„Vďaka plánovanému hospodárstvu bol za socializmu dostatok užitočnej práce pre všetkých, a preto neexistovala nezamestnanosť“
tvrdenie, s ktorým sa v prieskume agentúry FOCUS z apríla 2018 stotožnilo 77 % respondentov.
Fakty a vyvrátenie mýtu ↓
Nezamestnanosť za socializmu síce formálne neexistovala, mať zamestnanie však nebolo právom, ale povinnosťou pod hrozbou väzenia. Byť zamestnaný bolo pre každého zákonnou povinnosťou a kto sa zamestnaniu vyhýbal, bol považovaný za príživníka, pričom takto vymedzené príživníctvo bolo sankcionované aj väzením. Pracujúci sa nemohli celkom slobodne rozhodovať, v akom povolaní, v akom podniku a na akej pozícii budú pracovať. A vôbec nie tí, čo prejavili nesúhlas s politikou strany alebo ideológiou režimu. Socialistické Československo sa tak podobne ako ostatné krajiny východného bloku stalo pomyselným táborom nútených prác, resp. klietkou povinne zamestnaných ľudí.
Po mocenskom ukradnutí majetkov v „znárodnení“ a „kolektivizácii“ a postupnej likvidácii živností a iného drobného podnikania režim úplne znemožnil akékoľvek formy podnikania, pričom napríklad ešte v roku 1930 tvorili v Československu drobní remeselníci a živnostníci spolu s podnikateľmi a pracovníkmi v slobodných povolaniach bezmála 14 % a drobní a strední roľníci 22 % ekonomicky aktívnej populácie. Cieľom režimu bolo vytvoriť zo všetkých ekonomicky aktívnych obyvateľov námezdných pracujúcich, závislých od štátu.
Formálne zamestnanie neznamenalo zmysluplnú a produktívnu prácu. Tlak na formálne vykazovanie takmer 100-percentnej zamestnanosti viedol k prezamestnanosti a umelému udržiavaniu pracovných pozícií, čo znamenalo pre spoločnosť značnú finančnú záťaž a iné negatívne dôsledky, napríklad v podobe konzervovania neproduktívnych činností na úkor produktívnejších.
Dôsledkom nezmyselnej pracovnej povinnosti bola aj nízka produktivita práce. Napríklad začiatkom 70. rokov 20. storočia náš priemysel dosahoval iba 80 % produktivity práce vo francúzskom priemysle, pričom ani ten nepatril v porovnaní s inými vyspelými krajinami Západu k najefektívnejším. Potvrdením prezamestnanosti a nízkej produktivity v socializme bol aj rapídny nárast nezamestnanosti po Novembri 1989 (viac v kapitole 2.4 Práca a zamestnanosť).
