Za socializmu žilo bezpečnejšie a bola nižšia kriminalita a podľa necelých 64 % sa za socializmu menej kradlo a podvádzalo.
Podľa 79 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018
Fakty a vyvrátenie mýtu ↓
Socialistický totalitný režim v Československu bol s jeho systematickým vyvolávaním strachu, donucovacími nástrojmi a inštitúciami pre jeho občanov permanentnou bezpečnostnou hrozbou. Bez systému nezávislého súdnictva a dodržiavania ľudských práv sa mohol stať podľa ľubovôle komunistickej strany ktokoľvek nepriateľom režimu a perzekvovaným.
Režimu na to slúžila mašinéria bezpečnostných zložiek represívneho štátneho aparátu, ktorá bola vybudovaná na prenasledovanie, trestanie, potlačenie či odstránenie pre neho nepohodlných občanov. Komunistický režim to realizoval v rôznej podobe a intenzite počas celého obdobia socializmu. Základom tejto mašinérie v područí komunistickej strany bola Štátna bezpečnosť. Mala vybudovaný systém donášačov, ktorí za prilepšenie neváhali udávať vlastných príbuzných, susedov a známych.
Ľudia tak žili v neustálom strachu, že ak sa znepáčia režimu, upadnú do nemilosti a budú potrestaní nielen oni, ale aj ich rodiny. Potvrdzujú to odsúdení v politických procesoch, popravení, pozatváraní vo väzeniach, vysídlení a mnohí ďalší, ktorí boli režimom perzekvovaní. Aj keď sa jeho obeťou mohol stať každý, po zlikvidovaní podnikateľov sa režim zameral na svojich špeciálnych „triednych nepriateľov“, intelektuálov, Židov, cirkvi. Zároveň sa zameral na „imperialistický“ Západ a NATO. Proti týmto domácim a vonkajším „nepriateľom“ šíril masívnu propagandu, podloženú rôznymi mýtmi a konšpiráciami.
Osobitným bezpečnostným problémom bola podriadenosť Československa rozhodnutiam Sovietskeho zväzu, tak v rámci jeho výkladu studenej vojny, ako aj udržiavania kontroly Kremľa nad svojimi satelitmi. Príkladom toho je okupácia Československa v roku 1968 a následné vyše dvadsaťročné pôsobenie okupačných jednotiek.
Československo bolo počas studenej vojny značne militarizované. Popri armáde existovalo pohraničné a železničné vojsko, paramilitárne ľudové milície plnili rolu „ozbrojenej päste robotníckej triedy“, Verejná bezpečnosť (VB) ako súčasť Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) plnila funkciu polície a Štátna bezpečnosť (ŠtB) úlohu tajnej polície.
Režim popri systematicky páchaných zločinoch pristupoval ku kriminalite selektívne, mnohých nevinných kriminalizoval a štatistiky o nej skresľoval alebo utajoval. Aj dnes dostupné údaje ukazujú na porovnateľnú kriminalitu za socializmu a dnes. Podľa nich bolo napríklad v roku 1984 oproti roku 2014 viac vrážd, nepatrne menej lúpeží a podstatne menej krádeží. Realita však bola za socializmu horšia, osobitne napríklad v prípade krádeží. Režim totiž toleroval rozšírenú a štatisticky nepodchytenú kriminalitu v duchu dobového hesla „kto nekradne, okráda rodinu“. Keďže šlo o bežný spoločenský fenomén, zároveň vytváral možnosť kohokoľvek obviniť z okrádania štátu a podrývania diktatúry proletariátu. V socializme celkovo platil dvojaký meter pre tých, čo boli verní režimu a pre tých, ktorí sa stali nepohodlnými, alebo sa verejne postavili proti režimu (viac v kapitole 3.3 Bezpečnosť).
