MÝTY OPTIKOU AKTUÁLNYCH PRIESKUMOV

Úvod

Po viac ako štyroch desaťročiach budovania reálneho socializmu v rokoch 1948 až 1989 sú v slovenskej spoločnosti naďalej prítomné a významnou časťou ľudí vo verejnej debate stále podporované mýty o úspešnosti tohto politického, ekonomického a sociálneho experimentu. Ako ukázali výsledky prieskumov verejnej mienky týkajúcich sa vnímania socializmu (prezentované a realitou konfrontované v publikácii Socializmus: realita namiesto mýtov^[1]), v slovenskej populácii stále rezonujú pozitívne predstavy spájané s obdobím socializmu a značná časť spoločnosti voči socializmu prechováva pozitívny sentiment. Aj viac ako tridsať rokov od Novembra 1989 si ľudia spájajú socializmus so sociálnymi istotami, ktoré predstavovali napríklad lacné a dostupné bývanie, sociálne zabezpečenie či istota zamestnania. Na Slovensku je stále viac ľudí presvedčených, že život za socializmu bol lepší, ako je dnes, než tých ľudí, ktorí si myslia, že lepšie sa žije dnes.^[2]

Podstatné však je, že obdobie reálneho socializmu a s ním spojené mýty sa odrážajú aj v súčasnom spoločenskom diskurze. Súvisí to totiž s kolektivistickými postojmi, podporou silného štátu a jeho intervencií v súčasných podmienkach. Okrem silného sentimentu viažuceho sa k obdobiu reálneho socializmu značná časť spoločnosti i dnes inklinuje k riadenému a regulačnému prístupu k ekonomike a dožaduje sa posilňovania úloh štátu v rôznych oblastiach.

Silný štát, ktorý výrazne zasahuje do ekonomiky, prerozdeľuje bohatstvo od vysokopríjmových k nízkopríjmovým obyvateľom, pre všetkých poskytuje dôchodkové zabezpečenie či sociálne istoty a zabezpečuje bezplatné školstvo či zdravotníctvo všetkým občanom bez rozdielu. Táto predstava o úlohe a postavení štátu v spoločnosti a ekonomike má v slovenskej spoločnosti silnú podporu, čo potvrdzujú aj výsledky kvalitatívneho a kvantitatívneho prieskumu agentúry FOCUS z roku 2018. Prieskumy identifikovali predstavy a očakávania ľudí od štátu a zároveň poskytujú bázu pre vyvracanie konkrétnych mýtov o sociálnom štáte v tejto publikácii.^[3]

Výsledky kvalitatívneho prieskumu z januára 2018

V prvom kroku bolo potrebné identifikovať, aké konkrétne predstavy a vžité očakávania ľudí spojené so sociálnym štátom sú v slovenskej populácii prítomné. Cieľom kvalitatívneho prieskumu formou skupinových rozhovorov, tzv. fokusových skupín (opísaných v kapitole Rámcové východiská), bolo východiskovo zmapovať, aké predstavy si ľudia so sociálnym štátom spájajú a aké očakávania spojené s úlohou štátu v spoločnosti rezonujú.

Ako naznačili výsledky prieskumu, medzi opýtanými silne rezonovala predstava, že úlohou štátu je najmä zabezpečenie fungujúcej a dostupnej zdravotnej starostlivosti, ďalej tiež fungovanie školstva, sociálne istoty v podobe dôchodkového zabezpečenia či podpora rodiny.

Na druhej strane úlohu jednotlivca opýtaní vnímali najmä v dodržiavaní pravidiel, zákonov, poctivosti a zabezpečovaní svojej rodiny a detí. Väčšina diskutujúcich však vyjadrila presvedčenie, že zaistenie dôchodku by malo byť úlohou štátu. Argumentovali pritom, že aktuálny model dôchodkového zabezpečenia je zaužívaný a vyhovujúci.

V diskusiách však zaznel aj názor, podľa ktorého by penzie mali byť spolufinancované jednotlivcami, keďže súčasný systém je finančne neúnosný. Zároveň medzi diskutujúcimi prevládal názor, že štát by mal zabezpečiť dôchodok aj tým ľuďom, ktorí počas produktívneho veku na svoju penziu nemysleli.

V otázke vzdelávania bola väčšina diskutujúcich presvedčená, že vzdelávanie by mal mať na starosti štát a malo by byť bezplatné pre všetkých. Možnosť vzdelávať sa bola vnímaná ako univerzálne ľudské právo. Bezplatné vzdelávanie by sa podľa väčšiny diskutujúcich malo týkať celého systému, pričom s predloženým tvrdením, že „štát je zodpovedný za poskytnutie vzdelania všetkým od úrovne základného školstva až po vysoké školstvo,“ vyslovili celkový súhlas viac ako štyri pätiny účastníkov fokusových skupín.

Väčšina diskutujúcich takisto deklarovala názor, že štát by mal vstupovať do vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom stanovovaním minimálnej mzdy. Ani v jednej z diskusií sa neobjavil názor, že náš štát by nemal minimálnu mzdu určovať. Zamestnávatelia by podľa prevládajúceho presvedčenia „zneužili“ situáciu bez stanovej hranice minimálnej mzdy a znížili odmenu svojim zamestnancom pod hranicu minimálnej mzdy. Aj dopady opačnej situácie, výrazné zvýšenie štátom určenej minimálnej mzdy, by však podľa väčšiny diskutujúcich malo prevažne negatívne dôsledky.

V otázke zdravotníctva prieskum identifikoval silné presvedčenie, že zdravotná starostlivosť by mala byť zadarmo. Absolútna väčšina diskutujúcich vyjadrila názor, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti má manažovať štát zo zdravotných odvodov občanov, pričom bezplatná starostlivosť má zahrňovať aj hospitalizáciu vrátane stravy, ubytovania a dopravy sanitkou. Na jednoznačný odpor diskutujúcich, naopak, narazila myšlienka výrazného zníženia zdravotných odvodov a doplácanie za ošetrenie pri bežnom ochorení.

Oslabovanie princípu solidarity v oblasti zdravotnej starostlivosti diskutujúci vnímali negatívne a prieskum odhalil aj obavy diskutujúcich zo zvýšených finančných nárokov za služby súvisiace so zdravím. S tvrdením „štát je zodpovedný za zabezpečenie kvalitnej zdravotnej starostlivosti všetkým občanom a ľudia by nad rámec zdravotného poistenia nemali za zdravotníctvo platiť“ sa účastníci diskusií väčšinovo stotožnili.

S názorom, že „štát je zodpovedný za životnú úroveň svojich občanov a mal by dohliadať na to, aby medzi ľuďmi nevznikali príliš veľké sociálne rozdiely“ sa stotožnili viac ako štyri pätiny diskutujúcich stotožnili. Preferovali však adresný a diferencovaný prístup k pomoci chudobným na základe adresnosti, zásluhovosti a kontroly pomoci.

Výsledky reprezentatívneho kvantitatívneho prieskumu z apríla 2018

Cieľom reprezentatívneho kvantitatívneho prieskumu verejnej mienky (bližšie charakterizovaného v kapitole Rámcové východiská) bolo identifikovať, do akej miery sú v slovenskej populácii a naprieč jej jednotlivými kategóriami prechovávané mýty, ktoré boli zmapované prostredníctvom kvalitatívneho prieskumu.^[4]

Predstavy o úlohe štátu

Najintenzívnejšie prítomné mýty prieskum odhalil v prípade intervencií štátu v oblastiach zdravia, školstva a pracovno-právnych vzťahov, kde bol zaznamenaný najvyšší podiel súhlasných postojov. Pomerne vysokú mieru podpory v slovenskej populácii však podľa prieskumu majú aj zásahy štátu v oblastiach sociálnej starostlivosti a životnej úrovne ľudí (graf 1).

Uvedené potvrdzuje bližší pohľad na konkrétne výsledky prieskumu. Výrazná väčšina respondentov (87 %) sa stotožnila s tvrdením, že „zdravie nie je tovar, preto štát musí garantovať, financovať a poskytovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť pre všetkých,“ pričom až 55 % opýtaných s týmto tvrdením súhlasilo rozhodne. Druhé najsilnejšie podporované tvrdenie sa týka nároku na bezplatné školstvo. S názorom, že „spoplatnenie vysokoškolského štúdia by bránilo chudobnejším ľuďom študovať na vysokých školách, preto musí štát garantovať bezplatné vzdelávanie od základnej až po vysokú školu“ sa stotožnilo 81 % opýtaných.

Obe vyššie uvedené tvrdenia z oblasti zdravia a školstva dosiahli silnú podporu naprieč všetkými sociálno-demografickými skupinami a kategóriami respondentov. Celkovej vysokej miere stotožnenia s týmito výrokmi sa mierne vymyká iba kategória podnikateľov a živnostníkov – s prvým tvrdením týkajúcim sa nároku na bezplatnú zdravotnú starostlivosť sa v tejto kategórii respondentov stotožnilo 65 % opýtaných, s druhým tvrdením týkajúcim sa nároku na bezplatné školstvo súhlasilo 56 %. Naopak, najvyšší podiel súhlasných postojov k týmto výrokom bol medzi dôchodcami (miera súhlasu 93 %, resp. 87 %).

Ďalej približne tri štvrtiny opýtaných (77 %) súhlasili s tvrdením, že „ak by Zákonník práce nechránil zamestnancov pred svojvôľou zamestnávateľov, zamestnanci by mali horšie pracovné podmienky, prichádzali by častejšie o prácu a nezamestnanosť by bola vyššia.“ Podobne veľká proporcia respondentov (74 %) sa tiež stotožnila s výrokom, že „bez štátu a ním poskytovaných sociálnych dávok by veľká časť spoločnosti žila v chudobe.“

Veľmi vysokú mieru podpory v slovenskej populácii prieskum identifikoval aj v prípade výrokov týkajúcich sa regulácie životnej úrovne, sociálneho systému a minimálnej mzdy.

Kým s tvrdením, že „vo vyspelých krajinách majú ľudia vyššiu životnú úroveň, lebo v nich štát výraznejšie prerozdeľuje zdroje od bohatších smerom k chudobnejším“ sa stotožnilo 71 % opýtaných, názor, že „ľudia nie sú ochotní v dostatočnej miere dobrovoľne pomáhať ľuďom v núdzi, preto sa o nich musí prostredníctvom sociálneho systému starať štát“ podporilo 69 % respondentov. Rovnakú mieru podpory získal aj názor, že „minimálna mzda pomáha ľuďom s nízkou kvalifikáciou.“

Mierna väčšina respondentov podporila aj tvrdenia, že „súkromné a mimovládne organizácie nedokážu poskytovať rovnako kvalitné sociálne služby ako štátne zariadenia, preto by mali fungovať len ako doplnok k sociálnym službám poskytovaným štátom“ (celková podpora u 56 % opýtaných) a tiež, že „štát dokáže svojim občanom dlhodobo garantovať dôchodky aspoň na ich súčasnej úrovni, preto je štátny dôchodkový systém lepší ako súkromné dôchodkové systém“ (55 %).

Jedinou oblasťou, v ktorej väčšina opýtaných odmietla intervenčnú úlohu štátu, bola pomoc imigrantom. S výrokom, že „štát by mal pomáhať ľuďom z iných krajín, ktorí prídu na Slovensko ako utečenci“ súhlasila len približne tretina respondentov (32 %), pričom až 63 % opýtaných vyslovilo nesúhlas s týmto tvrdením.

Postoje k miere intervencií štátu

Okrem toho, že respondenti v prieskumu zaujímali stanovisko k tvrdeniam o úlohe štátu v rôznych oblastiach, posudzovali tiež sedem rôznych dvojíc výrokov týkajúcich sa intervencií štátu v ekonomických otázkach. Aj v tomto prípade prieskum identifikoval silnú inklináciu slovenskej spoločnosti k silnému postaveniu štátu.

Spomedzi všetkých tvrdení, s ktorými boli respondenti konfrontovaní, jednoznačne najvyššiu mieru podpory získal názor, že „štát by mal čo najviac chrániť zamestnancov a ich práva voči zamestnávateľom.“ S týmto výrokom súhlasili tri štvrtina opýtaných (76 %), kým s jeho „protipólom“ v podobe tvrdenia, že „zamestnávatelia by mali mať čo najvoľnejšie ruky pri rozhodovaní o podmienkach práce a pri odmeňovaní zamestnancov,“ vyjadrilo súhlas 12 % opýtaných (graf 2).

Druhým najsilnejšie podporovaným tvrdením je, že „štát by mal zabezpečiť, aby mal každý prácu a slušnú životnú úroveň,“ s čím súhlasili dve tretiny opýtaných (68 %). Naopak, s tvrdením vyjadrujúcim opak: „o svoju prácu a životnú úroveň by sa mal postarať predovšetkým každý sám,“ vyjadrilo súhlas 16 % opýtaných.

Podporu viac ako polovice opýtaných získali ešte ďalšie tri tvrdenia priznávajúce štátu dôležitú úlohu v ekonomike.

S výrokom, že „v hospodárstve sú viaceré oblasti, ktoré by nemali patriť do súkromných rúk a mal by ich vlastniť a spravovať štát,“ súhlasilo 57 % opýtaných, kým približne pätina respondentov (22 %) sa postavila za názor, že „štát by nemal vôbec podnikať a vlastniť podniky a hospodárske subjekty.“

Viac ako polovica (55 %) opýtaných sa vyslovila za postoj, že „je spravodlivé, ak štát prerozdeľuje prostriedky bohatších ľudí v prospech chudobnejších, pretože tým znižuje sociálnu nerovnosť v spoločnosti.“ Na druhej strane s „protipólom“ tohto výroku, podľa ktorého „je nesprávne, ak štát zaťažuje nadpriemerne zarábajúcich a majetnejších ľudí príliš vysokými daňami a odvodmi, pretože tým obmedzuje iniciatívu ľudí a hospodársky rast,“ sympatizovala necelá štvrtina opýtaných (22 %).

Približne polovica opýtaných (51 %) podporila názor, podľa ktorého „existuje mnoho oblastí, kde sú potrebné zásahy štátu do ekonomiky.“ Naopak, s protichodným tvrdením, že „čím menej zásahov štátu do ekonomiky, tým lepšie,“ sa stotožnila štvrtina respondentov (25%).

Odlišným prípadom je otázka zásahov štátu do súkromného vlastníctva, kde prevládalo presvedčenie o jeho nedotknuteľnosti. S výrokom, že „súkromné vlastníctvo je nedotknuteľné, zásahy doňho sú možné iba vo výnimočných prípadoch“ súhlasila približne polovica opýtaných (46 %), kým s opačným tvrdením, že „vo verejnom záujme možno súkromné vlastníctvo obmedziť, verejný záujem musí mať prednosť pred súkromným,“ súhlasili zhruba štvrtina opýtaných (27 %).

Pri poslednej testovanej dvojici výrokov boli respondenti nerozhodní. Podporu 39 % opýtaných získalo tvrdenie, že „ak štát svoje výdavky používa a investuje rozumne, prispieva tým k hospodárskemu rastu, preto by sa štátne výdavky nemali za každú cenu obmedzovať,“ na druhej strane sa však 38 % respondentov priklonilo k názoru, podľa ktorého „výdavky štátu by mali byť čo najnižšie, štát by mal ponechať čo najviac peňazí ľuďom a firmám, ktoré s nimi dokážu naložiť lepšie.“

Pohľad výraznej väčšiny respondentov na úlohu štátu môžeme na základe ich odpovedí hodnotiť ako silno kolektivistický. To platí dokonca aj u respondentov, ktorí sami seba zaradili do politického stredu či napravo od stredu v ekonomických otázkach, respektíve u voličov politických strán, ktoré sa zaraďujú napravo od stredu alebo proklamujú svoju stredopravú a protrhovú orientáciu.

Kontext politickej orientácie v ekonomických otázkach

Na základe postojov respondentov k dvojiciam tvrdení týkajúcich sa miery intervencií štátu v ekonomických otázkach boli opýtaní následne rozdelení podľa kritéria ich politicko-ekonomickej orientácie. Skutočnosť, že mýty o sociálnom a zároveň intervenčnom štáte v slovenskej spoločnosti silno rezonujú a väčšina ľudí sa priklonila k silnému postaveniu štátu v ekonomike, potvrdzuje aj tento rámcový pohľad na orientáciu slovenskej populácie. Vyplýva z neho, že väčšina respondentov sa v ekonomických otázkach zaradila do priestoru naľavo od stredu.^[5]

Kým za jasne ľavicovo zmýšľajúcich možno považovať približne tretinu respondentov (32 %), do kategórie naľavo od stredu patrí ďalšia takmer štvrtina respondentov (23 %). Za stredovo zmýšľajúcich – teda ani ľavicovo, ani pravicovo – sa dá ďalej označiť tretina opýtaných (34 %). Na opačnom póle sa nachádza 7 % respondentov v kategórii napravo od stredu a 4 % respondentov zmýšľajúcich jasne pravicovo.

Úplne odlišný obrázok o politicko-ekonomickej orientácii opýtaných poskytuje ich rozdelenie na základe sebazaradenia. Respondenti sa mali v rámci prieskumu možnosť sami zaradiť do niektorej z vyššie uvedených piatich kategórií, čo sa týka ich zmýšľania v ekonomických veciach.

Najviac opýtaných, až 39 %, sa zaradilo do kategórie „ani ľavicovo, ani pravicovo,“ teda za stredovo zmýšľajúcich. Druhú najpočetnejšiu skupinu tvoria respondenti, ktorí uviedli, že zmýšľajú pravicovo. Celkovo sa do tejto kategórie zaradilo približne 25 % opýtaných, pričom zástancom „napravo od stredu“ je 15 % a ďalších 10 % opýtaných sa identifikovalo s pravicovou kategóriou. Naproti tomu k ľavici v ekonomických veciach sa prihlásilo 22 % respondentov, z toho do skupiny „naľavo od stredu“ sa zaraďuje 15 % opýtaných a 7 % opýtaných sa považuje za „ľavicovo“ zmýšľajúcich. K otázke sa nevedelo vyjadriť 14 % respondentov.

Z rámcového pohľadu na rozdelenie respondentov na základe pravo-ľavého delenia podľa ich reakcií na ponúknuté tvrdenia a podľa ich vlastnej sebaidentifikácie vyplýva, že kým značná časť (25 %) opýtaných označila samých seba za pravičiarov v ekonomických otázkach, pri konfrontácii s konkrétnymi ekonomickými otázkami možno za pravicovo zmýšľajúcich označiť len zhruba desatinu (11 %) respondentov.

Záver

Výsledky prezentovaných výskumov verejnej mienky, predovšetkým výsledky reprezentatívneho kvantitatívneho prieskumu, preukázali, že v slovenskej spoločnosti silne rezonuje presvedčenie o nevyhnutnosti štátnych zásahov do hospodárstva, ako aj do sociálno-ekonomickej oblasti životov ľudí. Paradoxom je, že hoci za ľavicovo zmýšľajúcich považuje samých seba len relatívne malá časť ľudí na Slovensku, podľa názorov na potrebu štátnych intervencií v rôznych ekonomických oblastiach možno ľavicový pohľad na postavenie štátu v ekonomike označiť na Slovensku za dominujúci.

Silný sociálny štát by podľa predstáv väčšiny ľudí mal predovšetkým garantovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť pre všetkých občanov, ako aj bezplatné vzdelávanie od základnej až po vysokú školu. Podľa presvedčenia väčšiny ľudí by mal štát prostredníctvom Zákonníka práce chrániť zamestnancov pred svojvôľou zamestnávateľov a zároveň poskytovať občanom sociálne zabezpečenie tak, aby ich ochránil pred chudobou. Výsledky spomínaných prieskumov preukázali, že väčšina spoločnosti inklinuje ku kolektivistickým prístupom v otázkach solidarity nielen v týchto otázkach a podporuje silné postavenie štátu takmer vo všetkých oblastiach hospodárstva a sociálnych vecí.

Aj viac ako tridsať rokov po kolapse socialistického experimentu v Československu v Novembri 1989 sa dá skonštatovať, že zásadná časť spoločnosti naďalej volá po silnej ruke štátu, ktorý sa má občanov postarať a výrazne zasahovať do ekonomiky aj životov ľudí. To vnímame ako zásadné riziká vo vzťahu k obmedzeniam slobody a prosperity, a to nielen v ekonomickej oblasti.

Predstavy ľudí o sociálnom štáte a úlohe štátu v spoločnosti a ekonomike sú rámcovým východiskovým pohľadom na vybrané mýty. V nasledujúcich kapitolách tejto publikácie ich rozoberáme a predovšetkým konfrontujeme s ekonomickou realitou. Veríme, že táto publikácia konkrétnymi a vecnými argumentmi vyvracia mnohé zo vžitých mýtov o sociálnom štáte a bude príspevkom do debaty nielen o dôsledkoch sociálneho štátu na Slovensku a v zahraničí, ale aj do debaty o úlohe štátu v spoločnosti a ekonomike.

Poznámky pod čiarou

1. Gonda, Zajac (2020) ↑

2. Bližšie FOCUS (2018) a Gonda, Zajac (2020). ↑

3. V nasledujúcom texte kapitoly prezentujeme výsledky prieskumov verejnej mienky agentúry FOCUS, zrealizované v roku 2018 pre Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika (charakterizované v kapitole Rámcové teoretické a metodické východiská), ktoré sú zamerané na otázky týkajúce sa úloh štátu. Výsledky prieskumov vzťahujúce sa k otázkam, ktoré sú zamerané na obdobie socializmu pred rokom 1989, sme predstavili v publikácii Socializmus: realita namiesto mýtov. ↑

4. Nižšie prezentované výsledky tohto kvantitatívneho prieskumu vychádzajú zo záverečnej správy agentúry FOCUS, zverejnenej na webe Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika (FOCUS, 2018). ↑

5. Kuhn, Potočár, Dostál, Gonda (2018) ↑