3.1 PRÁVO A SPRAVODLIVOSŤ V PRAXI

Úvod

Kým v oblastiach ekonomiky a životnej úrovne dnes v slovenskej spoločnosti prevažujú pozitívne hodnotenia obdobia pred rokom 1989, v posudzovaní totalitného charakteru vtedajšieho režimu, či stavu občianskych práv je verejnosť o niečo striedmejšia. Vidieť to napríklad z odpovedí respondentov na nasledovné tri otázky prieskumu verejnej mienky o vnímaní socializmu, ktorý zrealizovala agentúra FOCUS v roku 2018.^[1]

S výrokom, že „socializmus v Československu nebol totalitným režimom, ľudské práva sa dodržiavali“, súhlasilo len o málo vyšší podiel opýtaných (45 percent), než nesúhlasilo (44 percent).

Rovnaký podiel (po 45 percent) opýtaných súhlasilo i nesúhlasilo s výrokom, podľa ktorého „každý, kto poctivo pracoval a dodržiaval zákony, mohol slobodne prejavovať svoje názory bez toho, aby bol za to akokoľvek postihovaný“.

A v prípade výroku „pred rokom 1989 existovala socialistická demokracia, voľby boli slobodné a demokratické“, už prevažoval podiel tých, ktorí nesúhlasili (52 percent) nad tými, ktorí súhlasili (36 percent).

Aj takýto podiel respondentov vnímajúcich pozitívne spomenuté tvrdenia možno považovať za vysoký. V skutočnosti bolo Československo v rokoch 1948 až 1989 jednoznačne totalitným štátom s vládou jednej politickej strany, ktorá kontrolovala celú verejnú sféru v spoločnosti a zasahovala aj do súkromia občanov. Zvlášť, aby ich odradila od združovania sa mimo straníckych štruktúr za nejakým politickým cieľom, ktorý nebol v zhode s líniou vládnucej komunistickej strany (viac je tomu venovaná pozornosť v kapitole 1.1 Totalitná povaha režimu a jeho obete).

Ľudské práva sa často nedodržiavali ani vtedy, keď sa k ich rešpektovaniu režim zaviazal vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch alebo medzinárodne. To bolo napokon tiež impulzom pre vznik občianskej iniciatívy Charta 77, ktorá v roku 1977 požadovala, aby socialistické Československo dodržiavalo Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktoré boli Československom podpísané v roku 1968 a potvrdené v Helsinkách v roku 1975. Platnosť nadobudli v marci 1976. „Vítame preto, že ČSSR k týmto paktom pristúpila“, píše sa v prehlásení Charty 77. „Ich zverejnenie nám ale s novou naliehavosťou pripomína, koľko základných občianskych práv platí v našej krajine zatiaľ – bohužiaľ – len na papieri.“^[2]

Napríklad svoju slobodu prejavu občania nemohli bezvýhradne realizovať už len kvôli štátnej kontrole oficiálnej tlače a ďalších médií (viac v kapitole 1.6 Médiá). A takto pokračovať by sa dalo od jedného ľudského práva k druhému.

Kritériom prípadného trestnoprávneho postihu jednotlivca nebola iba konformita jeho správania voči zákonom, ktoré boli v mnohých prípadoch od začiatku koncipované v nesúlade s prirodzenými ľudskými a občianskymi právami občanov, prípadne umožňovali široký výklad zo strany represívnych orgánov. Človek sa mohol dostať do problémov nie iba kvôli tomu, čo urobil, ale už kvôli tomu, kým bol. Napríklad kvôli svojej príslušnosti k zosadenej „buržoáznej triede“, či preto, že sa kvôli niečomu znepáčil vtedajšej moci.

Navyše, nech bolo v zákonoch napísané čokoľvek, často boli len fasádou pre paralelný systém rozhodovania, ktorý nemal oporu v práve, ale neumožňoval ani zákonný spôsob nápravy. Ako sa píše ďalej v prehlásení Charty 77:

„Nástrojom obmedzenia a často i úplného potlačenia množstva občianskych práv je systém faktického podriadenia všetkých inštitúcií a organizácií v štáte politickým direktívam aparátu vládnucej strany a rozhodnutiam mocensky vplyvných jednotlivcov. Ústava ČSSR a ostatné zákony a právne normy neupravujú ani obsah a formu, ani tvorbu a aplikáciu takých rozhodnutí: sú prevažne zákulisné, často len ústne, občanom úplne neznáme a nimi nekontrolovateľné; ich pôvodcovia nezodpovedajú nikomu než sami sebe a svojej vlastnej hierarchii, pritom však rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú činnosť zákonodarných i výkonných orgánov štátnej správy, justície, odborových, záujmových i všetkých ostatných spoločenských organizácií, iných politických strán, podnikov, závodov, ústavov, úradov, škôl a ďalších zariadení, pričom ich príkazy majú prednosť i pred zákonom. Ak sa organizácie alebo občania dostanú pri výklade svojich práv a povinností do rozporu s direktívou, nemôžu sa obrátiť k nestrannej inštitúcii, pretože žiadna neexistuje“.^[3]

Totalitný komunistický režim napokon nachádzal svoje vyjadrenie nielen v používaní mimoprávnych prostriedkov, ale v celej organizácii práva, vrátane právnej filozofie a teórie, na ktorej bolo toto právo postavené.

3.1.1 Rámcové teoretické východiská socialistického práva

Socialistické právo bolo formované na myšlienkovom základe, ktorým je ideológia marxizmu-leninizmu. Z nej čerpalo svoju podobu i legitimitu. K pojmu „ideológia“ sa v tomto kontexte núkajú slová významného súčasného slovenského odborníka na teóriu práva a bývalého sudcu Ústavného súdu SR, Alexandra Bröstla: „Ideológia vlka nespočíva v tom, že zožerie baránka, ale v tom, že pre tento čin hľadá ospravedlnenie. Ideológia vždy slúži na ospravedlnenie konania. Je pokusom o ospravedlnenie určitého správania pred skutočným alebo fiktívnym spoločenstvom“.^[4]

Základnou myšlienkou marxizmu, ktorá slúžila na ospravedlnenie diktatúry v celom východnom bloku (vrátane Československa) bolo, že „dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triednych bojov“, ako napísali Karl Marx a Friedrich Engels vo svojom Komunistickom manifeste z roku 1848.^[5] Marxisti chápu históriu ľudstva ako sériu spoločenských konfliktov medzi „vykorisťovateľmi“ a „vykorisťovanými“. A v kapitalizme hrá podľa nich rolu prvých menovaných „buržoázia“ (vlastníci kapitálu) a rolu druhých menovaných robotnícky „proletariát“ (teda tí, ktorí predávajú kapitalistom svoju prácu).^[6]

Komunisti pritom vo svojom manifeste „otvorene vyhlasujú, že ich ciele sa dajú dosiahnuť len násilným zvrhnutím celého doterajšieho spoločenského zriadenia“.^[7] Prechodnou fázou medzi kapitalizmom a komunizmom má byť podľa nich „diktatúra proletariátu“, počas ktorej „nová vládnuca trieda bude používať donucovaciu moc štátu na to, aby buržoáziu pripravila o kapitál, aj o všetky produktívne aktíva“.^[8] A Stalin definoval diktatúru proletariátu ako „panstvo nad buržoáziou pomocou násilia“^[9].

A tak politické násilie, obmedzovanie ľudských a občianskych práv občanov, či zoštátnenie výrobných prostriedkov, nie sú javy, ktoré by sa stali súčasťou praxe komunistických režimov akýmsi nedopatrením. Naopak, priamo vyvierajú z marxistickej ideológie, na ktorú nadväzoval Lenin a ďalší. Nie náhodou Lenin chápal štát ako „organizované násilie jednej triedy na potláčanie druhej“. Na argument demokracie ako alternatívy voči komunistickej diktatúre by sa tento sovietsky revolucionár cynicky spýtal: „Demokracia, ale pre ktorú triedu?“ A tak komunisti hovoria o tom, že ich totalitný režim je vlastne „proletárskou“, či „ľudovou demokraciou“, lebo v ňom prostredníctvom Komunistickej strany vládne proletariát, v protiklade k „buržoáznej demokracii“ na Západe, v ktorej vládne buržoázia.^[10]

Komunisti vychádzajú z predpokladu, že centrálne plánované hospodárstvo je efektívnejší model organizácie ekonomických vzťahov ako voľný trh. Zospoločenštenie výrobných prostriedkov tak má (malo) podľa nich zvýšiť materiálny blahobyt spoločnosti a zaručiť jeho rovnomerné rozdelenie, čo by umožnilo prechod socialistického štátu od štádia diktatúry proletariátu ku komunizmu.^[11] Toto je myšlienka, ktorá viedla komunistické režimy do politiky znárodňovania výrobných prostriedkov, nachádzajúcich sa dovtedy v súkromnom vlastníctve (podrobnejšie v kapitole 2.2 Centrálne riadené hospodárstvo bez súkromného vlastníctva).

Základné východiská ideológie marxizmu, či marxizmu-leninizmu umožňujú pochopiť zvláštností socialistického práva oproti tradičnému systému európskeho kontinentálneho práva. To stálo na prístupe, ktorý sformuloval sovietsky právny teoretik a stalinský prokurátor Andrej Januarjevič Vyšinskij, že „právo je iba vôľa vládnucej triedy, povýšená na zákon“^[12]. A v Československu sa uplatňoval princíp, že „čím bolo právo rímske pre európske právo, tým je právo sovietske pre československé právo!“ (Vladimír Procházka, český komunistický právnik a tvorca ústavy z roku 1948)^[13].

Socialistické právo tak charakterizovali najmä tieto zvláštnosti:^[14]

• vedúca úloha komunistickej strany, ktorá je predvojom a reprezentantkou vládnucej vrstvy, tou je v socializme proletariát, či „pracujúci ľud“ (Strane, nie spravodlivosti, slúži aj justícia),
• namiesto princípu právneho štátu (teda štátu, v ktorom je výkon moci viazaný právom) princíp „socialistickej zákonnosti“ (socialistický štát sa riadi svojim socialistickým právom, ktoré má byť navyše vykladané tak, aby slúžilo „pracujúcej triede“ – rozumej štátostrane a cieľu ďalšej výstavby socializmu),
• zvláštne postavenie prokuratúry ako strážkyne socialistickej zákonnosti nielen v trestnom konaní, ale aj pri takzvanom všeobecnom dozore nad štátnou administratívou, štátnymi podnikmi a inými socialistickými organizáciami,
• kolektivizmus vo vlastníckych vzťahoch (prednosť má štátne vlastníctvo, popri ňom funguje družstevné a súkromné vlastníctvo je obmedzené na spotrebné statky),
• centrálne plánovaná ekonomika, ktorej slúži tzv. socialistické podnikanie (bez reálneho podnikania), deklarovaná snaha o nivelizáciu príjmov a zabezpečovanie sociálnych cieľov ako plná zamestnanosť, sociálna politika, či štátna bytová politika,
• zásadný rozchod s niektorými tradičnými princípmi, členením, či inštitútmi európskej kontinentálnej právnej kultúry (aj keď dnešná právna komparatistika považuje socialistické právo väčšinou za zvláštny druh európskeho kontinentálneho práva, ono samo sa považovalo za absolútne odlišné od „buržoázneho“ práva v kapitalistických štátoch),
• potlačený tradičný dualizmus kontinentálneho práva v Európe s členením na právo verejné a súkromné, keďže v socializme „nič nie je súkromné, všetko je verejné“.

Pozrime sa teraz, ako sa tieto filozofické a teoreticko-právne východiská pretavili do právneho poriadku socialistického Československa.

3.1.2 Ľudovo-demokratická a socialistická ústava

Nastoleniu komunistického režimu predchádzajú v komunistickej právnej teórii dve etapy: 1.) obdobie od víťazstva socialistickej revolúcie do vybudovania socializmu, 2.) obdobie upevňovania a rozvoja socializmu, v ktorom začína proces jeho prechodu do konečnej etapy rozvinutej komunistickej výstavby.^[15]

V československom ústavnom práve táto periodizácia našla výraz v dvoch ústavách, ktoré boli prijaté počas štyridsaťročného obdobia totalitného režimu. Prvá ústava z 9. mája 1948, prijatá krátko po komunistickom prevrate, charakterizuje ČSR ako „ľudovú demokraciu“, ktorá má „zaistiť pokojnú cestu k socializmu“.^[16]

Druhá ústava z roku 1960 už vo svojom úvode optimisticky konštatuje: „Socializmus v našej vlasti zvíťazil!“ A pokračuje slovami: „Dovršujúc socialistickú výstavbu, prechádzame k budovaniu vyspelej socialistickej spoločnosti a zhromažďujeme sily na prechod ku komunizmu.“^[17] Zodpovedajúc tomu bol tiež štát premenovaný na „Československú socialistickú republiku“.

Ústava z roku 1960 obsahovala aj dobre známy článok 4, ktorý hovorí, že: „Vedúcou silou v spoločnosti i v štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najaktívnejších a najuvedomelejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie.“ Zrušenie tohto článku sa stalo jednou z kľúčových požiadaviek Novembra 1989.

V oboch ústavách bola zakotvená riadená ekonomika. V ústave z roku 1948 sa v článku XII píše, že „hospodárska sústava ČSR je založená na znárodnení“ vybraných výrobných prostriedkov. Zároveň je tu zakotvený jednotný hospodársky plán, ktorým „riadi štát všetku hospodársku činnosť“. Plánovanie hospodárstva a zospoločenštenie výrobných prostriedkov je zakotvené aj v článku 7 ústavy z roku 1960. Avšak veľmi odlišne obe ústavy upravujú vlastnícke právo.

Kým ústava z roku 1948 aspoň deklaratórne zaručovala majetkovú slobodu (§ 8), pričom súkromné vlastníctvo podľa nej môže byť obmedzené jedine zákonom (§ 9), v ústave z roku 1960 sa už píše o viacerých druhoch vlastníctva (články 8 až 10). V nej bolo zakotvené socialistické vlastníctvo výrobných prostriedkov, a to v dvoch základných formách: štátne vlastníctvo (národný majetok) a družstevné vlastníctvo (majetok ľudových družstiev). Potom zakotvovala osobné vlastníctvo občanov k spotrebným statkom ako sú domčeky, úspory a predmety osobnej a domácej potreby.^[18] To bolo vyhlásené za nedotknuteľné. Malé súkromné podnikanie bolo prípustné len v medziach osobnej práce jednotlivca, keďže mať čo i len jedného súkromného zamestnanca by už bolo vykorisťovaním.

Pokiaľ ide o ostatné ľudské a občianske práva, zaujímavosťou je, že v ústave z roku 1948 ešte stále dominujú mnohé tradičné demokratické práva: rovnosť občanov pred zákonom, osobná sloboda, ktorá môže byť obmedzená len zákonom, domová sloboda, listové tajomstvo, sloboda pobytu, sloboda prejavu, sloboda vyznania, ale tiež petičné, zhromažďovacie a združovacie právo. Aj keď pri väčšine je spomenuté, že môžu byť obmedzené zákonom.

Tieto tradičné demokratické občianske práva obsahuje aj ústava z roku 1960, no úprave práv a povinností občanov textovo dominujú najmä sociálne práva ako právo na prácu a odmenu za ňu, právo na odpočinok po práci, právo na vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a podobne.

Československo v rokoch 1948 až 1989 však nebolo klasickým právnym štátom. Vládol v ňom princíp „socialistickej zákonnosti“ – dodržiavanie a aplikovanie právnych predpisov bolo teda podriadené záujmom štátostrany a cieľu budovania socializmu. Inak povedané, prax sa veľmi líšila od toho, čo zniesol papier oboch ústav.

Česká právnička a sudkyňa Ústavného súdu ČR Kateřina Šimáčková tak upozorňuje na dôležitý paradox: „Ľudovo demokratická májová ústava z roku 1948 s množstvom demokratických ustanovení zahajovala tvrdé päťdesiate roky 20. storočia, socialistická ústava z roku 1960 plná ideologických floskúl o vedúcej úlohe komunistickej strany otvárala 60. roky, typické miernym politickým odmäkom a čiastočnou liberalizáciou“.^[19]

Hoci komunistická totalita pod heslom „proletárskeho internacionalizmu“ potláčala najvypuklejšie prejavy toho, čo nazývala slovenským „buržoáznym nacionalizmom“, požiadavka spravodlivejšej štátoprávnej úpravy vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi bola opäť nastolená počas politického odmäku Pražskej jari v roku 1968. Už po invázii vojsk Varšavskej zmluvy bol schválený ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii. Zákon k 1. januáru 1969 pretvoril ČSSR na federatívny štát, vytvoril novú sústavu federálnych a republikových orgánov a zakotvil rozdelenie ich kompetencií.

No už o dva roky neskôr bol tento ústavný zákon novelizovaný a riadenie štátu opäť centralizované. Darmo existovali počas normalizácie federálna vláda a Federálne zhromaždenie, a popri nich republikové vlády v Česku a na Slovensku, spoločne s Českou a Slovenskou národnou radou, keď skutočná moc sa odvíjala od rozloženia síl v centralistických straníckych štruktúrach. Slovné spojenie „socialistická federácia“ tak bolo len ďalším vnútorne protirečivým pojmom vtedajšej právnej teórie – ďalšou „guľatou kockou“ – podobne ako „demokratický centralizmus“, „ľudová demokracia“, či „socialistická zákonnosť“.

Za zmienku stojí, že Ústavný súd, s ktorým počítal ústavný zákon o československej federácii, nebol nikdy ustanovený.^[20]

3.1.3 Trestnoprávna represia proti „nepriateľom režimu“

Hoci politické procesy počas komunistickej totality nepochybne dosiahli svoj vrchol na prelome 40. a 50. rokov, diktátorský charakter režimu a tvrdá represia proti komukoľvek, koho Strana považovala za svojho nepriateľa, sa prejavovala počas celého obdobia rokov 1948 až 1989. Teoretickým základom zneužívania trestného práva na politické prenasledovanie občanov bola Stalinova téza o „zostrovaní triedneho boja“ v etape prechodu od kapitalizmu k socializmu: Čím je socializmus úspešnejší, tým silnejšia je reakcia jeho nepriateľov a treba ich vyhľadávať aj medzi vysokými straníckymi funkcionármi.^[21]

Už na jeseň 1948 bol prijatý zákon č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky. Okrem trestných činov ako velezrada, vyzvedačstvo, nedovolené ozbrojovanie, šírenie poplašnej správy, schvaľovanie trestného činu a ďalších, ktoré má vo svojom trestnom práve väčšina štátov, vrátane súčasnej SR, obsahoval tento zákon aj trestné činy, ktoré z dnešného pohľadu pôsobia kuriózne, napríklad nedbalé zachovávanie štátneho tajomstva, ublíženie na cti prezidentovi republiky, hanobenie niektorých ústavných činiteľov, zneužitie úradu duchovného (t. j. ak sa duchovný vyjadruje k politike spôsobom, idúcim proti ľudovodemokratickému zriadeniu), ohrozovanie jednotného hospodárskeho plánu z nedbanlivosti, poškodzovanie záujmu republiky v cudzine, či hanobenie spojeneckého štátu.^[22]

Väčšina týchto trestných činov bola formulovaná takým širokým spôsobom, ktorý umožňoval represívnym orgánom štátu stíhať v podstate kohokoľvek za čokoľvek. A prirodzene, aj tie trestné činy, ktoré sú vlastné tiež demokratickým právnym poriadkom, boli zneužívané proti osobám, označeným Stranou za odporcov režimu (pokojne to mohli byť aj vysokí funkcionári komunistickej strany samotnej, ktorí sa dostali do nemilosti).

Z októbra 1948 pochádza tiež zákon č. 247/1948 Zb. o zriadení táborov nútených prác. Okrem osôb, ktoré boli právoplatne odsúdené za trestný čin podľa zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky bolo možné, aby do táborov zaraďovali ľudí aj trojčlenné komisie, ktorých členov a náhradníkov vymenúvajú krajské národné výbory.^[23]

„Zákonom vymedzený okruh osôb, ktoré mohli byť do táborov zaradené, umožňoval úplnú ľubovôľu“, píše česká ústavná sudkyňa Kateřina Šimáčková. „Tábormi prešlo okolo stotisíc ľudí bez toho, že by sa dopustili trestného činu a že by boli súdení riadnym súdom.“^[24]

Keďže od vzniku Československa v roku 1918 platil v republike právny dualizmus (v Česku platilo rakúske trestné právo, na Slovensku uhorské), v roku 1950 bol prijatý nový Trestný zákon, spoločný pre celú republiku.^[25] V § 1 sa píše: „Trestný zákon chráni ľudovodemokratickú republiku, jej socialistickú výstavbu, záujmy pracujúceho ľudu a jednotlivca a vychováva na dodržiavanie pravidiel socialistického spolužitia. Prostriedky na dosiahnutie tohto účelu sú hrozba trestami, ukladanie a výkon trestov a ochranné opatrenia“. ^[26]

Tento kódex vznikol narýchlo v rámci takzvanej právnej dvojročnice. O vzťahu jednotlivca a štátu svedčí aj jeho systematika: V osobitnej časti Trestného zákona, kde sú vymenované jednotlivé trestné činy, sú najskôr uvedené trestné činy proti republike, trestné činy hospodárske a trestné činy proti poriadku vo verejných veciach. Až v ďalších hlavách sú upravené trestné činy, ktoré ohrozujú záujmy jednotlivca. Pre porovnanie, osobitná časť v súčasnosti platného Trestného zákona (zákon č. 300/2005) je upravená tak, že najskôr sú vymenované trestné činy proti životu a zdraviu, trestné činy proti slobode a ľudskej dôstojnosti, trestné činy proti rodine a mládeži a trestné činy proti majetku. Až ďalej sú trestné činy proti republike, či iné trestné činy, na ktorých stíhaní má prvoradý záujem štát.

V roku 1951 bol prijatý zákon č. 69/1951 Zb. o ochrane štátnych hraníc. Aj keď v § 1 deklaruje snahu chrániť hranice „pred prenikaním všetkých nepriateľov tábora pokroku a mieru“^[27] zvonka, v skutočnosti spolu s trestným činom opustenia republiky, ktorý bol upravený v Trestnom zákone a mohol viesť okrem odňatia slobody aj k trestu straty štátneho občianstva, mal brániť občanom Československa v slobode pohybu do zahraničia, primárne na Západ.

Po tom ako ústava z roku 1960 deklarovala víťazstvo socializmu, bol v roku 1961 prijatý aj nový Trestný zákon.^[28] Mal ambíciu spresniť a zdokonaliť niektoré formulácie, zúžiť okruh protiprávnych konaní a viac klásť dôraz na výchovnú funkciu trestného práva, v kontraste s represívnou. No ani tento predpis sa neubránil zneužívaniu zo strany vládnucej moci a bol určený primárne na ochranu režimu a obmedzovanie slobôd občanov, ktoré sú v demokratických krajinách bežné.

Napríklad trestný čin výtržníctva sa používal na obmedzenie slobody zhromažďovania. Navyše, trestné činy ako rozvracanie republiky, podvracanie republiky, zneužívanie náboženskej funkcie, hanobenie republiky a jej predstaviteľa, hanobenie štátu svetovej socialistickej sústavy a jeho predstaviteľa, opustenie republiky, špekulácia (teda v podstate bežný obchod), nedovolené podnikanie, marenie dozoru nad cirkvami – všetky tieto trestné činy boli súčasťou Trestného zákona z roku 1961. Problematický bol tiež trestný čin príživníctva, ktorý bol zrušený až v roku 1990.^[29]

3.1.4 Na troskách súkromného práva

Jedným z typických znakov právnej kultúry európskeho kontinentálneho práva je jeho delenie na verejné a súkromné právo, ktoré siaha až do antiky: „Verejné právo sa vzťahuje na úžitok rímskeho štátu, právo súkromné na záujem jednotlivcov: lebo niečo sa týka verejného úžitku, niečo súkromného.“^[30]

Typickými odvetviami verejného práva sú štátne (ústavné) právo, správne právo, či trestné právo. Naopak, typickými odvetviami súkromného práva sú predovšetkým občianske právo (vrátane rodinného práva) a obchodné právo.

Ako už bolo spomenuté, socialistické právo sa rozišlo s delením na verejné a súkromné. To prvé v podstate zatláča do úzadia to druhé. Ústava z roku 1948 zakotvila direktívne riadenie ekonomiky a tak sa po nástupe komunistov pokračovalo so znárodňovaním, s ktorým sa začalo už v období riadenej demokracie 1945 až 1948. Ešte dekrétmi 100 až 103/1945 prezidenta republiky Edvarda Beneša sa zoštátnili banské, energetické podniky, železiarne, časť chemických závodov, zbrojný priemysel, a ďalšie odvetvia, vrátane výroby gramofónových platní.^[31] Došlo tiež k znárodneniu niektorých podnikov potravinárskeho priemyslu, ale tiež akciových bánk a súkromných poisťovní.

Mesiac po komunistickom prevrate v Československu, bol schválený zákon o novej pozemkovej reforme.^[32] Štát tým zoštátnil poľnohospodársku pôdu nad 50 hektárov s ambíciou prerozdeliť ju medzi maloroľníkov. Toto prerozdeľovanie pôdy bolo sprvu populárne, no čoskoro začali byť malí poľnohospodári tlačení (aj nástrojmi trestnoprávnej represie) do toho, aby vstupovali do Jednotných roľníckych družstiev. Pre slovenský vidiek traumatizujúci proces kolektivizácie, aj s kampaňami proti „kulakom“, ktorí jej vzdorovali, trval po väčšinu päťdesiatych rokov 20. storočia. Dnes nedoceňujeme naplno dosahy kolektivizácie poľnohospodárstva, pretože ekonomike dominujú služby a veľká časť populácie žije v mestách. No na agrárnom a vidieckom Slovensku po druhej svetovej vojne bola pôda hlavným výrobným faktorom. Neprávosti, spojené s nútenou kolektivizáciou, doznievali ešte dlho (viac v kapitole 2.2 Centrálne riadené hospodárstvo bez súkromného vlastníctva).

Podobne ako v oblasti trestného práva, aj v občianskom práve v Československu panoval dualizmus (rakúske predpisy platili v Česku, uhorské na Slovensku). A podobne bol v rámci právnickej dvojročnice 1948 – 1950 vypracovaný prvý spoločný Občiansky zákonník, s účinnosťou od 1. januára 1951.^[33]

Z okruhu upravených vzťahov bolo už pred tým vyňaté rodinné právo. Že nový kódex plnil hlavne politické zadanie, potvrdzuje aj popredný slovenský odborník na občianske právo, Ján Lazar: „Úlohou Občianskeho zákonníka z obsahovej stránky bolo premietnuť princípy Ústavy z 9. mája 1948 týkajúce sa predovšetkým hospodárskeho poriadku do osobitnej a podrobnej úpravy nových majetkových vzťahov.“^[34]

Namiesto jednotnej úpravy vlastníctva, bolo toto rozdrobené na socialistické vlastníctvo, ktoré malo buď formu štátneho alebo družstevného vlastníctva, a potom tu bolo ešte osobné a súkromné vlastníctvo. V znení zákona: „V osobnom vlastníctve sú najmä predmety domácej a osobnej spotreby, rodinné domčeky a úspory nadobudnuté prácou (osobný majetok).“^[35] Súkromné vlastníctvo nie je bližšie definované a je považované za tolerovaný prežitok, ktorý postupne odumrie.

Pre komunistický koncept vlastníctva je charakteristická nielen jeho rozdrobenosť, ale tiež privilegovanie socialistického vlastníctva na úkor iných foriem vlastníctva. Príkladom môže byť úprava spoluvlastníctva v § 135 Občianskeho zákonníka z roku 1950: „O hospodárení so spoločnou vecou rozhoduje väčšina spoluvlastníckych hlasov, počítaná podľa veľkosti podielov. Ak pri rovnosti hlasov hlasuje pre jeden z dvoch názorov socialistický spoluvlastník, platí tento názor za prijatý; inak pri rovnosti hlasov, alebo ak sa nedosiahne väčšina, rozhodne súd.“^[36]

Podobne ako v trestnom práve, aj v občianskom práve si prijatie socialistickej ústavy z roku 1960 vynútilo vznik nového Občianskeho zákonníka.^[37] Oblasť súkromno-právnych vzťahov v tomto období regulujú tri predpisy. Popri Občianskom zákonníku ešte existuje Hospodársky zákonník, ktorý ja fakticky kódexom centrálne plánovanej ekonomiky. Reguluje totiž hospodársku činnosť štátnych organizácií. A potom Zákonník medzinárodného obchodu, ktorého prijatie si vynútila skutočnosť, že ČSSR obchodovala nielen s inými socialistickými štátmi, ale aj s tými kapitalistickými. Zákonník medzinárodného obchodu tak bol zo všetkých troch kódexov jediný medzinárodne zrozumiteľný. Občiansky zákonník i Hospodársky zákonník používali svojráznu terminológiu a predstavovali odklon od tradičných súkromno-právnych zásad.^[38]

Súkromie, ani súkromné právo počas štyroch desaťročí komunistickej totality neodumreli. No najmä pre občianske právo išlo o obdobie úpadku.

3.1.5 Premena rybacej polievky na rybník so živými rybami

Keď v roku 1989 komunistický totalitný režim padol, slovenská spoločnosť sa ocitla pred výzvou vrátiť sa k tradičnému európskemu systému práva. Znamenalo to obnoviť kontinuitu s obdobím pred rokom 1948 a súčasne zohľadniť vývoj, ktorý sa odvtedy udial v slobodnom svete i medzinárodné záväzky štátu. Návrat k ľudským právam, zastupiteľskej demokracii a politickému pluralizmu, ale tiež k súkromnému vlastníctvu výrobných prostriedkov, trhovým vzťahom a podnikateľskej iniciatíve sa prakticky realizoval prostredníctvom rušenia a novelizácií existujúcich, či prijímania úplne nových právnych noriem.

Reštitúcie majetku a predovšetkým privatizácia na dlhé roky viedli k politickým sporom a verejným polemikám. Niektoré formy privatizácie boli verejnosťou vnímané ako morálne pochybné, či nespravodlivé, a prispeli k premene dobre prepojenej a informačne zvýhodnenej komunistickej nomenklatúry na novodobú ponovembrovú zbohatlícku oligarchiu. Na druhej strane, výzve návratu k súkromnému vlastníctvu, so všetkými zákrutami, ktoré si jej prevedenie vyžiadalo, by slovenská spoločnosť nemusela čeliť bez prvotného hriechu, ktorým bolo znárodnenie na konci štyridsiatych rokov 20. storočia.

V súvislosti s ambíciou SR vstúpiť do EÚ, čo sa aj podarilo v roku 2004, sa slovenský právny poriadok začal zbližovať s európskym právom. V oblasti ľudských práv a občianskych slobôd sa Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu stal poslednou inštanciou pre občanov SR, ktorí majú pocit, že im na domácich súdoch boli ich práva upreté.

Rozsiahlymi zmenami prešli po roku 1989 jednotlivé právne odvetvia. Trestné a civilné kódexy boli novelizované tak, aby ich systematika, podoba jednotlivých inštitútov i terminológia začala pripomínať systematiku, inštitúty a terminológiu podobných predpisov v štátoch západnej Európy. Avšak sústavné a často vzájomne protirečivé novelizácie neprispeli k právnej istote. Čo ešte podčiarklo občas zmätočné rozhodovanie súdov. Justícia trpí v európskom porovnaní vysokej nedôvere.

Viaceré kľúčové predpisy boli nanovo vytvorené. Ako napríklad Obchodný zákonník, prijatý v roku 1991, s účinnosťou od 1. januára 1992, ktorý nahradil zrušený Hospodársky zákonník a Zákonník medzinárodného obchodu.

Potreba úplne nových predpisov vznikla aj v iných právnych odvetviach. Kým napríklad nový Trestný zákon bol prijatý v roku 2005, na nový Občiansky zákonník sa stále čaká. Pre porovnanie, v Českej republike prijali nový Občiansky zákonník, ktorý nahradil ten z roku 1964, v roku 2012.

Záver

Hoci potentáti komunistického režimu pokojne dožili alebo dožívajú svoje životy a nepodarilo sa voči nim vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť, dôležité je, že súčasťou slovenského právneho poriadku je aspoň symbolické odsúdenie prednovembrového režimu. V zákone o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému z roku 1996 Národná rada SR vyhlásila, že:

„Komunistická strana Československa a jej odnož Komunistická strana Slovenska sú zodpovedné za spôsob vlády v našej krajine v rokoch 1948-1989, a to najmä za cieľavedomé ničenie tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských práv, za úmyselné porušovanie ľudských práv a slobôd, za justičné zločiny vykonané v politických procesoch, za teror vykonávaný proti nositeľom iných názorov, než aké zodpovedali učeniu marxizmu-leninizmu, za devastáciu hospodárstva, za zničenie tradičných princípov vlastníckeho práva, za zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy a kultúry na politické a ideologické účely“.^[39]

Režim, založený na komunistickej ideológií, je podľa tohto zákona odsúdeniahodný. Od roku 1968 sa udržiaval v spojení s cudzou mocnosťou a s pomocou okupačných vojsk.

Dôležité je tiež aspoň slovné ocenenie tých, ktorí sa komunistickému režimu odmietli podvoliť. Ako sa píše v zákone o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému: „Odpor občanov proti komunistickému režimu, prameniaci v demokratickom presvedčení, prejavujúci sa odbojom, pomocou prenasledovaným alebo inou činnosťou vo vnútri štátu alebo v zahraničí samostatne alebo v spojení s demokratickou mocnosťou, bol legitímny, morálne oprávnený a je hodný úcty“.^[40]

V súvislosti s experimentom z rokov 1948 až 989 sa napokon ako záverečné zúčtovanie núkajú slová historika Richarda Pipesa:

„Komunizmus nebol dobrou myšlienkou, ktorá sa zle realizovala. Bol zlou myšlienkou.“^[41]

Literatúra

Poznámky pod čiarou

1. FOCUS (2018), s. 54. ↑

2. Charta 77 – text prehlásenia. ↑

3. Tamže. ↑

4. Bröstl (1999), s. 245. ↑

5. Engels, Marx (1848), s. 13. ↑

6. Protiklady medzi týmito dvomi triedami vraj zákonite vyústia do akejsi apokalyptickej revolúcie, v ktorej proletariát zvrhne svojich vykorisťovateľov a nastolí komunizmus – dokonalú utopickú spoločnosť bez triednych rozdielov, „zotročujúceho“ súkromného vlastníctva, dokonca s vyhliadkou postupného odumretia práva i štátu. (Dojčák, 1977, s. 403). ↑

7. Engels, Marx (1848), s. 34. ↑

8. Pipes (2007), s. 15. ↑

9. Bröstl (1999), s. 251. ↑

10. Bröstl (1999), s. 248. ↑

11. Dojčák (1977), s. 382. ↑

12. Vyshinski (1948), s. 13. ↑

13. Štefanovič (2007), s. 43. ↑

14. Štefanovič (2007), s. 96. ↑

15. Dojčák (1977), s. 382. ↑

16. Ústavný zákon č. 150/1948 Zb., Prehlásenie ↑

17. Ústavný zákon č. 100/1960 Zb., Vyhlásenie I. ↑

18. Zákon č. 141/1950 Zb. (Občiansky zákonník), § 105. ↑

19. Šimáčková (2009), s. 124. ↑

20. Tamže, s. 137. ↑

21. Gřivna (2009), s. 554. ↑

22. Zákon č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky. ↑

23. Zákon č. 247/1948 Zb. o táboroch nútených prác, § 3, ods.1 ↑

24. Šimáčková (2009), s. 130. ↑

25. Zákon č. 86/1950 Zb. (Trestný zákon). ↑

26. Tamže. ↑

27. Zákon č. 69/1951 Zb. o ochrane štátnych hraníc, § 1. ↑

28. Zákon č. 140/1961 Zb. (Trestný zákon). ↑

29. Gřivna, (2009), s. 578. ↑

30. Blaho, Vaňková (2008), s. 53. ↑

31. Dekrét prezidenta republiky č. 100/1945 Zb. o znárodnení dolov a niektorých priemyselných podnikov, § 1, ods. 1 ↑

32. Zákon č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. ↑

33. Zákon č. 141/1950 Zb. (Občiansky zákonník) ↑

34. Lazar (2010), s. 50. ↑

35. Zákon č. 141/1950 Zb. (Občiansky zákonník), § 105 ↑

36. Tamže, § 135. ↑

37. Zákon č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník) ↑

38. Lazar (2010), s. 55. ↑

39. Zákon č. 125/1996 Z.z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, Preambula ↑

40. Zákon č. 125/1996 Z.z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, §2, ods.1 ↑

41. Pipes (2007), s. 130. ↑