Filip Bajtoš Sociálne opatrenia sú na Slovensku najmä v posledných rokoch veľmi populárne. Politici (kdekoľvek vo svete) radi ľahko získavajú hlasy takýmito opatreniami. A ľudia sa radi nechávajú oklamať. To, že sociálny štát nepomáha, ale vlastne škodí si môžeme uviesť na troch nasledovných príkladoch.
1.) Sociálne slabším sociálne programy v skutočnosti nepomáhajú
Sociálne dávky sú najtypickejším príkladom sociálnych programov. Vedeli by pomôcť v krátkodobom horizonte v niektorých prípadoch, ale v skutočnosti v dnešnom systéme sa ukázalo, že vôbec neplnia svoju funkciu pomoci postaviť sa na nohy. V skutočnosti sú často zneužívané a zároveň z nich vzniká závislosť na obyvateľov na štáte. Ľudia si ľahko zvyknú na takýto príjem a bohužiaľ kvôli zle nastavenému sociálnemu systému sú v podstate ničené životné ciele. Závislosť na sociálnych dávkach – a vôbec sa to netýka len ľuďmi stigmatizovanej rómskej menšiny – spôsobuje generačnú chudobu, kedy sa deti narodené chudobným rodičom v tomto systéme zamotávajú. Poraziť závislosť na sociálnych dávkach nepomáha ani zle nastavený systém minimálnej mzdy, k čomu sa dostaneme v druhom argumente. Ľudia poberajúci sociálne dávky pochádzajú z najchudobnejšej časti našej spoločnosti, čiže ak by pracovali, tak by vykonávali nízkopríjmovú prácu a to sa im neoplatí, ak vedia poberať dávky v hodnote trochu nižšej, ako je minimálna mzda. A to nie je chyba sociálne slabších. Je to chyba štátu, ktorý vymyslel zlý systém (nehovoriac o finančných nákladoch). Okrem toho tieto dávky často vytvárajú sociálne napätie, keďže kvôli zbytočným byrokratickým pravidlám sa dejú nerovnosti, ako keď niekto, kto by ich veľmi potreboval napr. ťažko zdravotne postihnutý ich nedostáva alebo dostáva v minimálnej miere, zatiaľ čo bývalý vrah či niekto, kto ich očividne zneužíva a míňa na iný účel, než sú určené dostáva.
2.) Minimálna mzda v skutočnosti chudobným škodí
Ľavica si spravila ohľadom minimálnej mzdy mantru, ktorá hovorí, že čím vyššia je minimálna mzda, tým je vyššia životná úroveň. V skutočnosti minimálna mzda, ktorá má pomôcť sociálne slabším im ich situáciu zhoršuje. V každej krajine sú tzv. hladové doliny. Ak sa zvyšuje minimálna mzda napr. na Zemplíne či Gemeri, tak práca začne byť pre daný región drahá a výsledkom je ešte väčšia bieda ľudí. Nezamestnanosť rastie a nízkopríjmové povolania sú zabrzdené na minimálnej mzde. Zásahom štátu sa zničila konkurencia a boj o zamestnanca, preto v týchto hladových dolinách ponúkajú v podstate všetci rovnaký plat a človek si nevie nijako viac privyrobiť. Zároveň vzniká „čierna“ práca, čiže ak minimálna mzda prekročí hranicu únosnú pre podnikateľa, tak sa v realite deje, že ľudia skončia pracovať nezákonne a časť platu dostávajú takpovediac „na ruku“. Okrem nezákonných problémov, ktoré v prípade odhalenia má zamestnávateľ i zamestnanec to tvorí pre zamestnanca i veľký problém do budúcna, keďže na základe „oficiálnej“ časti platu mu bude v budúcnosti vyrátaný nižší dôchodok. Bežný človek si môže povedať, že sa to týka iba „hnusných podnikateľov“, ktorí ľudí „zdierajú“ a štátnym zamestnancom sa toto nedeje. Okrem praxe, v ktorej štát svojim zamestnancom platí často menej ako minimálnu mzdu a tým porušuje vlastné zákony, tak výsledkom zvyšovania platov v štátnej správe, resp. ich dorovnania býva okamžité zvýšenie rôznych poplatkov a daní voči štátu. Vo výsledku tak pani upratovačka, ktorá sa teší, že má o pár desiatok eur viac skončí s ešte menej peniazmi vo vrecku.
3.) Štátu v skutočnosti na sociálne slabších nezáleží
Ak existuje toľko na verejnosti spomínaný sociálny štát, tak ten by sa mal starať o tých najslabších z nás. V praxi sa však ukázalo, že sociálny štát je len marketingový slogan a len málokomu na tejto téme naozaj záleží. V sociálnych domovoch či v centrách pre zdravotne hendikepovaných to často vyzerá ako v pekle. Desiatky tisíc ľudí žijú v osadách v totálnej chudobe a štátu to už niekoľko desaťročí akosi nevadí. Mnoho dedín na východe, ktoré sú často obývané najmä staršími, pôvodnými obyvateľmi nemá prísun pitnej vody skrz vodovod či nemajú spravenú kanalizáciu. A takto sa dá pokračovať do nekonečna. Ak by štátu a väčšine politikov naozaj záležalo na sociálne slabších, tak by si pred týmito problémami nikto nezatváral oči už niekoľko desaťročí.
Rôzni politici robia rôzne sociálne programy s dobrým či často osobným záujmom, výsledkom však býva zlyhanie sociálneho štátu a v konečnej fáze sa majú chudobní na základe týchto opatrení ešte horšie, než by sa mali bez nich. Najsmutnejšie je, že obyvatelia si zväčša neuvedomia, že im sociálne opatrenia koniec-koncov škodia, keďže medzi opatreniami a ich následkami nebýva nejaké pre laika na prvý pohľad zjavné prepojenie a tých, ktorí sa im to snažia vysvetliť sú vykreslení ako sociálne monštrá. A tak ľudia za zlé následky opatrení vinia kadečo, len nie „sociálny štát“, ktorý napokon považujú za to, čo ich v tomto pre nich „zlom“ svete drží nad vodou.
