„Pre väčšinu občanov bola životná úroveň za socializmu vyššia ako dnes, ľudia si mohli zo svojho príjmu dovoliť viac“
podľa 55 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018.
Fakty a vyvrátenie mýtu ↓
Životnú úroveň komunisti krátko po uchopení moci v februári 1948 rýchlo podkopali a počas celého obdobia podkopávali. „Znárodňovaním“ a „kolektivizáciou“ obrali ľudí o ich majetky a menovou „reformou“ v roku 1953 aj o ich úspory. Okrem týchto krádeží v réžii štátu však životná úroveň ľudí čoraz viac zaostávala za životnou úrovňou na Západe a bola nižšia ako dnes u nás v dôsledku ekonomického zlyhávania socializmu v celom jeho období.
Aj podľa oficiálnej štatistiky sme výrazne zaostávali za krajinami s trhovou ekonomikou vo vývoji reálnych miezd. Kým napríklad v rokoch 1970 až 1988 rástla priemerná reálna mzda v socialistickom Československu podľa indexu životných nákladov v priemere o 1,3 % ročne a podľa prepočtu oficiálnych priemerných cien iba o 0,3 %, tak napríklad v Rakúsku a vo Fínsku rástla v priemere o 2,5 %.
Podobne vychádza porovnanie z konca socializmu s našou súčasnosťou. Zatiaľ čo napríklad priemerný dôchodok očistený o infláciu v osemdesiatych rokoch stagnoval, tak po krátkom transformačnom poklese významne rastie.
Priemerná mzda a priemerný dôchodok sa na Slovensku po roku 1989 zvýšili výraznejšie ako inflácia, resp. ceny väčšiny statkov. Zamestnanec s priemernou mzdou a dôchodca s priemerným dôchodkom si tak dnes môže kúpiť väčší objem takmer všetkých tovarov ako na konci socializmu: väčšiny základných potravín a viac oblečenia, elektrospotrebičov, elektriny, zemného plynu, či benzínu. Zamestnanec s priemernou mzdou si napríklad dnes môže kúpiť 4-krát a dôchodca s priemerným dôchodkom 3,6-násobne viac kurčiat ako v roku 1989 (viď tabuľka 3 a tabuľka 5). Dostupnejší je dnes napríklad aj osobný automobil – kým v roku 1989 bolo na škodovku potrebných približne 27 priemerných mesačných platov, v roku 2018 na jednoduché osobné auto stačilo necelých 11 priemerných platov.
Podobne je tomu aj v prípade služieb, napríklad dovolenky, ktorá je dnes v priemere pre ľudí dostupnejšia ako za socializmu.
Reálna kúpna sila ľudí za socializmu však bola ešte nižšia a viac za vtedajšou na Západe a dnešnou u nás viac zaostávala viac, než ukazujú oficiálne štatistiky. Dôvodom sú napríklad umelo nízke oficiálne ceny dotovaných tovarov a zároveň vyššie a štatisticky nepodchytené ceny tovarov a služieb v tieňovej ekonomike, ktoré si ľudia často kupovali.
Životnú úroveň obyvateľov limitovala aj nízka a oproti západným krajinám nižšia vybavenosť statkami dlhodobej spotreby, napríklad elektrospotrebičmi, či automobilmi. Napríklad v roku 1983 pripadalo v Československu na 100 obyvateľov 27 rádií a v Rakúsku 53 a v roku 1989 bolo na 100 obyvateľov 15 pripojených telefónov a 20 osobných áut, zatiaľ čo v Rakúsku ich bolo v tom čase až vyše 40 telefónov a 39 áut na 100 ľudí.
Životnú úroveň limitovala aj nízka kvalita tovarov a služieb tiež zúžený výber a čoraz častejšia nedostatkovosť mnohých, aj dnes bežných, tovarov. Rady na mäso či pomaranče alebo poradovníky s dlhými čakacími lehotami na osobné autá si dnešní spotrebitelia vedia predstaviť iba s ťažkosťami, pred rokom 1989 však boli realitou.
Nižšiu kvalitu života ľudí v socializme dokumentujú aj ukazovatele ich veku dožitia a zdravotnom stave (kapitola 2.7 Zdravie a zdravotníctvo) a byrokratické bariéry pri cestách do zahraničia, najmä na Západ, akými boli cestovná doložka a devízový prísľub (kapitola 2.5 Finančná a majetková situácia ľudí). Hlavným obmedzením kvality života ľudí v socializme však bola ich celková nesloboda, vrátane neslobody vysťahovať sa do západných krajín.
