121 %), tak do roku 1989 sa aj podľa jeho oficiálne nadhodnotených údajov prepadlo na 58 %. Podobne sa ekonomicky prepadlo Československo a ostatné krajiny východného bloku (niektoré výraznejšie) oproti iným západným krajinám s trhovou ekonomikou. Napríklad Nemecká demokratická republika klesla po socialistickom experimente iba na približne tretinovú úroveň HDP na obyvateľa Spolkovej republiky Nemecko. Ekonomicky a inak zlyhali aj ostatné socialistické experimenty. Viac sme o tom písali v kapitole 2.1 Ekonomické zaostávanie za Západom.
Aj u nás realizované socialistické inštitucionálne charakteristiky odporovali ekonomickým zákonitostiam, reálnemu fungovaniu ekonomiky a civilizovanej spoločnosti, keďže oficiálne ekonomické aktivity boli podriadené politickému rozhodovaniu elity komunistickej strany a ľudia nesmeli vlastniť nič, s čím by sa dalo podnikať.
Neviditeľnú ruku trhu, vlastníctvo kapitálu, podnikanie, konkurenciu, motív zisku a slobodu voľby spotrebiteľov nahradila viditeľná ruka a záujem komunistickej štátostrany, jej centrálne plány, propaganda a inštitucionálne donucovanie vo všetkých oblastiach. Komunistická strana „od stola“ určovala podnikom a družstvám, čo a koľko majú vyrobiť, vypestovať, doviezť a vyviezť a obchodom za akú cenu predávať. Ceny stanovovala rovnaké v celej krajine a regulovala ich. Neboli tak reálne, neplnili koordinačnú funkciu a nesignalizovali ekonomické informácie, napríklad o relatívnej vzácnosti. Monopolné politické riadenie ekonomiky bez spätnej väzby a možnosti bankrotu podnikov spôsobovalo neefektívnosť, plytvanie, neinvestovanie na úkor budúcnosti, nedostatkovosť a nízku kvalitu. Hospodárstvo bolo zamerané na uspokojenie politických požiadaviek (osobitne Sovietskeho zväzu), plnenie centrálnych plánov a udržanie vlastného chodu, nie na uspokojovanie dopytu, reálnych potrieb ľudí. Tomuto problému sme venovali kapitolu 2.2 Centrálne hospodárstvo bez súkromného vlastníctva.
Socialistické Československo sa navyše spolu s ostatnými štátmi východného bloku snažili o ekonomicky nezmyselnú a nerealizovateľnú ekonomickú sebestačnosť. To, že československí výrobcovia vyvážali najmä do ostatných socialistických krajín, potvrdzovalo ich nízku efektívnosť a konkurencieschopnosť (kapitola 2.3 Ekonomické vzťahy so zahraničím). Bolo to zapríčinené aj prezamestnanosťou konzervujúcou neproduktívne činnosti a nízkou produktivitou práce, ktoré vyplývali napríklad z nezmyselnej pracovnej povinnosti. Vláda určovala a regulovala dopyt, ponuku, aj cenu práce, pričom takmer stopercentnú zamestnanosť udržiavala aj pod hrozbou väzenia. Jednou z foriem perzekúcií bolo znemožnenie pracovného uplatnenia a trestanie inou prácou, napríklad intelektuálov fyzickou prácou, ako o tom píšeme v kapitole 2.5 Práca a zamestnanosť.
Životná úroveň ľudí v socialistickom Československu podstatne zaostávala za Západom (napríklad Rakúskom) a bola nižšia ako dnes u nás, ako to dokladujeme v kapitole 2.5 Finančná a majetková situácia ľudí. Aj podľa oficiálnej štatistiky sme výrazne zaostávali za Rakúskom a inými krajinami s trhovou ekonomikou vo vývoji miezd očistených o infláciu. Podobne vychádza porovnanie z konca socializmu s našou súčasnosťou. Priemerná mzda a priemerný dôchodok sa na Slovensku po roku 1989 zvýšili výraznejšie ako inflácia, resp. ceny väčšiny statkov. Zamestnanec s priemernou mzdou a dôchodca s priemerným dôchodkom si tak dnes môže kúpiť väčší objem takmer všetkých tovarov ako na konci socializmu. A kým priemerný dôchodok očistený o infláciu v osemdesiatych rokoch 20. storočia stagnoval, tak po krátkom transformačnom poklese významne rastie. Reálna kúpna sila ľudí za socializmu však bola ešte nižšia, než ukazujú oficiálne štatistiky, na základe ktorých sme prezentovali tieto a ďalšie výsledky našich analýz v kapitolách 2.5 Finančná a majetková situácia ľudí a 2.6 Sociálna spravodlivosť v praxi.
Životnú úroveň obyvateľov limitovala aj nedostatočná a oproti Rakúsku a iným západným krajinám nižšia vybavenosť statkami dlhodobej spotreby, napríklad elektrospotrebičmi, či automobilmi. Obmedzovala ju aj nízka kvalita tovarov a služieb, ktorá bola podstatne nižšia ako na Západe. Ďalším negatívnym dôsledkom centrálne plánovanej ekonomiky na kvalitu života ľudí bola čoraz častejšia nedostatkovosť a zúžený výber rôznych tovarov, pričom na niektoré tovary ako autá boli poradovníky, ktoré odsudzovali záujemcov o ich kúpu aj na niekoľkoročné čakanie.
Nízku a za Západom zaostávajúcu kvalitu života dokumentoval aj vek dožitia a zdravotný stav ľudí. Kým stredná dĺžka života ľudí na Slovensku bola ešte v roku 1960 vyššia ako v Rakúsku (u mužov o 2,5 roka), v roku 1989 už bola u nás výrazne nižšia (u mužov až o 5,5 roka). V kapitole 2.7 Zdravie a zdravotníctvo ukazujeme, že stredná dĺžka života sa zároveň u nás po páde socializmu podstatne zvýšila, u mužov o 7 rokov a u žien o 5 rokov.
Príčinou zaostávania veku dožitia ľudí u nás pred Novembrom 1989 za západnými krajinami bola aj nižšia kvalita životného prostredia v socialistickom Československu. Týkalo sa to napríklad znečistenia ovzdušia, čo potvrdzuje približne dvojnásobne vyššia koncentrácia nebezpečných prachových častíc v Československu po skončení socializmu ako v Rakúsku či Nemecku. Ďalším nepriznávaným problémom bola nízka kvalita a bezpečnosť potravín (viac v kapitole 2.9 Životné prostredie v centrálne plánovanej ekonomike). Ekonomické zlyhávanie s dôsledkami na životnú úroveň sa prejavilo aj v nízkej a za Západom zaostávajúcej úrovni infraštruktúry, ako to vyplýva z kapitoly 2.8 Infraštruktúra. V nej napríklad prezentujeme, že socialistické Československo malo podstatne menšiu dĺžku elektrifikovaných železníc a diaľnic a počet leteckých pasažierov ako Rakúsko, zohľadňujúc pri porovnaní počet obyvateľov.
Režim limitoval životnú úroveň ľudí aj tým, že im kládol byrokratické bariéry pri cestách do zahraničia, najmä na Západ, akými boli cestovná doložka a devízový prísľub. Hlavným obmedzením kvality života ľudí v socializme však bola ich celková nesloboda, vrátane neslobody vysťahovať sa do západných krajín.
Dominantný vzťah štátu k občanov a ich nesloboda sa do určitej miery odvíjali od právneho rámca režimu: od jeho ústavy (prvej z roku 1948, výraznejšie druhej z roku 1960 a tretej, federatívnej z roku 1968) a priamo od zákonov, napríklad zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky z roku 1948, ktorý umožňoval stíhať v podstate kohokoľvek za čokoľvek, zákona o ochrane štátnych hraníc z roku 1951, ktorý bránil v slobode pohybu a Trestného zákona z roku 1961, ktorý bol primárne určený na ochranu režimu a obmedzovanie slobôd ľudí (kapitola 3.1 Právo a spravodlivosť v praxi).
Dominancia komunistami ovládaného štátu sa prejavila aj v ďalších oblastiach. Národné výbory neboli napríklad autonómnymi samosprávnymi orgánmi, ale predĺženou rukou centrálnej vlády komunistickej elity pri realizácii jej centrálneho radenia hospodárstva a spoločnosti. Podobne voľby, ktoré boli plne v područí komunistickej štátostrany, prebiehali formálne a pre občanov boli de facto povinné. Ako hovoríme v kapitole 3.2 Samospráva a voľby, nebola možnosť slobodného výberu kandidátov z rôznych kandidujúcich strán, ktoré by viedli kampaň tak, ako to poznáme z priebehu volieb v slobodnom demokratickom svete.
Dominantný vzťah štátu a jeho politickej elity k občanom bol evidentný v bezpečnosti. Režim toleroval rozšírenú a v štatistikách nepodchytenú kriminalitu v duchu známeho dobového hesla „kto nekradne, okráda rodinu“, pričom aj dnes oficiálne dostupné údaje ukazujú porovnateľnú kriminalitu za socializmu ako v súčasnosti. V kontexte vzťahu štátu a občana je podstatné, že komunistická strana využívala ŠtB a iné bezpečnostné zložky proti občanom. Nepriateľom režimu a perzekvovaným sa mohol stať podľa jej ľubovôle ktokoľvek. Totalitný režim (kapitola 3.3 Bezpečnosť) tak s jeho systematickým vyvolávaním strachu a donucovacími nástrojmi a inštitúciami podlamoval nielen slobodu, dôstojnosť, morálku a životnú úroveň ľudí, ale bol pre nich aj permanentnou bezpečnostnou hrozbou.
Realita socialistického Československa pôsobila devastačne na ľudí a spoločnosť. Niektoré dôsledky ako deformácie v myslení pritom znášame dodnes. Zmutované formy a podoby socializmu sú navyše vážnou hrozbou pre našu slobodu a prosperitu, ktoré máme v takej podobe vďaka hodnotám a inštitúciám kapitalistickej západnej civilizácie. Skúsenosť Československa z rokov 1948 až 1989 je zároveň historickým príkladom zlyhania spoločenského experimentu v dôsledku realizovaného socializmu, ktorý potvrdil teoretické argumenty o jeho antihumánnej, proticivilizačnej a systémovo zlyhávajúcej podstate (tým aj socializmus ako chybnú myšlienku).
Toto poznanie by malo byť mementom, poučením a zdrojom odmietania ďalších podobných spoločenských experimentov ako fatamorgány „demokratického socializmu“ a všetkých otvorených či skrytejších podôb a prvkov socializmu a kolektivizmu, opierajúcich sa aj o omyl zámerného usmerňovania a manažovania ekonomiky a spoločnosti, teda ľudí v nich. K tomu sme chceli ponúknuť argumenty a fakty, ktoré búrajú mýty o socializme, odhaľujú podstatu komunistického režimu v Československu a zhubné dôsledky jeho prvkov v spoločnosti.
Veríme, že naša publikácia prispeje k tomu, že ľudia budú viac vnímať reálne hrozby rôznych podôb socializmu, odmietať ich naplnenie a zároveň budú viac myslieť a konať v duchu hodnôt a princípov západnej civilizovanej spoločnosti, ktoré stoja na osobnej slobode a zodpovednosti.
