„Počas socializmu si ľudia viac pomáhali, solidarizovali medzi sebou a boli si bližší“

Uviedlo to až podľa 81 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018.

Fakty a vyvrátenie mýtu ↓

Solidárnosť existovala v socializme v podobe individuálnej solidarity, solidarity v rámci rodiny, malých skupín priateľov a známych, rozličných záujmových skupín (záhradkári, včelári, poľovníci), solidarita v rámci obce a regiónu (solidarita regionálnej príslušnosti). Osobitným druhom bola svojpomoc v rámci „výmennej služby“, napríklad pomoci pri stavbách domov a podobne. Ale v alternatívnej kultúre, undergrounde, disente existovala v rozličných typoch udalostí, písania a šírenia publikácií mimo oficiálnej kultúry, v rámci izbových výstav a výstav v prírode, v undergorundových festivitách, koncertoch, festivaloch, priateľských stretnutiach a „stretkách“ v rámci neoficiálnych religióznych štruktúr a podzemnej cirkvi aj rozvetvená solidarita „postihnutých“.

Inštitucionálne však dominovali povinné formy solidarity, povinné členstvo v „dobrovoľných“ organizáciách, povinné prejavy štátom určenej solidarity (napríklad príspevky na Fond solidarity, povinné akcie Z) či povinné prejavy lojality na verejnosti. Tie krivili morálny kód spoločnosti, lebo v skutočnosti neboli dobrovoľné ale povinné a sankcionované. 

Dodnes tak pretrváva podozrievavosť k dobrovoľnému angažovaniu sa či neochota k členstvu v organizáciách a celková skepsa k súkromnej iniciatíve vo verejnom priestore.