„Zo štátom vlastnených podnikov profitovali všetci občania a štátne podniky dokázali účinne uspokojiť dopyt ľudí“
podľa 62 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018.
Fakty a vyvrátenie mýtu ↓
Komunistickou stranou riadené hospodárstvo bez konkurencie a spätnej väzby spotrebiteľského výberu a bez reálnych cien, vlastníckej zodpovednosti, ekonomického zisku či možnosti bankrotu podnikov zlyhávalo, postupne degenerovalo a malo čoraz negatívnejšie dôsledky na ľudí. Bolo zamerané na uspokojenie jej požiadaviek (resp. požiadaviek Sovietskeho zväzu), kvantitatívne plnenie plánov či udržanie vlastného chodu, nie na uspokojenie dopytu ľudí a s dlhodobým aspektom investícií a inovácií.
Prejavilo sa to aj v deformovanej štruktúre priemyslu, osobitne vo veľkom podiele zbrojárstva (vojenské výdavky predstavovali v priemere 6 % HDP a 11 % výdavkov štátneho rozpočtu, v osemdesiatych rokoch ešte viac). To výrazne slúžilo na vyzbrojovanie rozvojových krajín v ich vojenských konfliktoch za netrhové ceny, resp. zadarmo. O rušení neudržateľnej zbrojárskej výroby nakoniec rozhodla ešte socialistická vláda v rokoch 1988 a 1989.
Typickým dôsledkom centrálneho riadenia ekonomiky bola nedostatkovosť mnohých tovarov a zároveň nepredajné zásoby niektorých tovarov. Ďalším bola všadeprítomná nekvalita, nielen produkcie (s jej orientáciou na kvantitu), ale aj tovarov a služieb. V nefungujúcej oficiálnej ekonomike značná časť ľudí realizovala svoje ekonomické aktivity v tieňovej ekonomike. Administratívne stanovené a umelo udržiavané ceny zároveň neplnili koordinačnú funkciu a nesignalizovali ekonomické informácie, napríklad o relatívnej vzácnosti. Neboli kritériom pre racionálne využívanie zdrojov, podporovali však plytvanie a na vstupy náročnú produkciu.
Dôsledkom socialistického plánovania a absencie ekonomických motivácií bola neefektívnosť, prezamestnanosť a plytvanie zdrojmi. Bez vlastníckej zodpovednosti, zisku a tlaku konkurenčného prostredia socialistické podniky nemali motivácie inovovať či investovať do kapitálu. Napríklad v roku 1972 bolo v USA až šesťnásobne viac automatizovaných systémov riadenia technologických procesov pomocou výpočtovej techniky ako v ČSSR na obyvateľa, oproti ZSSR až 72-násobne viac (viď tabuľka 2). Stranou riadené podniky tak na úkor budúcnosti neinvestovali a neinovovali kapitál.
Príkladom ekonomickej neefektívnosti bolo socialistické poľnohospodárstvo v Československu, ktoré bolo udržiavané veľkými dotáciami z daní a masívnym nárastom spotreby priemyselných hnojív, najmä od šesťdesiatych rokov 20. storočia.
Tá bola výrazne vyššia ako v západných krajinách. Výnosnosť obilnín či zemiakov však u nás bola podstatne nižšia. A tiež napríklad dojivosť kráv. Kým v ČSSR pripadalo v roku 1970 na jednu dojnicu necelých 2600 litrov mlieka, tak v Rakúsku to bolo 3100 litrov, v NSR 3800 litrov a v Holandsku 4300 litrov.
Ekonomickú neefektívnosť socializmu potvrdil vývoj po Novembri 1989, napríklad krach mnohých štátnych podnikov a družstiev, ktoré nedokázali obstáť v konkurencii.
Ekonomické a technologické zaostávanie socialistického Československa vyplývalo z toho, že inštitucionálne charakteristiky jeho hospodárstva odporovali ekonomickým zákonitostiam a reálnemu fungovaniu ekonomiky. Oficiálne ekonomické aktivity boli podriadené politickému rozhodovaniu komunistickej strany a ľudia nesmeli vlastniť nič, s čím by sa dalo podnikať. Trh, vlastníctvo kapitálu, podnikanie, konkurenciu, motív zisku a slobodu voľby spotrebiteľov nahradil záujem komunistickej strany, jej centrálne plány, propaganda a inštitucionálne donucovanie. Strana určovala podnikom a družstvám, čo a koľko majú vyrobiť, vypestovať, doviezť a vyviezť a obchodom za akú cenu predávať. Ceny stanovovala rovnaké v celej krajine a regulovala ich. Bez vlastníctva kapitálu s centrálnym riadením ekonomiky sa nedalo racionálne ekonomicky kalkulovať a bez konkurencie nemohli vznikať relevantné ekonomické informácie a znalosti (viac v kapitole 2.2 Centrálne riadené hospodárstvo bez súkromného vlastníctva).
