2.6 SOCIÁLNA SPRAVODLIVOSŤ V PRAXI

Úvod

Pozitívne predstavy o životnej úrovni obyvateľov v socializme si nemalá časť dnešnej populácie spája aj s tým, že predchádzajúci režim bol sociálne spravodlivý, a to sociálne spravodlivejší ako ten súčasný. Podľa prieskumu verejnej mienky agentúry FOCUS z apríla 2018 si až 68,7 % ľudí na Slovensku myslí, že socializmus bol sociálne spravodlivejší systém ako je ten dnešný, pretože neexistovali veľké príjmové rozdiely medzi ľuďmi, ako je tomu dnes.^[1]

Respondenti v tomto prieskume zároveň považovali ako druhú najväčšiu vymoženosť socializmu sociálne istoty. Tie mnohí ľudia očakávajú od vlády aj dnes. A politici im takéto „istoty“ radi sľubujú a z ich peňazí si ich tak „kupujú“. Príkladom je poskytovanie tzv. sociálnych balíčkov. S tým súvisí v socializme rozšírená a dodnes akceptovaná predstava ľudí o možnosti získavania tovarov alebo služieb „zadarmo“ a o primárnej zodpovednosti štátu za ich finančné zabezpečenie.

Vo významnej miere dnes zaznievajú hlasy aj o tom, že dôchodcovia boli na tom v socializme finančne lepšie ako v súčasnosti a chudoba v predchádzajúcom režime neexistovala. Tá aj bola väčšinu obdobia socializmu tabuizovanou témou. V sociálne spravodlivej spoločnosti sa totiž vôbec nemala vyskytovať. Jedným z cieľov socializmu bolo práve odstránenie existenčných neistôt a chudoby zo života pracujúcich. Koncom obdobia socializmu sa podľa vtedajších platných zákonov nemal nijaký občan nachádzať pod existenčným minimom.

Komunistická strana v čase budovania reálneho socializmu deklarovala sociálnu spravodlivosť a rovnosť ako nosné zámery, ktoré podľa nej socialistický systém aj napĺňal. S tým súvisela vyše štyridsaťročná snaha o pretvorenie človeka a konštruovanie jeho novej identity od jednotlivca ku kolektívu. Intenzívne šírená socialistická ideológia zanechala dodnes zakorenené dôsledky. Prejavom sú okrem iného výsledky spomínaného prieskumu verejnej mienky, závisť a podozrievanie voči individuálnemu úspechu, osobitne podnikateľskému.

Realita „sociálne spravodlivej spoločnosti“ pritom bola iná ako komunistickou stranou deklarované ciele a výsledky a tiež iná ako spomenuté predstavy časti dnešnej populácie o socialistickej spoločnosti.

2.6.1 Štát namiesto osobnej zodpovednosti

Východiskom identifikovania socialistickej reality v tejto oblasti je odpoveď na otázku, ako sa vládnuci komunisti snažili naplniť konštrukt „sociálnej spravodlivosti“, ktorý nestojí ako skutočná spravodlivosť na individuálnej zodpovednosti a negatívnych bariérach pre udržanie slobodnej spoločnosti, ale na kolektívnom princípe privilegovaných a „vinníkov“.^[2] Predpokladom budovania „sociálne spravodlivej“ spoločnosti v praxi bolo, že nimi riadený štát prevzal kontrolu nielen nad hospodárstvom a ekonomickými aktivitami ľudí, ale aj nad ich finančným zabezpečením, čím obmedzil a v značnej miere nahradil a vytlačil ich osobnú zodpovednosť.

Komunistická štátostrana zároveň využívala hospodárstvo na sociálne účely. Snažila sa vyvolávať ilúziu finančného dostatku. V neefektívne fungujúcej ekonomike s absurdne vysokým zdanením sa presúvali zdroje v prospech udržania určitej oficiálne proklamovanej životnej úrovne. Vznikali tým manká v iných oblastiach, napríklad v technológiách a infraštruktúre.^[3]

Ilúziu finančného dostatku živila komunistická moc v ľuďoch aj pomocou cenovej politiky, deformujúcej ceny. Prostredníctvom dotovaných cien a cenovej regulácie si ľudia mohli kupovať mnohé tovary lacnejšie ako by boli ich reálne ceny na trhu a i za nižšie ceny ako boli ich výrobné náklady. Mnohí ľudia si však dostatočne neuvedomovali, že všetky tieto náklady platili cez dane, či technologickým zaostávaním a nedostatkom. Navyše, predstavy o nižších cenách za socializmu vo vzťahu k príjmom oproti súčasnosti sa v prípade väčšiny tovarov a služieb ukázali ako mýtus, ako vyplynulo z výsledkov porovnania, ktoré prezentujeme v predchádzajúcej kapitole.

Prostredníctvom týchto a ďalších politík, spolu s poskytovaním mnohých tovarov a služieb údajne zadarmo, socialistické vlády vybudovali v ľuďoch kultúru závislosti a mentalitu nárokovateľnosti. Poskytovaním nezanedbateľného množstva tovarov a služieb bez priamej odplaty sa potláčala osobná zodpovednosť ľudí, klesala ekonomická aktivita a schopnosť inovovať.

Tieto deformácie pretrvávajú v určitej miere a podobe aj v myslení a konaní ľudí v súčasnosti. Vlády ich napríklad podporujú „rozdávaním darčekov“ prostredníctvom tzv. sociálnych balíčkov. Aj v ich prípade však platí, že ide o prerozdeľovanie vynútením získaných finančných zdrojov daňovníkov.

2.6.2 Násilná nivelizácia a umelé majetkové nerovnosti

Tlak na nivelizáciu príjmov a majetkov

Socialistický režim pod zámienkou sociálnej spravodlivosti a rovnosti vo výsledkoch násilne  centrálnymi zásahmi nivelizoval príjmy a majetky ľudí. Cieľom bolo vytvoriť masu zamestnancov závislých od štátu, bez vlastníctva výrobných prostriedkov, ale pritom nie chudobných. Komunistická strana to uskutočňovala na jednej strane spomenutým administratívnym udržiavaním životnej úrovne na základnej úrovni, hoci na úkor budúcnosti, a na druhej strane zlikvidovaním stredných a bohatších vrstiev a systematickou likvidáciou kapitalistických prvkov spoločnosti. Životná úroveň obyvateľov čoraz viac zaostávala za vyspelými západnými krajinami a bola podstatne nižšia ako je dnes (ako sme to prezentovali v predchádzajúcich kapitolách).

Znárodňovaním, kolektivizáciou a menovou reformou z roku 1953 komunisti ukradli ľuďom majetky, čím sa začal proces likvidácie bohatších a stredných vrstiev. Sprevádzal ho a ďalej pokračoval proces likvidácie stredných stavov v podobe priamych a nepriamych tlakov na ukončenie činnosti živností a iných drobných podnikaní. Znakom násilnej prestavby vlastníckych a pracovných vzťahov bola likvidácia súkromných podnikov kapitalistov a malovýrobcov. Zlikvidované pritom boli nielen vrstvy veľkopodnikateľov, živnostníkov a roľníkov, ale aj dôležité podmienky pôsobenia inteligencie (ako sloboda prejavu a tvorby, či nezávislosť) a v dôsledku represií jej viacerí predstavitelia (ktorí sa tak oficiálne nemohli venovať intelektuálnej práci).

Štátna moc od začiatku svojho pôsobenia u nás pristupovala rôzne a so zámerným znevýhodnením voči malým podnikateľom. Týkalo sa to viacerých oblastí, napríklad sociálnej politiky a v rámci nej napríklad prídavkov na deti. Režim ich pre vybrané skupiny družstevných roľníkov zaviedol až od roku 1963 a od roku 1968 aj pre zvyšok samostatne zárobkovo činných osôb, ktoré ešte ostali po všetkých nátlakových akciách komunistických vlád. Rôzne formy postupne zatlačovaného a de facto likvidovaného podnikania boli v tom čase znevýhodňované aj v prípade zabezpečenia občanov počas choroby, kedy boli znova zo skupiny pracujúcich vyradené samostatne hospodáriace osoby a na začiatku aj družstevní roľníci.^[4]

Na druhej strane, zákon o národnom poistení, prijatý po februári 1948, mal pokryť všetky riziká a všetkých občanov. Poistenie malo byť financované poistencami, zamestnávateľmi aj štátom. Onedlho však bolo zlúčené s daňou zo mzdy a stalo sa nezreteľným. Tým sa tiež rozšíril mýtus o bezplatnosti mnohých služieb poskytovaných štátom.

Ďalšou otázkou je, do akej miery boli príjmy obyvateľstva socialistického Československa nivelizované. To, že každý zarábal rovnako, dnes tvrdí významná časť obyvateľov, najmä staršia generácia. Aj oficiálne údaje však poukazujú na nezanedbateľné príjmové rozdiely v socialistickom Československu. Graf 27 napríklad ilustruje, že v roku 1959 dosahovali najčastejšie ľudia mzdy v intervale od 600 do 1400 Kčs (korún československých) mesačne. V tomto intervale najnižších príjmov sa v tom čase nachádzalo vyše 70 % pracovníkov, pričom najvyššie zarábajúce skupiny dostávali 3,5 krát vyššie mzdy ako týchto 70 % pracovníkov.

V oficiálnych štatistikách nevidieť hornú hranicu príjmov, čo implikuje skupinu ľudí, ktorých príjmy mohli byť podobne neohraničené, ako sú dnes. V spoločnosti sa teda nenachádzala výraznejšia stredne zarábajúca vrstva obyvateľstva. Naopak, najširšie skupiny obyvateľov boli najnižšie ohodnotené v rámci celkovej distribúcie príjmov.

Graf 27 dokumentuje i to, že početné nízkopríjmové skupiny ľudí sa postupom času začali pomaly presúvať do stredu príjmovej distribúcie. Príjmové rozloženie sa teda začalo viac podobať pyramídovému rozloženiu, kde zostali nízkopríjmové skupiny obyvateľstva, ktoré sa zmenšovali a pribúdali vyššie zarábajúce skupiny. Opäť sa tak začala vytvárať stredná vrstva obyvateľstva.

Sľubne vyzerajúci vývoj v príjmovej oblasti však pri ďalšom skúmaní stráca svoj lesk. Jiří Večerník (1992)^[5] napríklad upozorňuje na nasledovné neevidované zmeny v mzdovej pozícii rôznych kategórií pracovníkov:

1. Vrchol vekovej krivky miezd sa posúval k vyššiemu veku – pozícia mladých pracovníkov sa relatívne zhoršovala a naproti tomu sa  zvýhodňovala pozícia pracovníkov až tesne k preddôchodkovému veku.
2. Dlhodobo sa posilňovala pozícia výrobných odvetví pred nevýrobnými. Mzdy stúpali v priemysle a stavebníctve a klesali v oblasti služieb.
3. V rovnakom duchu tiež klesla pozícia vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov a zmenšovali sa rozdiely medzi jednotlivými stupňami vzdelania. Z prvých oficiálnych informácií o mzdách podľa vzdelania z roku 1968 zo sektora priemyslu a stavebníctva vyplynulo, že celoživotné zárobky vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov nedosahovali úroveň stredoškolsky vzdelaných.

Umelo vyvolávané príjmové a majetkové rozdiely

Hoci spoločnosť mala byť príjmovo a majetkovo nivelizovaná, nachádzali sa v nej „rovní a rovnejší“. Komunistický režim postupne umelo vytvoril privilegované skupiny poberajúce výhody a oproti tomu určil príjmovo a majetkovo postihované skupiny.

Medzi vyvolené skupiny predchádzajúceho režimu patrili funkcionári KSČ a iní príslušníci jej nomenklatúry (riaditelia podnikov, námestníci,..), zamestnanci ministerstiev, vojaci, policajti, baníci, či lojálni umelci (popoví speváci, herci,..).

Za pracujúcich sa z definície považovali len pracovníci socialistického sektora, čo vylučovalo určité skupiny z ich právnych nárokov na sociálne dávky. Sociálne príjmy sa prideľovali podľa rôznych pravidiel najmä v oblasti populačnej politiky, dôchodkového a nemocenského zabezpečenia. Týkalo sa to aj spomínaných prídavkov na deti poskytovaných len vybraným občanom zamestnaných v štátnych podnikoch.^[6]

Komunistický režim sa rozhodol vytvoriť vlastnú inteligenciu hlavne z robotníckej triedy. Nová inteligencia prešla do funkcií hospodárskych a technických pracovníkov, do administratívy a štátneho aparátu, verejných a politických organizácií, do armády. Táto nová inteligencia tvorila na začiatku štvrtinu všetkej inteligencie, pričom obsadila väčšinu vedúcich pozícií v mocenskom a riadiacom aparáte.^[7] V kontexte militarizácie sa stali zvýhodňovaní aj vojaci, ako aj zamestnanci v zbrojárskom priemysle. Príprava na vojenský konflikt umocnila pozíciu armády v politickom živote štátu a jej vedenie sa stalo privilegovanou vrstvou.^[8]

Ľudia zamestnaní v privilegovaných profesiách, či zamestnaniach mali v socializme oproti ostatným nadpriemerné mzdy. Napríklad krajský tajomník KSČ mal v roku 1989 priemernú mzdu 10 tisíc Kčs (vyše trojnásobok priemernej mzdy) a nezdaniteľné náhrady 3 až 5 tisíc Kčs, respektíve generálny tajomník ÚV KSČ zarábal v tom roku 18 tisíc Kčs v hrubom (takmer šesťnásobok priemernej mzdy) a 8 tisíc Kčs v nezdaniteľných náhradách.^[9]

Práca nebola hodnotená podľa trhových princípov, ale podľa preferencií štátostrany. Tá podporovala skôr lojálnych ľudí a manuálna práca bola zvýhodňovaná pred intelektuálnou.

Komunistický režim zároveň príjmovo a inak obmedzoval nielen tých, ktorí chceli v akýchkoľvek formách podnikať, ale aj tých, čo vyjadrili názor, nekorešpondujúci s líniou komunistickej strany. Títo ľudia boli postihovaní formou nanúteného zamestnania za nižšiu a nekvalifikovanú prácu (kurič a podobne), v horšom prípade na práce v zdraviu škodlivých uránových baniach v Jáchymove. Obmedzenia mali teda aj formu dlhodobého znevýhodnenia v príjmovej a majetkovej oblasti. Perzekúcie sa neraz týkali aj rodinných príslušníkov. Problémy (obmedzenia v zamestnaní, štúdiu na vysokej škole a iné) mali tiež tí, ktorých príbuzný ušiel zo „socialistického raja“ na Západ.

Príjmové a majetkové rozdiely v socializme boli pritom väčšie ako ukazujú oficiálne štatistiky. Skryté boli napríklad za múrmi straníckych sanatórií a hotelov, špecializovaných obchodov a iných neoficiálnych výhod „komunistických feudálov“ (ako napríklad socialistického „kráľa“ Oravy Stanislava Babinského)^[10].

Napríklad Jiří Večerník (1995)^[11] poukázal na nasledovné nerovnosti, ktoré viedli k väčšej diferenciácii než vykazoval oficiálny systém a teda sa nedajú štatisticky identifikovať:

• „naturálne“ príjmy. Keďže výdavky na potraviny tvorili podstatnú položku rozpočtu domácností, akákoľvek úspora v tejto oblasti znamenala výhodu a zvyšovala životnú úroveň rodiny.
• neformálna ekonomika. Obmedzením sektoru služieb sa tieto stali nedostatkovými. Týmto sa vytvoril na čiernom trhu dopyt po remeselnej práci, spotrebnom tovare, služieb v sociálnom sektore, v zdravotníctve či v školstve.
• stranícke privilégia. Vyšší stranícki činitelia získavali zvláštne odmeny vo forme privilégií, ako bol napríklad bezplatný alebo lacný tovar, či tovar nedostupný pre bežného občana (vrátane špeciálnych obchodov, zdravotníckych služieb a rekreačných oblastí), čo zvyšovalo ich kúpnu silu.

Počas obdobia socializmu pôsobil tlak na nivelizáciu a spriemerovávanie príjmov a majetkov ľudí. Režim likvidoval bohatšie a stredné vrstvy obyvateľstva a tiež kapitalistické prvky spolu so slobodným podnikaním. Zároveň však vyvolával nové majetkové rozdiely. V plánovanej a deklaratívne beztriednej spoločnosti tak vznikali nové triedy, kde trhové príjmové a majetkové rozdiely nahradili umelé rozdiely na báze straníckych a iných netrhových výhod alebo znevýhodnení. Aj u nás sa do značnej miery prejavovalo to, čo je typické pre realitu socializmu: rovnosť v chudobe a v smerovaní k nej, okrem vyvolenej vládnucej elity a jej podporovateľov.

2.6.3 Chudoba v socializme

Komunistický režim v Československu deklaroval aj to, že chudoba v ňom neexistuje. A tak to aj dnes vníma značná časť populácie. Aká bola realita ľudí, v ktorom tento režim takmer zlikvidoval strednú a vyššiu vrstvu (okrem politického vytvorenia vyvolených) a ľudia v ňom príjmami a majetkami čoraz viac zaostávali za vyspelými západnými krajinami?

Aj keď na konci socializmu sa podľa vtedajších platných zákonov nemal nikto nachádzať pod existenčným minimom, teda v absolútnej chudobe, tak v roku 1988 bol podiel ľudí v tejto skupine na úrovni 1,3 %, pričom v polovici osemdesiatych rokov dosahoval 2,1 %.^[12]

Pod hranicou v tom čase sledovaného tzv. sociálneho minima sa však na začiatku osemdesiatych rokov nachádzalo viac ako 11 % obyvateľov a koncom tohto desaťročia ich podiel klesol na 9 %. Aj na konci socializmu tak stále takmer jedna desatina obyvateľstva žila z nízkych príjmov v pásme blízkom chudoby.^[13] Táto hranica sociálneho minima predstavovala podľa vtedajšieho zákonodarstva 56 % priemerného príjmu na spotrebnú jednotku,^[14] pričom nižšia hranica existenčného minima predstavovala 42 % priemerného príjmu.

Výška sociálneho minima však bola o 20 až 25 % vyššia ako v tom čase oficiálna hranica chudoby – sociálnej potrebnosti.^[15] Úradníkmi používaný pojem „sociálnej potrebnosti“ sa v praxi používal pri poskytovaní dávok doplnkovej sociálnej starostlivosti. V roku 1988 hradila čiastka určená ako hranica sociálnej potrebnosti menej ako polovicu priemerných príjmov domácností v prepočte na spotrebnú jednotku.^[16] V reálnom vyjadrení zostali čiastky sociálnej potrebnosti z roku 1988 nezmenené oproti roku 1980. Pri zohľadnení rastu cien podľa oficiálneho indexu životných nákladov a s prihliadnutím k pohybu priemerných cien nahor o 19,3 % bol pokles kúpnej sily o 2 až 3 %. V roku 1988 boli navyše znížené sadzby sociálnej potrebnosti pre deti do 10 rokov. V dôsledku toho to v reálnom vyjadrení (teda po zohľadnení inflačného vplyvu) znamenalo pokles kúpnej sily v porovnaní s rokom 1980 o 7 až 14 %.^[17]

Chudoba a ohrozenie chudobou mali v socialistickom Československu aj demografický kontext. Až tri štvrtiny chudobných žilo na konci socializmu v rodinách s deťmi, pričom podiel tejto skupiny rástol od začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia. Jedným z hlavných faktorov vzniku rizika chudoby v domácnostiach s živiteľom v ekonomicky aktívnom veku bol vysoký počet vyživovaných osôb, ktoré na neho pripadali. Rizikom pre životnú úroveň domácností boli najmä živitelia bez vlastného príjmu, pričom často išlo o ženy v domácnostiach starajúce sa o deti.

Ak porovnáme spoločensko-ekonomické skupiny, tak najväčší podiel z tých, ktorí sa nachádzali pod hranicou sociálneho minima, predstavovali robotníci. V roku 1988 tvorili až polovicu zo všetkých, ktorí spadali do tejto kategórie chudobných a chudobou ohrozených (tabuľka 4).

Tabuľka 4: Podiel spoločenských skupín ľudí žijúcich pod hranicou sociálneho minima (v %)

	robotníci	družstevní roľníci	iní zamestnanci	dôchodcovia	ostatní
1958	25,9	12,2	10,7	15,7	35,5
1965	44,6	6,0	5,9	27,9	15,6
1970	54,6	3,3	9,0	27,4	5,7
1973	51,9	2,0	8,8	33,9	3,4
1976	51,8	2,8	10,2	32,8	2,4
1988	50,4	3,1	21,0	23,5	2,0

Komentár k tabuľke 4: Položka „iní zamestnanci“ je totožná s položkou „zamestnanci“, ktorá bola v oficiálnej štatistike socialistického Československa vykazovaná ako samostatná skupina (popri ďalších skupinách ako „robotníci“ a „družstevní roľníci“).

Zdroj: Hiršl (1992)

Domácnosti robotníckych rodín, ktorých príjem sa pohyboval v okolí hranice sociálneho minima vydávali na výživu 36 % zdrojov oproti 30 % v priemerných rodinách. Náklady na bývanie aj po započítaní nemalých dotácií na ceny energií a na nájomné v štátnych bytoch vyšli tieto domácnosti na 22 % ich zdrojov. Menej im tak ostávalo na iné výdavky. Napríklad výdavky na ošatenie mali o 38 % nižšie ako bol priemer. Viac boli finančne obmedzení aj vo výdavkoch na voľný čas a rekreáciu, kultúru a pri vytváraní úspor (až tak, že viac vyberali ako vkladali na svoje účty).^[18]

Významný, aj keď nižší, podiel ľudí žijúcich pod hranicou sociálneho minima bol u iných zamestnancov (okrem družstevných roľníkov). Zatiaľ čo ich podiel bol v sedemdesiatych rokoch približne 9 až 10 %, tak do roku 1988 narástol až na 21 % (tabuľka 4). Tento posun bol spôsobený napríklad zvýšením ich celkového počtu. V roku 1980 bolo totiž preradených mnoho profesií do (iných) zamestnaneckých, ktoré predtým patrili medzi robotnícke a ich príslušníci boli horšie platení.^[19]

Druhou najpočetnejšou skupinou spomedzi chudobných a chudobou ohrozených však boli dôchodcovia. Od polovice šesťdesiatych rokov do polovice osemdesiatych rokov patrila do tejto skupiny skoro tretina chudobných^[20] a v roku 1988 predstavovali 23,5 percentný podiel zo všetkých, ktorí spadali pod hranicu sociálneho minima (tabuľka 4). Z pohľadu počtov domácností predstavovali dokonca domácnosti na čele s dôchodcom najväčší podiel, v roku 1998 až 43,5 %.^[21]

Problém chudoby a nízkej životnej úrovne ľudí za socializmu sa však naplno prejavil pri porovnaní ich dosiahnutej životnej úrovne s vyspelými západnými krajinami (čomu sa viac venujeme kapitole 2.5 Finančná a majetková situácia ľudí).

2.6.4 Finančná situácia dôchodcov

Medzi skupiny, ktoré boli v socializme najviac chudobou ohrozené, respektíve zasiahnuté, tak patrili dôchodcovia. Príčinou toho bola primárne nízka výška starobného dôchodku. Minimálny starobný dôchodok bol na pokraji fyzického strádania a nebol systematicky valorizovaný. Jeho výška bola zvyšovaná jednorazovo napríklad v rokoch 1971, 1976, 1979, 1982 a 1987.^[22]

Dôchodky očistené o oficiálne vykazovanú infláciu v Československu počas osemdesiatych rokov 20. storočia stagnovali a po zohľadnení vyšších cien v tieňovej ekonomike pravdepodobne klesali. Rástli až po zmene režimu (hneď po počiatočnom poklese). Takéto porovnanie vývoja priemerných reálnych dôchodkov dokumentuje graf 28. Aj to vyvracia mýtus o vyššej životnej úrovni dôchodcov za socializmu ako dnes.

Komentár ku grafu 28: Výšky priemerných starobných dôchodkov za roky 1980 až 2018 sú prepočítané konverzným kurzom slovenskej koruny na eurá (30,1260 Sk za jedno euro). Koruny československé sa v roku 1993 menili za slovenské koruny v kurze 1:1.

Orientačné porovnanie situácie dôchodcov za socializmu a v súčasnosti poskytuje informácia o množstve tovarov, ktoré si mohli dôchodcovia kúpiť zo svojho dôchodku. Z dostupných štatistických údajov o cenách základných potravín a iných statkov viažucich sa k ich životnej úrovni v roku 1989 a dnes vyplýva, že priemerný dôchodca si na konci socializmu mohol zo svojho dôchodku dovoliť kúpiť menej ako dnešný dôchodca s priemerným dôchodkom (tabuľka 5).

	1989	2018	2018/1989
Chlieb tmavý (1 kg)	351 ks	334 ks	1,0
Múka (1 kg)	368 kg	1 058 kg	2,9
Ryža (1 kg)	154 kg	347 kg	2,2
Zemiaky (1 kg)	965 kg	694 kg	0,7
Hovädzie mäso zadné bez kosti (1 kg)	34 kg	54 kg	1,6
Bravčové karé (1 kg)	34 kg	95 kg	2,8
Kurča pitvané (1 kg)	52 kg	187 kg	3,6
Jemné párky (1 kg)	62 kg	92 kg	1,5
Trvanlivá saláma (1 kg)	26 kg	59 kg	2,3
Maslo (125 g)	309 ks	344 ks	1,1
Jedlý olej (1 l)	61 l	268 l	4,4
Polotučné mlieko (1 l)	772 l	600 l	0,8
Plnotučné mlieko (1 l)	498 l	494 l	1,0
Jablká (1 kg)	257 kg	324 kg	1,3
Pánska košeľa (1 kus)	10 ks	16 ks	1,6
Pánske ponožky (1 pár)	106 párov	208 párov	2,0
Dámske pančuchové nohavice (1 kus)	180 ks	285 ks	1,6
Chladnička s mrazničkou (1 kus)	0,4 ks	1,1 ks	2,6
Televízor (1 kus)	0,1 ks	0,7 ks	5,5
Elektrina (1 kWh)	1 471 kWh	2 777 kWh	1,9
Zemný plyn (1 kWh)	1 287 kWh	11 107 kWh	8,6
Benzín 95 oktánový (1 l)	193 l	327 l	1,7
Automobil Škoda	0,018 auta	0,041 auta	2,2

Komentáre k tabuľke 5:

1. Na základe dostupných oficiálnych štatistík je porovnaná cena hladkej múky špeciál v roku 1989 s cenou polohrubej múky výber v roku 2018. Z tohto dôvodu je múka uvedená len orientačne
2. Na základe dostupných oficiálnych štatistík je porovnaná cena automobilu Škoda Favorit 136 L v roku 1989 s cenou automobilu Škoda Fabia v roku 2018.
3. Výsledky v stĺpci „2018/1989“ zodpovedajú prepočtom nezaokrúhlených údajov za roky 1989 a 2018 z podkladových zdrojov. V tabuľke sú tieto údaje prezentované ako zaokrúhlené.

Zdroj: Štatistický úrad SR, Statistická ročenka České a Slovenské federativní republiky 1991 (1991), prepočty autorov

Za svoj priemerný mesačný dôchodok 1 544 Kčs (zodpovedajúci 51,3 eur)^[23] si dôchodca mohol v roku 1989 kúpiť napríklad 154 kg lúpanej ryže, zatiaľ čo dôchodca v roku 2018 by si za priemerný dôchodok 444 eur mohol kúpiť až 347 kg lúpanej ryže, teda 2,2-násobne viac ako v roku 1989. Rovnako by si dnešný dôchodca mohol oproti dôchodcovi poberajúcemu priemerný dôchodok v roku 1989 kúpiť za svoj dôchodok viac ďalších potravín: o 20 kg viac hovädzieho zadného mäsa bez kosti, o 61 kg viac bravčového karé, o 135 kg viac kurčiat, o 33 kg viac trvanlivej salámy, či 67 kg viac jabĺk. Podľa oficiálnych štatistík by si mohol dovoliť menej chleba, polotučného mlieka a zemiakov, teda v socializme najviac dotovaných produktov. Pre dnešných dôchodcov sú však cenovo dostupnejšie nielen potraviny, ale aj napríklad oblečenie, elektrospotrebiče, benzín, energie a tiež osobné auto (tabuľka 5).

Pripomeňme, že kým ceny po menovej reforme v roku 1953 klesli na približne polovičnú úroveň, úspory obyvateľov sa znížili výraznejšie: menšie sumy štát občanom zamenil v pomere 1:5, väčšie sumy dokonca s kurzom 1:50. Ceny mnohých tovarov štát navyše skryte dotoval a prostredníctvom umelých administratívne určovaných „cien“ realizoval sociálnu politiku. V roku 1989 sa napríklad liter mlieka vykupoval od prvovýrobcov za 4,81 Kčs, kým v obchodoch sa predával len za 2,10 Kčs^[24]. Okrem toho dochádzalo k tomu, že i dôchodcovia nakupovali mnohé tovary a služby v tieňovej ekonomike, teda za vyššie a štatisticky nepodchytené ceny. Reálna kúpna sila dôchodcov za socializmu tak bola, podobne ako zamestnancov, nižšia a za vtedajšou úrovňou na Západe a za súčasnosťou zaostávala ešte viac, ako ukazujú oficiálne štatistiky.

Dôchodcovia boli zároveň v životnej úrovni obmedzení oproti súčasnosti nižšou kvalitou potravín a iných tovarov, či služieb, ich zúženým výberom a nedostatkovosťou, ako aj nižšou vybavenosťou statkami dlhodobej spotreby (viac v kapitole 2.5 Finančná a majetková situácia ľudí a v kapitole 2.9 Životné prostredie v centrálne plánovanej ekonomike).

2.6.5 Sociálna politika v Československu pred socializmom

Keďže mnoho ľudí žije v predstave, že sociálne služby, či iné podpory chudobným a sociálne odkázaným priniesli až komunisti po februári 1948, tak stručne pripomenieme, že touto agendou sa zaoberal štátny, obecný a súkromný sektor pred nastolením socializmu.

V roku 1918 sa novovzniknutá ČSR potrebovala vysporiadať s dôsledkami vojny. Už vtedy štát na seba preberal sociálne opatrenia vzťahujúce sa na rôzne skupiny ľudí. Najviditeľnejšou z nich boli vojnoví poškodenci. Starostlivosť o nich od 1. apríla 1919 zabezpečovali zemské (krajinské) úrady sídliace v Prahe, Brne a Bratislave. Na pridelenie dôchodku potrebovali poškodenci prejsť prehliadkou sociálnolekárskej komisie.^[25]

Okrem toho im boli poskytované aj iné zvýhodnenia od štátu v podobe jednorazových finančných podpôr, rekvalifikácií či nárokov na liečenie. Ďalšou skupinou boli muži, ktorí neboli schopní po príchode z vojnového frontu nájsť prácu. V zime roku 1918 zaviedol štát pre nich priame podpory v nezamestnanosti. Tri roky po vojne v roku 1921 vypukla hospodárska kríza, ktorá zastihla obyvateľstvo zmáhané dôsledkami vojny. Odpoveďou štátu na to boli od roku 1922 napríklad ošacovacia akcia koordinovaná Červeným krížom alebo stravovacia akcia dotovaná z prostriedkov ministerstva sociálnej starostlivosti.^[26]

Od roku 1925 začal platiť tzv. gentský systém podpory v nezamestnanosti spočívajúci na zásade dobrovoľného poistenia proti nezamestnanosti. Podľa neho mali nárok na podporu len členovia jej odborových organizácií, ktorí boli členmi šesť mesiacov pred tým, ako stratili zamestnanie a trikrát týždenne sa s preukazom nezamestnanosti hlásili vo verejnej sprostredkovateľni práce. Celková suma podpory a štátneho príspevku nesmela prevýšiť dve tretiny výšky posledného zárobku nezamestnaného.^[27]

V roku 1926 vstúpila do platnosti sociálna reforma prvej ČSR, v ktorej štát významnejšie preniesol zodpovednosť ľudí za ich finančné zabezpečenie vo vybraných udalostiach z nich na seba, čím vytvoril podhubie na ďalšie centralizované prístupy komunistov po roku 1948 v tejto oblasti. Išlo o prijatie zákona z roku 1924 o sociálnom poistení zamestnancov pre prípad choroby, invalidity a staroby, kde sa upravili a zjednotili tieto druhy poistenia.

Štát okrem toho realizoval akcie ako napríklad vydávanie poukážok na stravu v roku 1930 pre nezamestnaných, mliečne akcie pre deti nezamestnaných a od roku 1931 núdzové prídelové akcie základných potravín, uhlia a odevov.^[28] Už v tomto období tak postupne dochádzalo k posilňovaniu úlohy štátu v sociálnej oblasti, príklonu ľudí ku kolektivistickému mysleniu a k oslabovaniu ich osobnej finančnej zodpovednosti. V živej pamäti mali ešte útrapy vojny a ako riešenie sa im začala ponúkať silná ruka štátu, ktorá sa stávala čím ďalej tým väčšia a silnejšia.

V roku 1933 začalo ministerstvo sociálnej starostlivosti aj akcie liečebnej starostlivosti o nezamestnaných. Bolo to v dôsledku zhoršenia životných podmienok, ktoré viedli k nárastu chorobnosti a úmrtnosti. Samostatnou formou podpory pre nezamestnaných bolo znovuzavedenie núdzových prác. O opustené deti na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi starostlivosť prevzal tiež štát, keď už v roku 1904 vznikli štátne detské domovy v Rimavskej Sobote a Košiciach.^[29]

Počas prvej ČSR však existovala aj sociálna a zdravotná starostlivosť, ktorú vykonávali obecné a súkromné subjekty. Pre chudobných napríklad poskytovali azyly a útulky prístrešie a minimálnu stravu na obmedzený čas, často len cez deň. Počas noci sa mohli uchýliť bezplatne alebo za malý poplatok do nocľahárne. Strava bola zabezpečená pre ľudí v hmotnej núdzi bezplatne alebo za malý poplatok v obecných kuchyniach. Postarané bolo aj o nevydaté matky a tehotné ženy v špecializovaných útulkoch, ktoré ešte nemali nárok na prijatie do pôrodnice, pričom si neboli schopné zarábať na živobytie. Takýto útulok existoval napríklad v Bratislave vo vile Lafranconi. Dlhodobú starostlivosť o sociálne slabých poskytovali chudobince a starobince. Tieto zariadenia však fungovali najmä v českých krajinách, kde ich bolo až 142, zatiaľ čo na Slovensku existovali v roku 1931 len tri takéto zariadenia.^[30]

Záver

Nosnými ideologickými piliermi socializmu vo vzťahu k životnej úrovni občanov boli sociálna spravodlivosť a rovnosť. S tým súvisela snaha komunistov o pretvorenie človeka do kolektívnej identity. Zdeformovali vnímanie spravodlivosti s jej individuálnym aspektom osobnej zodpovednosti a rovnosti pred právom a v dôstojnosti každého jednotlivca.

Komunistický režim prevzal kontrolu nielen nad hospodárstvom a ekonomickými aktivitami ľudí, ale aj nad ich finančným zabezpečením. Dôsledkom toho bolo, že v ľuďoch vybudoval kultúru závislosti a mentalitu nárokovateľnosti a podstatne u nich potlačil osobnú zodpovednosť. Tieto deformácie pretrvávajú v určitej miere aj v hlavách a konaní ľudí dodnes.

Komunisti pod zámienkou sociálnej spravodlivosti a rovnosti vo výsledkoch násilne a centrálnymi zásahmi tlačili na nivelizáciu príjmov a majetkov. Spolu s tým však vytvárali na jednej strane elitu zo svojich radov a privilegované skupiny a na druhej strane postihované skupiny. V deklarovanej beztriednej spoločnosti tak paradoxne vznikali nové triedy. Trhové príjmové a majetkové rozdiely nahradili umelé rozdiely na báze straníckych a iných netrhových výhod alebo znevýhodnení.

Životná úroveň obyvateľov Československa čoraz viac zaostávala za životnou úrovňou v Rakúsku a inými západnými krajinami. Medzi najviac ohrozených chudobou pritom patrili dôchodcovia. Napriek metodickým obmedzeniam z porovnania priemerných dôchodkov a cien tovarov na konci socializmu a dnes vyplynulo, že priemerný dôchodca si z dôchodku mohol v tom čase kúpiť podstatne menej potravín, oblečenia, či iných tovarov ako dnešný dôchodca s priemerným dôchodkom. Reálna kúpna sila dôchodcov bola v socializme, obdobne ako v prípade zamestnancov, ešte nižšia ako uvádzajú oficiálne štatistiky.

Komunistické vedenie chcelo odstrániť existenčné neistoty zo života ľudí pomocou 100 percentnej zamestnanosti, odstrániť kapitalizmus a podnikanie zo spoločnosti a nivelizovať príjmové a majetkové pomery ľudí. Plánovaním sa mal dosiahnuť dostatok všetkých tovarov a služieb a nemalo dochádzať k vykorisťovaniu zamestnancov, keďže výrobné prostriedky boli spravované kolektívne. Silným ideologickým šírením sa mnohé z týchto socialistických zámerov prijali ako pravdy bez bližšieho skúmania u veľkej časti populácie. Aj predložená analýza potvrdzuje, že ide o zidealizované predstavy o socializme, ktoré sa nezakladajú na pravde.

Literatúra

Poznámky pod čiarou

1. FOCUS (2018) ↑

2. Snaha o „sociálnu spravodlivosť“ sa podľa nás, odvolávajúc sa na Friedricha Hayeka (Hayek, 1973), opiera o prístupy, ktoré podkopávajú základy dnešnej civilizovanej spoločnosti: konštruktivistický racionalizmus vedome ju organizovať a oživovanie inštinktov ako solidarita a altruizmus so skupinovým rozhodovaním, predpokladajúc spoločné ciele spoločnosti. Zároveň protirečí spravodlivosti. Tá stojí na univerzálnom pravidle nepoškodzovať ostatných na živote, slobode, vlastníctve, či dohodách. Podstata (ne)spravodlivosti je spojená s činmi a konaním jednotlivcov (ktorí sa zámerne pričinili o výsledok) a pravidlami, ktoré k nemu vedú, nie so stavom vecí alebo nezamýšľaným dôsledkom činnosti mnohých ľudí (akým je napríklad trh). Naopak, „sociálna spravodlivosť“ stojí na kolektívnom princípe, ilúzii spoločných cieľov spoločnosti, pričom dáva nároky niekomu, kto nebol predtým nespravodlivo o nič ukrátený z násilím získaných peňazí od niekoho iného. Prináša selektívnu podporu niektorých skupín na úkor iných a obmedzuje vlastníctvo a slobody ľudí. Snaha o „sociálnu spravodlivosť“ rozvracia civilizovanú spoločnosť, ktorá úspešne funguje vďaka spontánnej koordinácii a spolupráci ľudí a negatívnych univerzálnych pravidiel týkajúcich sa života, slobody, vlastníctva, zmluvnosti a spravodlivosti. (Gonda, 2019) Kritický pohľad na podstatu „sociálnej spravodlivosti“ opierame o argumenty viacerých autorov, ktorí skúmali tento koncept, primárne Friedricha Hayeka, rozpracované najmä v jeho dielach Právo, zakonodářství a svoboda (Hayek, 1973) a Osudná domýšlivost: Omyly socialismu (Hayek, 1995), ale aj Roberta Nozicka napríklad v jeho knihe Anarchy, State, and Utopia (Nozick, 1974) a Anthony de Jasaya a Hardyho Bouillona (ktorí mali v Bratislave prednášky na súvisiace témy: Anthony de Jasay „Rovnostársvo ako politické náboženstvo“ a Hardy Bouillon „Prečo je sociálna spravodlivosť nespravodlivá“). Argumenty týchto autorov sa kriticky stavajú k  teórii sociálnej spravodlivosti Johna Rawlsa, ktorá sa opiera o „spoločenskú zmluvu“, rozpracovanú v jeho knihe A Theory of Justice (Rawls, 1971). Na adresu tohto konceptu reagoval napríklad profesor Bouillon, že „..spoločenská zmluva je len fiktívny kontraktom. A fiktívne kontrakty nie sú žiadnymi kontraktmi.“ (Krivošík, 2013). Keďže text kapitoly (ako aj celej publikácie) je zameraný na realitu socializmu, tak teoretickým súvislostiam, týkajúcich sa napríklad konceptu „sociálnej spravodlivosti“, v ňom nie je venovaná bližšia pozornosť. ↑

3. Gonda, Morvay (2002). ↑

4. Džambazovič (2006), s. 50. ↑

5. Večerník (1992), s. 666 – 684. ↑

6. Tamže. ↑

7. Kaplan (1991), s. 130. ↑

8. Kaplan (1991), s. 10 -12. ↑

9. Drda, Mlejnek, Škoda (2010), s. 74. ↑

10. Viac napríklad v Čobejová (2011). ↑

11. Večerník (1995), s. 323. ↑

12. Hiršl (1992), s. 136. ↑

13. Tamže. ↑

14. S pomocou metodických a teoretických úvah a na základe rozboru údajov z mikrocenzu za rok 1970 bola hodnota minima pre stredne ťažko pracujúceho muža (rovná jednej) porovnaná s priemerným príjmom na člena domácnosti, kde bolo zistené, že táto čiastka predstavovala 56 % priemeru (Hiršl, 1992). ↑

15. Hiršl (1992), s. 123. ↑

16. Výnimkou boli iba rodiny s päť a viac deťmi a neúplné rodiny s dvomi a viac deťmi. ↑

17. Hiršl (1992), s. 84 ↑

18. Hiršl (1992), s. 29 – 33. ↑

19. Hiršl (1992), s. 54. ↑

20. Tamže, s. 53. ↑

21. Filipová, J., Tonhauserová s. 17. ↑

22. Džambazovič (2006), s. 57. ↑

23. Prepočítané konverzným kurzom slovenskej koruny na eurá (30,1260 Sk za jedno euro). Koruny československé sa v roku 1993 menili za slovenské koruny v kurze 1:1. ↑

24. Kerles (2007). ↑

25. Falisová (2003), s. 26. ↑

26. Falisová (2003), s. 27. ↑

27. Tamže. ↑

28. Tamže, s. 27 – 28. ↑

29. Tamže, s. 28. ↑

30. Tamže, s. 29. ↑