„Národné výbory za socializmu fungovali ako orgány samosprávy v obciach, mestách a krajoch“.
Stvrdením súhlasil viac než dve tretiny respondentov (69 %) podľa prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018
Fakty a vyvrátenie mýtu ↓
Základné princípy, na ktorých by mala byť v rámci demokratického decentralizovaného štátu postavená územná samospráva, definuje Európska charta miestnej samosprávy Rady Európy.
Národné výbory nespĺňali základnú definíciu miestnej samosprávy
Charta definuje v článku 3 miestnu samosprávu ako právo a spôsobilosť miestnych orgánov v medziach zákona spravovať a riadiť podstatnú časť verejných záležitostí v rámci ich kompetencií a v záujme miestneho obyvateľstva, pričom toto právo vykonávajú rady alebo zastupiteľstvá, ktorých členovia sú slobodne volení na základe priameho, rovného a všeobecného volebného práva tajným hlasovaním, a ktoré môžu mať k dispozícii im podriadené výkonné orgány.
Národné výbory počas éry ČSSR nespĺňali základnú definíciu miestnej samosprávy podľa tejto charty. Nevykonávali originálne samosprávne kompetencie v záujme miestneho obyvateľstva, ale zastupovali štátnu moc a konali v mene a v záujme komunistickej strany, ktorá mala ústavou zakotvené postavenie vedúcej sily spoločnosti. Zástupcovia občanov v národných výboroch neboli volení v slobodných voľbách.
Národné výbory neboli autonómne
Ohľadom pôsobnosti územnej samosprávy v článku 4 charta uvádza, že správu verejných vecí vykonávajú prednostne tie orgány, ktoré sú k občanovi najbližšie, pričom právomoci udelené miestnym orgánom sú obyčajne plné a výlučné. Tieto právomoci nesmie porušiť ani obmedziť žiaden ústredný či regionálny orgán, s výnimkou prípadov ustanovených zákonom. Miestne orgány by mať v medziach zákona plné právo konať vo všetkých veciach, ktoré nie sú vyňaté z ich pôsobnosti alebo nie sú v pôsobnosti iného orgánu.
Ani tento princíp nebol v rámci hierarchickej štruktúry národných výborov rešpektovaný, keďže národné výbory nižších stupňov podliehali príkazom výborov vyšších stupňov.
Národné výbory nemali fiškálnu autonómiu vlastnú samosprávam
Miestne orgány by podľa čl. 9 charty mali mať právo na primerané vlastné finančné zdroje, s ktorými môžu voľne disponovať v rámci svojich právomocí, pričom aspoň časť finančných zdrojov miestnych orgánov by mala byť odvodená z miestnych daní a poplatkov, výšku ktorých majú právo určovať v medziach zákona tieto miestne orgány.
Základom finančného hospodárenia národných výborov bol rozpočet, ktorý si zostavovali ako súčasť štátneho rozpočtu. Miestne národné výbory síce mali podľa zákona právomoc spravovať miestne poplatky ako svoje rozpočtové príjmy, avšak druhy poplatkov, ktoré boli miestne národné výbory povinné vyberať, určovala vláda a minister financií mohol rozhodnúť i to tom, že jednotlivý poplatok spravujú ako svoj rozpočtový príjem okresné alebo krajské národné výbory. Vláda tiež určovala, kedy a aké sadzby poplatkov určia národné výbory. Národné výbory nemali teda ani skutočnú fiškálnu autonómiu aká náleží skutočne samosprávnym orgánom.
Národné výbory neboli samosprávne
V povojnovom období až do roku 1990 na našom území nemožno ani na miestnej a regionálnej úrovni hovoriť o správe vecí verejných v samosprávnom zmysle, ale o výkone štátnej moci. O výkone štátnej moci, ktorú reprezentovala de facto jedna strana – Komunistická strana Československa, ktorá mala monopol na moc a vládnutie (viac v kapitole 3.2 Samospráva a voľby).