2.6 SPOJENÉ ŠTÁTY AMERICKÉ

Úvod

Spojené štáty americké nie sú verejnosťou zvyčajne vnímané ako krajina, ktorá by slúžila ako príklad zlyhania sociálneho štátu. Naopak, často sú mylne označované za príklad bezbrehého kapitalizmu. V tomto ohľade sa dáva za príklad nižšia miera garantovaných benefitov pre zamestnancov a celkovo viac deregulovaný trh práce. Tieto aspekty však majú malú výpovednú hodnotu s ohľadom na celkovú mohutnosť sociálneho systému, ktorý zaťažuje americkú ekonomiku a spoločnosť. V roku 2016 sa jeho náklady vyšplhali na takmer 1,1 bilióna amerických dolárov, pričom túto sumu prerozdeľovalo na federálnej úrovni vyše osemdesiat sociálnych programov.^[1]

Práve preto je potrebné poukázať aj na zlyhanie tohto štátu, ktorý aj pri svojej robustnosti nedokázal znížiť mieru chudoby od doby, kedy Lyndon B. Johnson vyhlásil v roku 1964 vojnu chudobe. V tejto kapitole predstavíme jednotlivé zložky tohto štátu, aspekty jeho zlyhania najmä s ohľadom na federálnu úroveň,^[2] jeho dôsledky na súčasnosť a budúcnosť Spojených štátov, pričom vychádzame z úspešného príbehu tejto krajiny a momentov, ktoré vyvolali dopyt po zásahoch štátu v nej.

2.6.1 Ekonomický zázrak Spojených štátov

Spojené štáty ako krajina sa vo viacerých ohľadoch stali dieťaťom kapitalizmu. Nielen kvôli tomu, že to bola krajina, ktorá vznikla z protestu proti daniam, či preto, že bola krajinou štvancov, ktorí utiekli pred náboženským útlakom a mali teda vrodenú nedôveru voči štátu ako arbitrovi morálky. Dielom náhody sa navyše rok vzniku Spojených štátov (1776) symbolicky zhoduje s rokom vydania knihy Adama Smitha Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov.^[3] Spojené štáty teda skutočne vznikali vo viacerých aspektoch ako krajina definovaná odporom voči daniam a vládnym zásahom.

Bola to kombinácia viacerých faktorov, ktorá viedla Spojené štáty k zadefinovaniu ústavy, v ktorej mala federálna vláda minimálne a limitované právomoci a zároveň k určeniu Základnej listiny práv (Bill of Rights), ktoré definovali neodňateľné práva každého občana Spojených štátov. Vďaka tomu viacero historikov poukazuje na to, že nie je náhodou, že práve od vzniku Spojených štátov v podstate až do krachu burzy a spustenia Veľkej hospodárskej krízy (Great Depression) si Spojené štáty prešli najväčšou fázou ekonomického rozvoja.

Raný kapitalizmus 19. storočia podporujúci možnosti vychádzajúce z priemyselnej revolúcie viedol k významnému rozvoju v druhej polovici 19. storočia cez rozvoj dopravy (vlakovej, automobilovej ako aj prvej leteckej) alebo komunikácie (telefonickej, telegrafickej, fonografu, rádia) a masovej výstavby, napríklad mrakodrapov. Zároveň to viedlo k účinnému využívaniu elektrickej energie, stavbe vodných priehrad, vývoju pouličného osvetlenia, klimatizácie, pouličného osvetlenia a základom moderných nákupných centier. V neposlednom rade sa vďaka rozvoju kvality života medzi rokmi 1800 a 1900 zvýšila priemerná očakávaná dĺžka života z 37 na 47 rokov.^[4] Celé toto obdobie inovácií a rozvoja sa odohralo v období laissez-faire prístupu, teda aj slobodného trhu a kapitalizmu.^[5]

Raný kapitalizmus tiež v kontexte amerického príbehu viedol k udržaniu a rozvoju systému konštitučnej republiky a rozvoja demokracie napríklad v Anglicku (1863), Francúzsku (1871) a neskôr aj k rozvoju volebného práva smerom k ženám v Spojených štátoch v roku 1920. S priemernou mierou migrácie na úrovni milióna ľudí ročne sa Spojené štáty stali vedúcou krajinou z hľadiska príjmu priamych zahraničných investícií. To viedlo k vedúcej pozícii miest ako Silicon Valley, Wall Street alebo Hollywood z hľadiska svetového výskumu, finančníctva a kultúrneho priemyslu. Práve moderný kapitalizmus umožnil vybudovať zo Spojených štátov, ktoré tvorili len 5 percent z celkového globálneho počtu obyvateľstva, svetovú veľmoc. Malá bývalá britská kolónia s piatimi miliónmi obyvateľov v roku 1800 sa najmä vďaka kapitalizmu zmenila na mocnosť s 328 miliónmi obyvateľov v roku 2019. Príbeh Spojených štátov je dôkazom, že kapitalizmus dokázal vystavať ekonomický základ pre modernú spoločnosť.^[6]

2.6.2 Zrod amerického sociálneho štátu

Zrod sociálneho štátu v Spojených štátoch nastal v roku 1933 so spustením programu New Deal (Nový údel) prezidenta Franklina Delano Roosevelta. Ten ním reagoval na hospodárske a sociálne dôsledky hospodárskej krízy, ktorá začala rokom 1929 a trvala až do konca tridsiatych rokov 20. storočia. Aj pred príchodom tejto krízy existovalo v Spojených štátoch približne 18 miliónov ľudí, najmä starších, postihnutých alebo matiek s deťmi nachádzajúcich sa pod hranicou chudoby. Do roku 1933 sa o týchto ľudí starala charita alebo na lokálnej a štátnej úrovni zriaďované inštitúcie, napríklad chudobince. Tieto poskytovali podporu vo forme jedla, paliva na kúrenie alebo v zriedkavých prípadoch vo forme peňazí. S využívaním týchto inštitúcií sa spájala stigma. Jedným z prvých nástrojov uplatňovaných takmer univerzálne bola podpora pre matky s deťmi.^[7] Veľká hospodárska kríza dosiahla skok nezamestnanosti z 3 percent na 25 percent celkového počtu pracovnej sily, zatiaľ čo mzdy tých, ktorý zostali zamestnaní, výrazne klesli. Hrubý domáci produkt klesol takmer na polovicu.^[8]

Nový údel

Vyzbrojený dobrými úmyslami, prezident Roosevelt rozbehol mašinériu amerického federálneho sociálneho štátu. Za prvých sto dní spustil niekoľko opatrení, ktoré výrazne ovplyvnili mieru zásahov vlády do bežného života obyvateľov:

1. bankové prázdniny: 6. marca 1933 Roosevelt rozhodol o zatvorení všetkých bánk do 9. marca. Nový zákon umožnil zreorganizovať banky schopné prežiť, ostatné zlikvidoval.
2. zákaz vývozu zlata a striebra z USA a nútený odpredaj zlata od obyvateľov federálnej vláde. To viedlo prvýkrát v americkej histórii k odpútaniu dolára od zlatého štandardu a jeho následnej devalvácii. Roosevelt zakázal súkromné vlastníctvo zlata a následne umelo upravoval jeho kúpnu cenu.

V druhej fáze Nového údelu Roosevelt zaviedol systém Social Security, schémy verejného sociálneho zabezpečenia zahŕňajúcej sociálne poistenie starobných dôchodkov ako aj poistenia v nezamestnanosti a dávky pre postihnutých a neúplné rodiny. Tým sa stanovil základ pre dnešný sociálny systém Spojených štátov.^[9] Tie sa na federálnej úrovni stali tiež aktívne v poskytovaní pracovných príležitostí pre nezamestnaných pri stavbe infraštruktúry, ako ciest, mostov, vodných nádrží, parkov a mnohých iných. Okrem toho sa vláda začala aktívne zapájať do riadenia vzťahov medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, pričom uľahčila odborom pozíciu pri presadzovaní svojich záujmov prostredníctvom vládou sankcionovaných procesov. Aj keď odbory v USA majú podstatne menšie postavenie ako v Európe, viedlo to k rádovému znásobeniu členov odborových organizácií, najmä v odvetviach masovej výroby.^[10] V neposlednom rade federálna vláda zaviedla minimálnu mzdu, ako aj maximálny pracovný čas za týždeň.

Vojna proti chudobe

Druhou fázou veľkého rozvoja úlohy federálnej vlády v rámci sociálneho štátu bola iniciatíva Vojna proti chudobe, ktorú predstavil prezident Lyndon B. Johnson.^[11] Hlavnou časťou tejto iniciatívy bol zákon s názvom Economic Opportunity Act z roku 1964, ktorý vytvoril komunitné pracovné programy a iné organizácie na zvyšovanie vzdelávania a zamestnanosti mladých ľudí. Dôvodom na tieto opatrenia bol rast miery chudoby na úroveň 19 percent. Ďalšie opatrenia tejto iniciatívy boli:

• potravinové lístky,
• zákon o základnom a strednom školstve,
• rozvoj verejného sociálneho poistenia – vznik verejných zdravotníckych programov Medicare a Medicaid.^[12]

V rámci nich boli vytvorené viaceré inštitúcie na podporu týchto programov. Programy mali za cieľ odhaliť skutočný rozmer chudoby, túto chudobu a jej dosahy minimalizovať alebo jej dokonca predchádzať. Napriek tomu, koľko výdavkov išlo celkovo do týchto programov, problémom zostal fakt, že tieto programy mali iba minimálny dopad na úroveň chudoby v Spojených štátoch.^[13]

2.6.3 Kríza amerického sociálneho systému a potreba reforiem

Finančné náklady

Tieto zmeny viedli k významnému rozmachu sociálneho štátu. Výsledkom takejto expanzie kompetencií a zasahovania federálnej vlády v oblasti životnej úrovne obyvateľstva bola kríza sociálneho štátu vo viacerých smeroch. Prvým krízovým bodom v tomto smere bol nekontrolovateľný rast počtu sociálnych programov. V roku 1964 boli výdavky na tieto programy na úrovni 10,6 miliardy dolárov, no do roku 2016 táto suma stúpla na 1,1 bilióna dolárov. Tieto čísla však nezachytávajú dva povinnými odvodmi priebežne financované programy v starobnom dôchodkovom zabezpečení a v zdravotníctve (Social Security a Medicare). Desať najväčších programov z celkovo 83 programov pre pomoc chudobným, ktoré v súčasnosti fungujú na federálnej úrovni, zdvojnásobilo svoj podiel na celkových federálnych výdavkoch. Pri prihliadnutí na infláciu len týchto desať najväčších programov zaznamenalo nárast výdavkov o 378 percent. Týmto sa výdavky na sociálny štát stali najväčším bremenom na federálnom rozpočte.^[14] Na jedného chudobného obyvateľa sa výdavky s ohľadom na mieru inflácie zvýšili z úrovne 478 dolárov v 1964 na 3 522 dolárov v roku 2016.^[15]

Podobné raketové nárasty vládnych výdavkov je vidieť v hlavných zložkách tohto sociálneho systému. Systém zdravotnej podpory pre chudobných Medicaid rástol z hľadiska výdavkov a aj pri započítaní inflácie v oblasti zdravotných výdavkov rástli náklady na tento systém 13-násobne. Výdavky na programy pre chudobných v podobe peňažných benefitov, potravinovej pomoci a programy podpory bývania vzrástli 10-násobne.^[16] Popri tom tieto výdavky vzrástli výrazne z hľadiska ich pomeru k HDP. V tomto prepočte rástli výdavky na pomoc pre chudobných veľmi rýchlo. Zatiaľ čo koncom druhej svetovej vojny tieto výdavky tvorili iba 0,6 percenta celkového hrubého domáceho produktu Spojených štátov, v roku 1964 boli stále na úrovni akceptovateľných 1,6 percenta HDP. Avšak v nasledovnej dekáde tieto výdavky explodovali, keď už koncom sedemdesiatych rokov toto číslo narástlo na úroveň 3,6 percenta HDP. Prezident Reagan mierne znížil toto číslo, no po jeho odchode z úradu začalo zasa raketovo narastať. V súčasnosti táto časť sociálneho štátu dosiahla úroveň 6 percent HDP, s tempom rastu jedného percentuálneho bodu za desaťročie.

Celková suma výdavkov na program Vojna proti chudobe bola za niečo vyše 50 rokov v celkovej výške 27,8 bilióna amerických dolárov. V kontraste s nákladmi, ktoré Spojené štáty vynaložili na všetky vojny spolu od čias Americkej revolúcie vo výške 8 biliónov dolárov, je táto suma astronomická.^[17]

Vytvorenie závislej spoločnosti

Tieto náklady na sociálny systém, ktorý siaha v podobe systémov starobného dôchodku alebo iných dávok ešte oveľa ďalej, majú svoj ďalší dopad. Tento dopad je v podobe armády ľudí, ktorí sú od tohto systému závislí. Len potravinové kupóny v roku 2013 poberalo 48 miliónov Američanov, teda jeden zo šiestich obyvateľov tejto krajiny. Je teda nepredstaviteľné, že by politici prestali v navyšovaní týchto sľubov do budúcnosti v rámci politickej kampane. Pri zarátaní budúcich nekrytých záväzkov americkej federálnej vlády sa implicitné záväzky len v programoch Social Security a Medicare odhadujú na 100 biliónov dolárov, čo predstavuje približne 500 % súčasného HDP krajiny.^[18]

Navyše, čísla ukazujú, že miera chudoby v Spojených štátoch takmer neklesla,^[19] a to napriek tomu, že pri prerozdelení miliardy dolárov na každého chudobného v krajine vychádza 20 610 dolárov za rok alebo 61 830 dolárov na trojčlennú rodinu.^[20]

Táto miera výdavkov spôsobila, že sociálny systém odrádza od zamestnania sa a od manželstva a teda zakladania stabilných rodín. K materiálnej chudobe sa teda pridáva aj niečo, čo odborníci nazývajú behaviorálna chudoba.^[21] Sociálny systém podrýva pracovnú morálku, štruktúru rodín a sociálnu štruktúra viacerých segmentov americkej spoločnosti, čo viedlo k vytvoreniu celej triedy obyvateľov závislých od sociálneho štátu. Na strane druhej sa ale nesmie zabúdať na úplne novú triedu byrokratov, ktorí spravujú tento systém a ktorých kariéra závisí od toho, že bude dostatok chudobných ktorí budú potrebovať tento systém.

Záver

Spojené štáty sa za posledné polstoročie zmenili zo žiarivého príkladu kapitalizmu, ktorý dostal krajinu z chudoby, na systém spleti sociálnych programov, ktoré nedokážu s mierou chudoby v krajine nič spraviť. Naopak, odčerpávaním toľkých zdrojov z produktívnej časti ekonomiky znižujú jej výkonnosť a obmedzujú prosperitu Američanov. Výsledkom sú problémy, s ktorými sa musí celý systém skôr či neskôr vysporiadať. Prináša to so sebou aj zmenu myslenia bežných obyvateľov, ktorí sú oveľa náchylnejší veriť sľubom silného sociálneho štátu. Je preto potrebné upozorňovať na už súčasnú masívnosť amerického sociálneho systému a vysvetľovať pozitíva voľného trhu, ktorý Spojené štáty dostal na výslnie.

Literatúra

Poznámky pod čiarou

1. Chantrill (2020), Rector, Menon (2018) ↑

2. Analýza situácie jednotlivých štátov USA by si vyžadovala podrobnejšiu analýzu. ↑

3. Dostupné online: https://oll.libertyfund.org/titles/smith-an-inquiry-into-the-nature-and-causes-of-the-wealth-of-nations-cannan-ed-vol-1 (Smith, [1776] 1904, Cannan ed) ↑

4. Adelman (2014) ↑

5. Epstein (2016) ↑

6. Adelman (2014) ↑

7. Constitutional Rights Foundation (2020) ↑

8. Amadeo, K. (2019) ↑

9. Dewitt (2005) ↑

10. Burns, Dunn (2001) ↑

11. Johnson (1964) ↑

12. Epstein (2010) ↑

13. Kataja (2017), Rector (2014) ↑

14. Sessions (2012) ↑

15. Rector, Menon (2018) ↑

16. U. S. Department of Commerce (2016) ↑

17. Rector, Menon (2018) ↑

18. Rosefielde, Mills (2013) ↑

19. Rector (2014) ↑

20. Bandow (2013) ↑

21. Delisi, Wright (2019) ↑