2.2 CENTRÁLNE RIADENÉ HOSPODÁRSTVO BEZ SÚKROMNÉHO VLASTNÍCTVA

Úvod

Predstavy ľudí o životaschopnej a úspešnej ekonomike socialistického Československa sa častokrát opierajú o tvrdenia, že v socializme sme na rozdiel od súčasnosti mali vyspelý strojársky, zbrojársky, sklársky, textilný, kožiarsky či iný priemysel a rozvinuté poľnohospodárstvo. Na sociálnych sieťach a vo verejnom diskurze sa napríklad opakujú tézy o tom, že socialistické Československo patrilo medzi priemyselné veľmoci a zbrojársky priemysel by u nás naďalej úspešne fungoval, keby ho nepochoval Havel. Výsledky prieskumu verejnej mienky agentúry FOCUS z apríla 2018^[1] zároveň ukazujú, že 62 % ľudí na Slovensku si myslí, že zo štátom vlastnených podnikov profitovali všetci občania a štátne podniky dokázali účinne uspokojiť dopyt ľudí.

Komunisti podľa týchto predstáv vytvorili fabriky a družstvá, ktoré dobre fungovali a dokázali účinne uspokojiť dopyt ľudí. Vo verejnosti sa dnes tiež šíria predstavy, že štátne podniky sme nemali predávať, pretože boli naším „rodinným striebrom“. Slovensko vraj bolo ekonomicky vyspelé, kým neprišli západní investori a privatizácia po Novembri 1989 bola podľa týchto hlasov zločinom, či dokonca krádežou storočia. Súčasťou tohto naratívu je tiež predstava, že „spoločné vlastníctvo“ eliminovalo neetické hromadenie bohatstva jednotlivcami, vďaka čomu zisky neprúdili súkromníkom, ktorí by sa obohacovali na úkor zamestnancov.

Takéto pohľady súvisia v súčasnosti aj s nedôverou a podozrievavosťou voči podnikaniu, podnikateľom, súkromnému vlastníctvu, či zisku, trhu a kapitalizmu ako takému. Významná časť obyvateľov na Slovensku napríklad považuje zisk za nemorálny a podnikanie za činnosť, ktorá môže prebiehať jedine na úkor niekoho iného, napríklad tým, že podnikatelia bohatnú na úkor zamestnancov. Tieto ekonomicky nepodložené predstavy do určitej miery umocňujú príklady zbohatnutia kvázi podnikateľov v ponovembrovom vývoji. Tie však boli založené na ich morálne a ekonomicky perverznom spojenectve so štátom, teda s vládnucimi politikmi.

Aj podľa komunistickej propagandy fungovalo socialistické hospodárstvo vďaka centrálnemu plánovaniu efektívnejšie ako „chaotické“ trhové hospodárstvo kapitalistických krajín. Podrobnejší pohľad na prednovembrovú realitu však takéto dobové deklarácie a dnešné predstavy o socialistickom hospodárstve vyvracia.

2.2.1 Experiment ekonomiky bez súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov

Východiskom opisu tejto reality je rámcový pohľad na vznik a podstatu socialistického hospodárstva v podmienkach Československa.

Pre vyskúšanie socializmu ako spoločenského usporiadania bolo v duchu myšlienok Karla Marxa o tzv. nadhodnote a vykorisťovaní pracovníkov ich zamestnávateľmi (kapitalistami) nutné odstrániť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov^[2] a zamedziť jeho nadobúdaniu. Znamenalo to, že jednotlivci nemôžu vlastniť nič, s čím by mohli podnikať.

Komunisti to po puči vo februári 1948 rýchlo a dôsledne urobili, aj keď s posilňovaním pozície štátu v hospodárstve začali predchádzajúce vlády bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny v rámci prvej vlny tzv. znárodňovania.^[3] Vznik socialistického režimu bol spojený s mocenským ukradnutím majetkov ľuďom, ktorý bol zrealizovaný pod eufemistickými názvami „znárodňovanie“ a „kolektivizácia“. Štátom organizovanou lúpežou storočia tak nebola privatizácia po Novembri 1989, ale znárodnenie, kolektivizácia a „menová reforma“ v socializme.

Znárodnenie hospodárstva

K znárodňovaniu majetku ľudí v Československu dochádzalo hneď po skončení druhej svetovej vojny, v prvej etape už v roku 1945, a to v súlade s politikou Komunistickej strany Československa (KSČ) a Benešovou koncepciou tzv. socializujúcej demokracie.^[4] Prezident Edvard Beneš podpísal znárodňovacie dekréty už v roku 1945 krátko pred začiatkom pôsobenia Dočasného národného zhromaždenia.^[5] Podľa nich vláda znárodnila niektoré priemyselné odvetvia, zoštátnila podniky nad 500 a v niektorých prípadoch nad 150 zamestnancov. Osobitným dekrétom došlo tiež napríklad k zoštátneniu výroby a distribúcie filmu.

Ak prevádzky neboli v družstevnom vlastníctve, tak vláda zoštátnila napríklad zbrojárske podniky, oceliarne, cukrovary, liehovary, bane, elektrárne a plynárne. Týkalo sa to celkovo 3000 podnikov.^[6] V znárodnených podnikoch tak vtedy pracovalo vyše 60 % zamestnaných v priemysle. V máji 1946 vláda vyvlastnila ďalších približne 9000 podnikov s vyše 900 000 zamestnancami a takmer 3 miliónmi hektármi pôdy.^[7]

Už v tom čase komunisti znárodňovali aj menšie podniky. Využívali pritom dodatky znárodňovacích dekrétov prezidenta Beneša, že v prípade kľúčového záujmu štátu je možné nebrať ohľad na počet zamestnancov.^[8] K ďalšiemu vyvlastňovaniu majetkov, aj na osobné účely, došlo na základe Benešových konfiškačných a osídľovacích dekrétov. Okrem toho bol napríklad v roku 1947 prijatý osobitný zákon,^[9] ktorý umožnil vyvlastniť majetky rodu Schwarzenbergovcov.

V povojnovom období malo znárodňovanie vo verejnosti značnú podporu. Výhrady voči nemu sa objavovali len sporadicky od niektorých jednotlivcov. Príkladom je národohospodár, minister financií a predvojnový minister poľnohospodárstva Ladislav Feierabend, ktorý znárodnenie prirovnal ku „krádeži, ktorá mala okrem strát majiteľov neblahý morálny vplyv“^[10].

Po puči vo februári 1948 vládnuci komunisti už dogmaticky a rýchlo postupovali k úplnému odbúraniu vlastníctva výrobných prostriedkov, teda všetkého s čím by ľudia mohli podnikať. V prvej polovici roku 1948 prijali sériu zákonov a vyhlášok,^[11] prostredníctvom ktorých ukradli a znárodnili všetky ostatné podniky v priemysle, potravinárstve, doprave, stavebníctve, vo veľkoobchode a v iných odvetviach hospodárstva, primárne s viac ako 50 zamestnancami, v mnohých segmentoch aj menej a nakoniec de facto všetkých. Ku koncu roka 1948 tak patrilo zo všetkých výrobných základných prostriedkov na Slovensku súkromnému sektoru už iba 2,9 % a v Česku 1,8 % a k 1. januáru 1949 pracovalo napríklad v súkromnom sektore v priemysle už len 50 tisíc zamestnancov.^[12] Zatlačované a likvidované boli aj remeslá, živnosti a podnikanie v poľnohospodárstve.

Komunisti nazvali všetkých vlastníkov výrobných prostriedkov triednymi nepriateľmi a násilne im brali ich majetky, ktoré častokrát dlhodobo vytvárali aj so svojimi rodinami, či spravovali ich celé generácie. Týkalo sa to nielen tovární ich majiteľov, pôdy farmárov, či majetkov šľachty, ale i firiem, obchodov a služieb menších podnikateľov. Napríklad Věra Pytlíčková, ktorej rodine komunisti znárodnili kníhkupectvo, spomína, že „..prišla skupina mužov v kožených kabátoch a za pol hodinu zabrali miliónový majetok budovaný 50 rokov. Babička sa z toho zrútila, pretože začínala od píky“^[13].

Znárodnenie hospodárstva si komunisti legálne zastrešili schválením ústavy v máji 1948, ktorá vymedzovala, že „hospodárska sústava Československej republiky je založená na znárodnení nerastného bohatstva, priemyslu, veľkoobchodu a peňažníctva..“ (článok 1).^[14] Vyvlastňovanie drobných poľnohospodárov a iných drobných a stredných podnikateľov, respektíve aj osobných majetkov, však komunisti realizovali aj v rozpore s ústavou. Tá totiž deklarovala aj to, že „súkromné vlastníctvo drobných a stredných podnikov do 50 zamestnancov je zaručené, osobný majetok je nedotknuteľný (§ 158) a „súkromné vlastníctvo pôdy u poľnohospodárov, ktorí na nej pracujú, do výmery 50 hektárov je zaručené (§ 159). Až ústava z roku 1960 explicitne zakotvila „socialistické vlastníctvo výrobných prostriedkov“, ktoré mohlo mať dve formy: štátne vlastníctvo a družstevné vlastníctvo^[15] (viac v kapitole 3.1 Právo a spravodlivosť v praxi).

Násilná kolektivizácia poľnohospodárstva

V sektore poľnohospodárstva prebehla hlavná fáza vyvlastňovania a spájania drobných poľnohospodárskych výrob do družstevných a štátnych podnikov v rokoch 1948 až 1960. Nakoľko komunisti v predvojnovom aj povojnovom období ťažili aj z podpory drobných roľníkov, medzi rokmi 1945 až 1948 tvrdili, že kolchozy podľa sovietskeho vzoru sa v Československu zakladať nebudú.^[16] Po ich uchopení moci však došlo k obratu. Oficiálne razenou cestou sa stalo postupné prebudovanie poľnohospodárskej malovýroby na socialistickú veľkovýrobu, pod čím sa skrývala práve kolektivizácia celého poľnohospodárskeho sektora.

Aj znárodňovanie poľnohospodárstva prebiehalo pod nátlakom. Drobní farmári neodovzdávali svoje pozemky, zvieratá či stroje dobrovoľne. Zákon o jednotných roľníckych družstvách^[17] (JRD) z roku 1949 síce obsahoval ustanovenie o dobrovoľnom vstupe roľníkov do družstiev, v praxi však boli farmári vystavovaní vydieraniu, násilnému presvedčovaniu a rôznym formám nátlaku.

Komunisti rozdelili československých poľnohospodárov na „vidieckych boháčov“ a na tých ostatných. Najprv jedných a následne aj tých druhých sa snažili pripraviť o majetok. Pomocou zákona č. 27/1949 Zb. o mechanizácii poľnohospodárstva dostal štát právo zabaviť im poľnohospodárske stroje, potom sa ich snažil pripraviť o dobytok a pôdu. Trestné postihy sa praktizovali peňažnými pokutami, odobraním tzv. šateniek, ktoré ich majiteľov oprávňovali k nákupu textilu a obuvi, prerušením odberu elektrického prúdu, zvyšovaním povinných dávok.“^[18] Ďalšími nástrojmi režimu proti roľníkom bolo väzenie, odvody do armády, tábory nútených prác či zákazy pobytu v rodnej obci alebo vysídľovanie rodinných príslušníkov odsúdených poľnohospodárov.

Násilne vytvorené poľnohospodárske družstvá však v dôsledku toho, že do ich vedenia sa dostávali neodborní a neskúsení pracovníci, boli značne neefektívne a vykazovali katastrofálne hospodárske výsledky. Dôsledkom toho bol napríklad nedostatok rôznych druhov základných potravín v obchodoch. Dôkazom neefektívnosti násilne vytvorených jednotných družstiev bol rozpad týchto hospodárskych jednotiek po Novembri 1989 (neefektívnosti poľnohospodárskej produkcie za socializmu sa venujeme viac nižšie v podkapitole 2.2.3 Neefektívnosť hospodárstva).

Likvidácia živností a iného drobného podnikania

Význam súkromného sektora tak naďalej klesal. V réžii KSČ zároveň dochádzalo až do konca päťdesiatych rokov 20. storočia k procesu likvidácie stavu živnostníkov, remeselníkov a obchodníkov ako samostatných podnikateľov, hoci ústava z mája 1948 deklarovala ochranu drobného a stredného podnikania. Prostriedkom k tomu boli násilné tlaky a ich kriminalizácia s cieľom prinútiť samostatne sa živiacich ľudí, aby rezignovali na podnikateľskú činnosť a prešli do podnikov socialistickej výroby, národných a komunálnych podnikov a spomenutých družstiev.

Táto likvidácia drobných a stredných podnikateľov začala postupne od roku 1948, pričom len na Slovensku bolo v roku 1947 približne 159 tisíc živnostníkov. Časť živností prešla do národných podnikov, časť do výrobných družstiev a časť do komunálnych služieb. Obchodné živnosti boli zaradené do štátneho a družstevného obchodu. Živnostníkom bola poskytnutá malá náhrada za inventár, zásoby a zariadenie, nezodpovedajúca hodnote živnosti.^[19] Tak živnostníci prišli o podstatnú časť majetku.

V polovici päťdesiatych rokov v rámci vízie ÚV KSČ „dovŕšenia výstavby základov socializmu“^[20] došlo k zintenzívneniu nátlakových akcií na tieto skupiny obyvateľov a v roku 1957 bol vydaný zákaz povoľovania nových živností a predlžovania platnosti živnostenských listov na dobu určitú. V roku 1960 tak ostalo v Československu iba 1,7 % živnostníkov z ich počtu v roku 1948.^[21] Následne vymizli z oficiálnej ekonomiky akékoľvek formy podnikania (na rozdiel od Maďarska a Poľska).

V druhej polovici štyridsiatych rokov a v priebehu päťdesiatych rokov minulého storočia zanikli pod tlakom štátu celé spoločenské vrstvy a profesie, napríklad remeselníci, živnostníci a súkromné praxe lekárov, či právnikov. Súkromne hospodáriaci roľníci, ale aj spomenuté a iné typy podnikateľov, boli komunistickou mocou perzekvovaní, sociálne a hmotne znevýhodňovaní a ich deťom bol často odopieraný prístup k vyššiemu vzdelaniu.^[22]

Likvidácia všetkých podôb podnikania súvisela nielen s tým, že komunistický režim sa pozeral na vlastníctvo výrobných prostriedkov ako na nástroj vykorisťovania a sociálnej nespravodlivosti, ale aj ako na kriminálny čin a ich vlastníkov považoval za triednych nepriateľov. Mimo zákona bolo postavené súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ako aj podnikanie. Až na konci ekonomicky kolabujúceho socializmu v Československu režim umožnil niektoré formy drobného podnikania, ktoré mohli byť legálne uskutočňované na základe povolenia národného výboru.^[23]

Nedeklarovaným zámerom komunistickej štátostrany bolo vytvoriť masu nemajetných (aj keď zas nie úplne chudobných) a od štátu závislých zamestnancov. To sa jej značnej miery podarilo popri znárodnení, kolektivizácii a likvidácii drobného podnikania aj tzv. menovou reformou. Zámerom vládnucich komunistov bolo zároveň dostať celú ekonomiku pod svoju kontrolu, tak aby mohli rozhodovať o jej zdrojoch a použití podľa svojich politických záujmov, v realite nakoniec väčšinou podľa záujmov vtedajšej komunistickej špičky v Moskve.

Rámcové dôsledky hospodárstva bez vlastníckej zodpovednosti

Experiment hospodárstva bez súkromného vlastníctva kapitálových statkov prinášal a v niektorých prípadoch dodnes prináša závažné nezamýšľané ekonomické a morálne dôsledky. Z morálneho hľadiska šlo napríklad o vyvolávaný strach, podriadenosť ľudí politickej moci, ich život v pretvárke a do určitej miery stále je neúcta k vlastníctvu a dohodám, korupcia, potlačená osobná zodpovednosť, spoliehanie sa na štát, závisť a nedôvera k podnikaniu a trhu.

Z ekonomického pohľadu dochádzalo napríklad k tomu, že nemohli vznikať a ani nevznikali reálne ceny ako signály relevantných ekonomických informácií a nedalo sa racionálne ekonomicky kalkulovať, napríklad o očakávaných ekonomických nákladoch, výnosoch, ziskoch či stratách podnikov (tak ako na to prvý teoreticky upozorňoval Ludwig Mises).^[24] Bez vlastníckej zodpovednosti, ekonomického zisku a konkurencie neexistovali motivácie dlhodobo zveľaďovať, inovovať a investovať do kapitálu. Naopak, v praxi sa prejavovali ekonomicky perverzné motivácie k plytvaniu, preferovaniu súčasnosti na úkor budúcnosti, s dôsledkami na ekonomickú neefektívnosť, celkový úpadok ekonomiky a prenesené veľké vnútorné dlhy a iné záťaže.

Majetok patril deklaratívne všetkým, ale de facto nikomu. Výnimočné postavenie mali len stranícki funkcionári, ktorí o ňom rozhodovali, hoci ho legitímne nenadobudli. Dôsledky sa prejavovali napríklad v nehospodárnosti, rozkrádaní a v devastácii životného prostredia.

2.2.2 Experiment riadenia hospodárstva centrálnymi plánmi

Uvedené a ďalšie ekonomické problémy socializmu vyplývali aj z jeho druhej systémovej a inštitucionálnej charakteristiky v reálnej spoločnosti – centrálneho plánovania, riadenia a regulovania hospodárstva. Tlak konkurencie a spotrebiteľského výberu malo nahradiť monopolné rozhodovanie štátostrany. Nahradiť neviditeľnú ruku trhu viditeľnou rukou štátneho aparátu bolo možné a podarilo sa za cenu direktívneho, príkazového a totalitného charakteru režimu a nadvlády straníckej elity v štáte nad občanmi, teda ich neslobody vo všetkých oblastiach. Aj u nás sa v praxi potvrdil varovný odkaz Friedricha Hayeka, že každá strata ekonomickej slobody nutne vedie k strate ostatných slobôd a teda k otroctvu voči riadiacej moci.^[25] Občania tak mali v socializme status podobný poddaným vo feudalizme, napríklad kvôli odopieranej slobode pohybu a vyjadrovania názoru.

Základné predpoklady k centrálne plánovanému hospodárstvu sa v Československu začali vytvárať hneď po skončení 2. svetovej vojny. Už vtedy dominovala medzi relevantnými politickými stranami zhoda o plánovanom riadení hospodárstva. Aj pravicové strany ako Československá strana lidová či Demokratická strana súhlasili so socialistickým programom, ale aj s tým, že v riadení hospodárstva by mal štát zohrávať významnú úlohu a najväčšie podniky by mali slúžiť celospoločenským záujmom.^[26] Prispeli k tomu pravdepodobne aj ničivé dôsledky vojny a tlak ZSSR.

V roku 1946 tak Národné zhromaždenie prijalo Budovateľský plán, ktorý obsahoval rozhodujúcu časť programu KSČ a na neho nadväzujúci dvojročný plán. Išlo o snahu prepojiť centrálne plánovitú ekonomiku s regulovaným trhom a súkromným vlastníctvom. Pre účely plánovania hospodárstva vznikli inštitúcie ako Hospodárska rada a poradné orgány vlády Štátny úrad plánovací (neskôr Státní plánovací komise), respektíve na Slovensku Štátny úrad plánovací.^[27]

Po komunistickom puči sa od roku 1949 začalo uplatňovať tzv. socialistické podnikové hospodárenie. Na jeho základe vznikol v roku 1950 Štatút národných podnikov priemyselných, ktorým sa mali riadiť všetky podniky v Československu, vrátane ťažkého priemyslu a zahraničného obchodu. To sa zmenilo následným prechodom na sovietsky model chozrasčot. Od toho času tak bolo plánovanie ekonomiky v Československu realizované podľa sovietskeho vzoru ako prísne centralizované, byrokratické, komplexné, direktívne a detailné.^[28] Takýto sovietsky model fungoval u nás v striktnej podobe do roku 1958. V hlavných rysoch však pretrval do konca režimu.^[29]

Konkurenčné podnikateľské prostredie, motív zisku a slobodu voľby spotrebiteľov v ekonomike nahradil záujem komunistickej strany, jej centrálne plány, propaganda a inštitucionálne donucovanie. Jednotlivé podniky prestali byť samostatnými podnikateľskými subjektmi a centrum im najmä administratívne určovalo napríklad výrobné programy, objem živej práce, smery odbytu a podobne.^[30] Pre centrálne plánovanú produkciu v socializme boli typické absencia spätnej väzby, nemožnosť krachu (mäkké rozpočtové obmedzenie) a neschopnosť poučiť sa z omylov, nedostatkovosť a princíp kvantity namiesto princípu kvality a dopytu spotrebiteľov.

Centrálni plánovači nemohli z podstaty veci racionálne a efektívne rozhodovať za ostatných ľudí v spoločnosti. Keďže plánovači rozhodovali bez relevantných ekonomických údajov a informácií, ktorými nositeľmi sú napríklad ceny, spôsobovali vážne negatívne dôsledky a poruchy ekonomiky, ktoré obmedzovali a dodnes limitujú životnú úroveň ľudí.

2.2.3 Neefektívnosť hospodárstva

V praxi sa v Československu prejavovali systémové dôsledky uplatňovania týchto čŕt socializmu napríklad v podobe neefektívnosti a úpadku ekonomických aktivít a hospodárstva. Socialistický politický a ekonomický systém nemal spätné väzby, umožňujúce poučiť sa z chýb a zlepšovať podmienky. Naopak, postupne degeneroval.

Neefektívnosť a rôzne podoby nefungovania centrálne plánovaného hospodárstva bez vlastníckej zodpovednosti, podnikateľských motivácií a bez konkurencie sa počas obdobia vyše štyridsiatich rokov s rôznou intenzitou prehlbovali, a to aj v závislosti od miery direktívnosti, či mierneho uvoľnenia, režimu alebo od vonkajších faktorov. Neefektívnosť centrálne riadeného hospodárstva sa však prejavovala už od začiatku. Príkladom toho je, že hneď prvá päťročnica skončila krachom – tzv. menovou reformou (viac o nej v kapitole 2.5 Finančná a majetková situácia ľudí). Tá ožobráčila široké vrstvy ľudí, ktorí tak museli niesť náklady dôsledkov politických rozhodnutí vládnucich komunistov.

K nerealizovateľným predpokladom efektívnosti socialistickej ekonomiky uviedli Goldmann a Kouba v roku 1967:

„Ak sa má stať nový model jedným zo základných faktorov ďalšieho rozvoja, predpokladá to nevyhnutne, že bude vytvorený optimálny priestor pre socialistickú súťaživosť medzi jednotlivými podnikmi toho či oného odboru. Práve v tejto otázke je stále ešte rozšírený starý spôsob chápania problematiky, silne podporovaný úzkymi záujmami riadiacich kádrov, pre ktorých je monopol výhodnejší ako súťaž“.^[31]

Optimum sa však dá nachádzať iba zdola jednotlivcami a konkurencia je možná iba v decentralizovanom a slobodnom ekonomickom systéme, rešpektujúcom vlastnícke právo (aj na kapitálové statky). Štátom riadená násilná monopolizácia hospodárstva však viedla napríklad k nižšej zainteresovanosti podnikov na zvyšovaní kvality ich tovarov a služieb.

Orientácia centrálnych plánovačov pri rozhodovaní o výrobe tovarov a poskytovaní služieb na plnenie od stola naformulovaných plánov spôsobovala ich odtrhnutosť od kúpyschopnosti, potrieb a preferencii spotrebiteľov. Fungovanie hospodárstva bolo čoraz viac zamerané na udržanie vlastného chodu ako na uspokojovanie dopytu, reálnych potrieb obyvateľov. Výrobná štruktúra ekonomiky neodrážala reálne podmienky ekonomiky.

Permanentným javom socialistickej ekonomiky bola tiež nerovnováha,^[32] ktorá sa prejavovala predovšetkým ako prevaha dopytu nad ponukou. Príkladom bola štrukturálna nerovnováha: dominantná nedostatkovosť na jednej strane a zároveň nepredajné zásoby niektorých tovarov na druhej strane. Nedostatkovosť mnohých tovarov (napríklad elektroniky, áut, bicyklov, mäsa, jogurtov, viacerých druhov ovocia, či toaletného papiera) bola typickým systémovým dôsledkom socialistického riadenia ekonomiky, osobitne stanovovania maximálnych cien.^[33]

Ľudia tak čoraz častejšie nachádzali alternatívu v tieňovej ekonomike, kde boli ceny reálne, administratívne nedeformované a preto vyššie ako oficiálne. Štruktúrna nerovnováha viedla prevažne ku skrytej a štatisticky nepodchytenej inflácii a vnútorne zabudované nerovnovážne „stimuly“ kvôli ochote spotrebiteľov nakupovať aj menej kvalitné a drahšie výrobky k zhoršovaniu kvality, k nevhodnej štruktúre výroby a k skrytému zvyšovaniu cien.^[34]

Administratívne stanovené oficiálne ceny nesignalizovali relatívnu vzácnosť ekonomických statkov. Neboli tak smerodajným ukazovateľom pre racionálne a efektívne využívanie zdrojov v ekonomike. Štátom deformované ceny v maloobchode pritom boli neraz nižšie ako výrobné náklady na daný tovar. Príkladom je mlieko, na výrobu ktorého štát doplácal družstvám z daní veľké finančné prostriedky. Vládna komunistická moc dávala ľuďom ilúziu lacných základných potravín a iných statkov a výrazne deformovala základný signalizačný ukazovateľ koordinácie ekonomických aktivít ľudí v spoločnosti. Neracionalita cenového systému a cenové deformácie zároveň podporovali energeticky náročné aktivity, teda zastarané a aj ekologicky náročnejšie činnosti.

Regulované a administratívne stanovené ceny ako rovnaké všade v celej ekonomike zároveň deformovali informácie štátnym podnikom, týkajúce sa očakávaní a dôležitých ekonomických rozhodnutí. Takáto deformovaná cenová štruktúra neplnila funkciu ekonomickej pamäte spoločnosti, ktorá poskytuje ľuďom nenahraditeľné informácie o rozložení relatívnych hodnôt v spoločnosti.^[35] Výrobné plány a procesy socialistických podnikov sa tak aj preto evolučne nevylepšovali, ale degradovali.

Štátne podniky sa pritom riadili administratívne danými plánmi, z ktorých vychádzali aj „dodávateľsko-odberateľské“ vzťahy podnikov. Rozpis direktívnych úloh v hospodárstve znamenal hierarchickú závislosť plánov nižších zložiek na plánoch vypracovaných nadriadenými orgánmi. Rozhodnutia podnikov zakladali podmienky pre vznik reťazovej reakcie v ekonomike ako celku.^[36] Ak napríklad bola výroba tovaru zastavená, u dodávateľov vznikali neodbytové zásoby. „Dodávateľ“ totiž produkoval ďalej podľa plánu. Neistota, ktorá bola v týchto vzťahoch medzi podnikmi prítomná, sa premietala do netrhových špekulácií. Podniky tak pri objednávkach materiálov potrebných pre výrobu nevychádzali zo svojich finančných možností, ale z rámcov bilančného prídelu, keďže zásobovanie podnikov sa riadilo príkazmi, ktoré vyplývali z detailizovaných plánov.^[37]

Potvrdením neefektívnosti centrálne plánovaného hospodárstva bolo i to, že mnohé štátne podniky a družstvá krátko po roku 1989 zbankrotovali. Svojou nákladnou a nekvalitnou produkciou totiž nedokázali konkurovať efektívnejšie spravovaným a reálne podnikajúcim súkromným firmám z kapitalistických krajín. Keďže v predchádzajúcom režime nemali ekonomickú motiváciu nakladať so zdrojmi hospodárne, dlhodobo investovať do kapitálu a zveľaďovať ho, inovovať svoju ponuku, zavádzať nové výrobné postupy a uplatňovať nové technológie, tak za podnikmi na Západe výrazne zaostávali. Napríklad v roku 1972 bolo v USA až šesťnásobne viac automatizovaných systémov riadenia technologických procesov pomocou výpočtovej techniky ako v ČSSR na obyvateľa, oproti ZSSR až 72-násobne viac (tabuľka 2).

Tabuľka 2: Náročnosť tvorby HDP z hľadiska spotreby ocele a automatizované systémy riadenia pomocou výpočtovej techniky

Krajina	Hrubý domáci produkt na obyvateľa (v USD)	Spotreba ocele (v tonách na jednotku, 1970)	Automatizované systémy na 1 mil. obyvateľov (1972)[38]
USA	4 878	141	5,73
Švédsko	4 088	192	–
NSR	3 094	205	3,98
Japonsko	1 909	315	–
ZSSR	1 277	362	0,08
ČSSR	1 690	367	0,97

Legenda: USA – Spojené štáty americké, NSR – Nemecká spolková republika, ZSSR – Zväz sovietskych socialistických republík, ČSSR – Československá socialistická republika.

Zdroj: Kazimour (1975)

Extenzívny, neefektívny a na vstupy náročný spôsob socialistickej výroby sa prehlboval a československé hospodárstvo oproti vyspelým kapitalistickým ekonomikám čoraz viac zaostávalo. Celkovým prejavom toho bolo neustále narastanie podielu vstupov do výroby, teda medzispotreby (dobovým slovníkom „výrobnej spotreby“) a znižovanie podielu finálneho výrobného výsledku (HDP) na celkovej produkcii. Podiel vstupov na celkovej produkcii dokonca dosiahol v roku 1988 až vyše 63 %.^[39] Pre štátne podniky a celú socialistickú ekonomiku sa stalo charakteristické extenzívne plytvanie surovinami a inými vstupmi, napríklad energiami.

Kľúčovým aspektom fungovania centrálneho plánovania v praxi boli vzťahy medzi podnikmi a štátom, odvíjajúce sa od privilegovaného postavenia štátu vo všetkých rozhodovacích procesoch podnikov. Štátne podniky sa stali „technickými jednotkami“, ktoré nevykonávali samostatné rozhodnutia. Rozhodnutia plynuli zhora nadol, kým informácie prúdili vertikálne smerom hore.^[40] Navyše ich účtovné zisky boli extrémne zdanené (základnou sadzbou 65 %, ale aj inými sadzbami od 40 do 85 %)^[41]. Zároveň ich však komunistami ovládaný štát dotoval. Nijaký podnik nemohol skrachovať. Štát ho vždy finančne podržal. Takéto mäkké finančné obmedzenie bez spätnej ekonomickej väzby viedlo k nehospodárnosti, plytvaniu a neefektívnosti a k dlhodobému podinvestovaniu podnikov.

Jednostranná orientácia na kvantitu produkcie sa zároveň podpisovala pod neuspokojivú kvalitu veľkej časti produkcie a kvalitu tovarov a služieb. Obyvatelia si mohli na trhu vyberať iba z ponuky, v ktorej bola domáca produkcia bola zjavne nedostatočná alebo nekvalitná a importované tovary len veľmi ťažko dostupné.^[42]

Inovovať výrobu a spustiť produkciu vylepšených či celkom nových výrobkov bolo, s výnimkou zbrojárskeho priemyslu, náročné. Averzia k inováciám pramenila zo strachu, že odbyt nových produktov môže dočasne poklesnúť. „Podniky nemali motiváciu a záujem inovovať produkty, ktoré vyrábali. Bolo to do istej miery dané faktom, že nemali nijaké problémy s marketovaním zastaranej, nemodernej a podradnej produkcie.“^[43]

Príčinou toho bolo primárne to, že zástupcovia štátnych firiem neniesli osobnú vlastnícku zodpovednosť a nepodliehali efektívnej kontrole vlastníkov, ktorí by boli zainteresovaní na dlhodobom zhodnocovaní majetku. Neniesli ani podnikateľské riziko používania vlastných peňazí a neprechádzali trhovým testom. Naopak, systematicky ich ovplyvňovala politická motivácia krátkodobého využitia súčasnej hodnoty podniku a automaticky zabezpečený prísun zdrojov od štátu. Táto situácia prispela k tomu, že Československo ekonomicky, produkčne a technologicky čoraz viac zaostávalo za Západom.

Neefektívnosť v sektore poľnohospodárstva

Zaostávanie československého hospodárstva ilustruje aj príklad poľnohospodárskej výroby, ktorá sa v období socializmu, podobne ako iné odvetvia, vyznačovala neefektívnosťou. Celkový objem poľnohospodárskej produkcie aj podľa oficiálnych údajov režimu^[44] na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia klesal. Hrubá poľnohospodárska produkcia československého agrárneho sektora prekonala svoju predvojnovú úroveň (72,5 mld. Kčs v roku 1936) až v šesťdesiatych rokoch (75,4 mld. Kčs v roku 1966).

Zvýšenie výroby a následný rast v spotrebe potravín boli umožnené predovšetkým masívnou mechanizáciou a chemizáciou poľnohospodárstva a silným dotovaním zo strany štátu, ktorý sa aj napriek nízkej efektivite a aj za cenu vysokých nákladov usiloval o ekonomicky nezmyselnú a v praxi nedosiahnuteľnú sebestačnosť vo výrobe potravín. Československo zaostávalo za západnými štátmi vo výnosoch poľnohospodárskych plodín na jeden hektár. Tie, ako ukazuje graf 13 na príklade obilnín a zemiakov v socialistickom poľnohospodárstve, rástli len pomaly.

Na druhej strane však v socialistickom Československu výrazne medziročne rástla spotreba priemyselných hnojív, najmä od šesťdesiatych rokov (graf 14), pričom bola vyššia ako v západných krajinách. Napríklad v roku 1971 sa v Československu spotrebovalo 192 kg čistých živín v priemyselných hnojivách na hektár, kým vo Francúzsku to bolo 40 kg a v Rakúsku 106 kg.^[45] Samotná socialistická vláda pritom počítala, že tempo zvyšovania dodávok umelých hnojív do poľnohospodárstva bude ešte rýchlejšie – podľa päťročného plánu z roku 1955^[46] mali byť tieto dodávky do roku 1960 navýšené o 59 %, v skutočnosti bol tento nárast „len“ 43-percentný.^[47]

Snaha o extenzívny rast, ktorý bol podporovaný masívnym používaním priemyselných hnojív, bola dôsledkom neefektívnosti družstevných či štátnych podnikov v poľnohospodárstve. Výnosnosť obilnín a zemiakov za úrovňou poľnohospodárstva v susednom Rakúsku a ďalších štátoch Západu výrazne zaostávala a zvyšovala sa len pomaly. Dobrým príkladom je dojivosť kráv. Kým v ČSSR pripadalo v roku 1970 na jednu dojnicu necelých 2600 litrov mlieka, v Rakúsku to bolo 3100 litrov, v NSR 3800 litrov, v Dánsku 3900 litrov a v Holandsku 4300 litrov.^[48]

Poľnohospodárska produkcia navyše zaostávala aj oproti tomu, čo jej predpisoval oficiálny plán. V prvom socialistickom zákone o päťročnom pláne z roka 1948 sa uvádzalo,^[49] že „poľnohospodárska produkcia bude stupňovaná tak, že jej hrubá hodnota v roku 1953 dosiahne 105 miliárd Kčs.“ Realita však bola úplne iná. Poľnohospodársky sektor zdecimovaný znárodňovaním dosahoval podľa údajov československého štatistického úradu^[50] v roku 1953 oproti uloženému plánu len o málo viac ako polovicu produkcie. Hranicu 100 miliárd Kčs hrubej výroby československé poľnohospodárstvo dosiahlo až v roku 1977. 

Cieľ, ktorý bol pôvodne stanovený v roku 1948 pre rok 1953, sa reálne podarilo dosiahnuť až v roku 1982. V roku 1951 bol však päťročný plán pre poľnohospodársku produkciu medzičasom Nariadením vlády č. 33/1951 Zb.^[51] navýšený o 10 %. Znamenalo to, že hospodárska realita sa s administratívne stanoveným plánom rozchádzala oproti uvedeným číslam ešte výraznejšie. Citeľné zaostávanie voči plánu sa tak logicky prejavilo aj v prípade jednotlivých poľnohospodárskych komodít. Len pre ilustráciu: kým podľa určeného plánu mala produkcia tabaku vzrásť do roku 1953 oproti roku 1948 o 76 %, v skutočnosti sa nezvýšila ani o tretinu.^[52] Týmito výsledkami sa socialistická propaganda samozrejme nechválila.

2.2.4 Deformovaná štruktúra hospodárstva

Centrálnemu plánovaniu podliehalo nielen riadenie jednotlivých podnikov, ale aj vývoj celých odvetví a štruktúra priemyselnej a inej výroby. Základom konštruktivistickej prestavby štruktúry hospodárstva bola industrializácia^[53] s oceľovou koncepciou a militarizáciou hospodárstva, a to najmä podľa požiadaviek Sovietskeho zväzu. Nekládol sa dôraz na efektívnosť, ale na vybudovanie ťažkého priemyslu a strojárstva a na pomoc pri industrializovaní ďalších krajín východného bloku.

Proces rýchlej centrálne riadenej industrializácie sa týkal predovšetkým Slovenska. To bolo totiž na rozdiel od českých krajín na začiatku socialistického experimentu primárne agrárnou ekonomikou. Zatiaľ čo na Slovensku pracovalo v roku 1948 v poľnohospodárstve takmer 61 % a v priemysle iba 15 % všetkých zamestnancov, tak v Česku pracovalo v tom istom čase v poľnohospodárstve iba 33% a v priemysle vyše 35 % všetkých zamestnancov.^[54] Podiel strojárstva na celkovej priemyselnej produkcii Československa sa medzi rokmi 1948 až 1983 viac než strojnásobil (grafy 15 a 16). Významnou mierou sa na tom podieľal zbrojársky priemysel (rámček 2).

Záver

Neefektívnosť, nefunkčnosť a úpadok hospodárstva v socialistickom Československu a iných krajinách východného bloku a ich zaostávanie za vyspelejším svetom vyplynuli z podstaty socializmu realizovaného v praxi. Pod hospodárske zaostávanie Československa medzi rokmi 1948 a 1989 sa primárne podpísalo odstránenie a znemožnenie vlastníctva všetkého, s čím by mohli ľudia podnikať a zavedenie centrálneho plánovania, regulovania a riadenia všetkých oblastí ekonomiky. Už samotný vznik socialistického režimu bol spojený so znárodňovaním a kolektivizáciou, teda s mocenským ukradnutím majetkov ľuďom.

Experiment socialistickej ekonomiky v praxi znamenal závažné negatívne ekonomické, morálne a celospoločenské dôsledky. Z nich viaceré deformujú myslenie a konanie ľudí dodnes. Z morálneho hľadiska išlo napríklad o vyvolávaný strach, podriadenosť ľudí politickej moci, ich život v pretvárke a do určitej miery stále je neúcta k vlastníctvu a dohodám, korupcia, potlačená osobná zodpovednosť, spoliehanie sa na štát a závisť a nedôvera k podnikaniu a trhu.

Z ekonomického pohľadu nefunkčnosť systému spôsobila napríklad absencia reálnych cien ako signálov relevantných ekonomických informácií. V socialistickom hospodárstve sa nedalo racionálne ekonomicky kalkulovať  a bez zisku a konkurencie neexistovali motivácie dlhodobého zveľaďovania, inovovania a investovania do kapitálu. Takto nastavený systém totiž bránil kultúrnej evolúcii v oblasti produkčných plánov a rozhodnutí.

Neviditeľnú ruku trhu bolo možné nahradiť viditeľnou rukou komunistického štátneho aparátu len za cenu represívneho režimu a nadvlády straníckej elity v štáte nad občanmi, teda ich neslobody vo všetkých oblastiach. Konkurenčné podnikateľské prostredie, motív zisku a slobodu voľby spotrebiteľov v ekonomike tak nahradil záujem komunistickej strany, jej centrálne plány, propaganda a inštitucionálne donucovanie.

Neefektívnosť socialistickej ekonomiky v praxi prehlbovali motivácie k plytvaniu či preferovaniu súčasnosti na úkor budúcnosti, ktoré sa odvíjali aj od absencie spätnej väzby a schopnosti reflektovať omyly, realizovaného mäkkého rozpočtového obmedzenia a princípu kvantity (namiesto kvality a dopytu spotrebiteľov). Administratívne deformované ceny tiež nielenže nesignalizovali dôležité informácie pre ekonomické rozhodnutia. Ľuďom však dávali napríklad ilúziu nižších ako reálnych cien a podporovali plytvanie a na vstupy náročnejšiu produkciu. Ďalším prejavom socialistickej ekonomiky bola nerovnováha, osobitne nedostatkovosť mnohých tovarov.

Výroba bola často realizovaná len pre výrobu a plnenie plánov, nie pre uspokojenie dopytu ľudí a s dlhodobým aspektom investícií a inovácií. Nadmerné zdanené a zároveň štátom dotované podniky plne podliehali rozhodnutiam vládnucej komunistickej strany. Centrálne plánovanie hospodárstva podľa príkazov Sovietskeho zväzu sa prejavilo aj v deformovanej štruktúre priemyslu, a to s veľkým podielom zbrojárskeho priemyslu.

V nefungujúcej oficiálnej ekonomike značná časť ľudí realizovala svoje ekonomické aktivity v tieňovej ekonomike, vďaka čomu socializmus ekonomicky neskolaboval skôr. Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia už socializmus celkom zreteľne ekonomicky zlyhával a aj pod váhou vonkajších okolností padol. Jeho ekonomickú neefektívnosť potvrdil ponovembrový vývoj, napríklad krach mnohých štátnych a družstevných podnikov, ktoré nedokázali obstáť v konkurencii.

Literatúra

Poznámky pod čiarou

1. FOCUS (2018). ↑

2. Marx ([1867] 1954). ↑

3. K určitému posilneniu úlohy a vplyvu štátu v ekonomike došlo už počas 1. Československej republiky a osobitne počas 2. svetovej vojny. Príkladom toho je nárast úlohy štátu v sociálnej oblasti počas dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia (viac v podkapitole 2.6.5 Sociálna politika v Československu pred socializmom v rámci kapitoly 2.6 Sociálna spravodlivosť v praxi). ↑

4. Londák (2007), s. 11. ↑

5. Londák (2003). ↑

6. Průcha (1974), s. 282 – 286 (podľa Horbulák, 2017). ↑

7. Průcha (1974), s. 273 a 278, Horbulák (2017), s 8. ↑

8. ČT 24 (2018). ↑

9. Zákon č. 143/1947 Sb. o převodu vlastnictví majetku hlubocké větve Schwarzenbergů na zemi Českou. ↑

10. ČT 24 (2018). ↑

11. Napríklad Zákony č. 114/1948, 115/1948, 120/1948, 121/1948, 123/1948 Zb. a Vyhláška č. 116/1948. ↑

12. Londák (2007), s. 12. ↑

13. Podľa webu Paměť národa: https://www.pametnaroda.cz/cs/pytlickova-vera-1942. ↑

14. Ústavný zákon č. 150/1948 Zb. ↑

15. Ústavný zákon č. 100/1960 Zb. ↑

16. Pernes (2016), s. 6. ↑

17. Zákon č. 59/1949 Sb. o jednotných zemědělských družstvech. ↑

18. Pernes (2016), s. 15. ↑

19. Slovenský živnostenský zväz: História SŽZ (dostupné online: http://www.szz.sk/historia-szz.html). ↑

20. Marek (2006), s. 187. ↑

21. Marek (2006), s. 189. ↑

22. Londák (2007), s. 11. ↑

23. Podľa Nariadenia vlády SSR 158/1982 Zb. bolo od roku 1983 legálne umožnené poskytovanie vybraných služieb (napríklad remeselníckych a upratovacích služieb) a podľa Nariadenia vlády SSR 2/1988 Zb. (ktoré zrušilo predchádzajúce nariadenie) mohol byť od roku 1988 občanmi poskytovaný širší okruh služieb (napríklad v predajniach a prevádzkarňach), stále však len na základe povolenia národného výboru. ↑

24. Ludwig Mises to sformuloval a prezentoval v článku, ktorý vyšiel v roku 1920 pod názvom „Die Wirtschaftsrechnung im sozialistischen Gemeinwesen“ a neskôr v anglickom preklade pod názvom „Economic Calculation in the Socialist Commonwealth“ (Mises, 1975; 1990). ↑

25. Friedrich Hayek argumentačne rozviedol tento odkaz napríklad v knihe Cesta do nevoľníctva (Hayek, 2001) nasledovne: „Ekonomické riadenie [plánovacieho orgánu] nie je iba riadením určitého výseku ľudského života, ktoré možno oddeliť od ostatných. Je to riadenie, ktoré ovláda prostriedky, bez ktorých nedosiahneme nijaký náš cieľ. A nech už má výlučnú kontrolu nad prostriedkami ktokoľvek, musí tiež určovať, akým cieľom majú slúžiť, ktoré hodnoty sa majú klásť na vyššie a ktoré na nižšie miesto, skrátka čomu majú ľudia veriť a kam sa má orientovať ich úsilie. Centrálne plánovanie znamená, že ekonomický problém má namiesto jednotlivca riešiť spoločenstvo, avšak s tým súvisí, že jeho predstavitelia musia rozhodovať o relatívnej dôležitosti rôznych potrieb. […] Len ťažko bude existovať nejaký aspekt nášho života, ktorý by plánovač ‚uvedomele neriadil‘.“ (Hayek, 2001, s. 87 – 88). V tejto knihe z roku 1944 zároveň upozornil: „Postupne sme odbúrali ekonomickú slobodu, bez ktorej v minulosti nikdy neexistovali slobody osobné a politické.“ (Hayek, 2001, s. 30) Do pozornosti tiež dávame jeho článok „The Use of Knowledge in Society“ (Hayek, 1945) a knihu The Fatal Conceit: The Errors of Socialism, ktorá vyšla v českom preklade pod názvom Osudná domýšlivost: Omyly socialismu (Hayek, 1995). ↑

26. Průcha (1974), s. 268 – 271. ↑

27. Horbulák (2017), s. 7. ↑

28. Zatiaľ čo predchádzajúce plánovanie bolo založené na prioritách a obsahovalo približne 100 úloh, v „mobilizačnom“ pláne v roku 1951 ich počet narástol na 1100 a ich pôsobnosť zahŕňala dve tretiny priemyslu, vnútorného obchodu a niektorých odvetví služieb (Horbulák, 2017, s. 11). ↑

29. Horbulák (2017), s. 11. ↑

30. Londák (2007), s. 10. ↑

31. Goldmann, Kouba (1967), s. 119. ↑

32. Termín nerovnováha však treba pri hodnotení „socialistickej ekonomiky“ vnímať s vedomím, že oficiálne neexistoval (funkčný) trh a neexistoval ani kľúčový nástroj trhu vo forme rovnováhotvorných cien. Rozhodujúcim kritériom tvorby plánu bolo materiálové vybilancovanie (ako istá náhrada pojmu rovnováha) – Gonda, Morvay (2002). ↑

33. Gonda, Morvay (2002) ↑

34. Tamže. ↑

35. Podľa Chovanculiak (2016). Na funkciu cenovej štruktúry ako pamäte spoločnosti a kultúrnej DNA upozorňuje Juraj Karpiš v knihe Zlé peniaze (Karpiš, 2015). ↑

36. Goldmann, Kouba (1967), s. 71 – 75. ↑

37. Goldmann, Kouba (1967), s. 74. ↑

38. Automatizované systémy riadenia technologických procesov pomocou výpočtovej techniky (Kazimour, 1975, s. 111). ↑

39. Podľa Štatistickej ročenky 1991 (Gonda, Morvay, 2002). ↑

40. Kleer (1994), s. 49. ↑

41. Pozri Zákon 133/1969 Zb. ↑

42. Landau, Průcha (1994), s. 19. ↑

43. Tamže. ↑

44. Historická štatistická ročenka (1985), s. 213. ↑

45. Kazimour (1975), s. 105 – 106 ↑

46. paragraf 2, odsek 3 Zákona o druhom päťročnom pláne rozvoja národného hospodárstva Československej republiky ↑

47. Historická štatistická ročenka (1985), s. 230. ↑

48. Kazimour (1975), s. 106. ↑

49. paragraf 7, odsek 1 Zákona č. 241/1948 Zb. z. o prvom päťročnom hospodárskom pláne rozvoja Československej republiky ↑

50. Historická štatistická ročenka (1985), s. 213. ↑

51. paragraf 5, odsek 1 Nariadenia vlády č. 33/1951 Zb. ↑

52. Historická štatistická ročenka (1985), s. 219. ↑

53. Industrializácia v praxi sa opierala o tzv. teóriu socialistickej industrializácie, vyvinutú v Sovietskom zväze (viac v Petrosian, 1952 – podľa Londák, 2007). ↑

54. Podľa údajov publikácie Historická statistická ročenka ČSSR, Praha 1985, s. 460, 661 (Londák, 2007, s. 25). ↑

55. Mihálik (2017). ↑

56. Pataj (2018). ↑