← SPÄŤ NA OBSAH

Foto – pixabay.com

1.2 VLÁDNE PREROZDEĽOVANIE A VEREJNÉ FINANCIE

Radovan Potočár Peter Gonda

Úvod

Vládne prerozdeľovanie vytvorených zdrojov a s ním spojené vysoké verejné výdavky sú podľa predstáv mnohých ľudí ekonomicky prospešné, podporujú hospodársky rast a úlohou štátu je prostredníctvom verejných financií „riadiť“ ekonomický rozvoj. S tvrdením, že „vo vyspelých krajinách majú ľudia vyššiu životnú úroveň, lebo v nich štát výraznejšie prerozdeľuje zdroje od bohatších smerom k chudobnejším,“ sa v prieskume agentúry FOCUS realizovanom pre Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika v roku 2018 stotožnilo až 71 % respondentov. Ešte väčšia časť opýtaných (75 %) vyslovila súhlas s tvrdením, že „bez štátu a ním poskytovaných sociálnych dávok by veľká časť spoločnosti žila v chudobe.“ Podľa presvedčenia 39 % opýtaných štát svoje výdavky používa a investuje rozumne a prispieva tak k hospodárskemu rastu.[1]

Aj výsledky tohto prieskumu potvrdzujú, že značná časť ľudí na Slovensku má veľké očakávania od vlády a jej intervenčných politík v oblasti redistribúcie. Považujú ich za želané kvôli usmerňovaniu a lepšiemu fungovaniu ekonomiky i spoločnosti, ako aj kvôli zabezpečovaniu ich životných podmienok. Preceňujú pritom možnosti a účinné schopnosti vlády. Vo verejnosti tak pretrváva veľké spoliehanie sa na štát a tým aj cudzie zdroje. Základom týchto pohľadov je, že primárnu finančnú zodpovednosť za životné podmienky nenesú sami ľudia, ale vláda.

Nielen u nás pritom získavajú na popularite „sociálne spravodlivé riešenia,“ ktoré sa opierajú o mýtus vnímania trhu ako „hry s nulovým súčtom,“ kde zisk jednej strany výmeny nevyhnutne znamená stratu druhej strany.[2] Podľa predstáv mnohých ľudí je úlohou štátu prostredníctvom prerozdeľovania zabezpečovať „rovnosť“ a „spravodlivosť“ v distribúcii statkov. Tieto postoje vychádzajú aj z opakujúcich sa a v spoločnosti stále prítomných ďalších ekonomických mýtov, ktoré živia rozmáhajúci sa štát. Takými sú napríklad dôvera v účinnosť zámerného usmerňovania ekonomiky a spoločnosti a predstava o darčekoch bez nákladov niekoho, teda Miltonom Friedmanom sformulovaný mýtus obeda zadarmo, ktorý vlády živia napríklad deficitným financovaním verejných výdavkov.

Tieto predstavy mnohých ľudí a prístupy vlád pritom vyvracajú univerzálne platné a realitou potvrdzované ekonomické princípy. A keďže rozmáhajúci sa sociálny štát de facto stojí na centrálnom prerozdeľovaní vytvorených zdrojov, tak v tejto kapitole približujeme základný rámec reality tohto vládneho prerozdeľovania a celkovo verejných financií. Predstavuje zároveň východiskový pohľad pre ostatné kapitoly zamerané na vplyv štátu v jednotlivých segmentoch spoločnosti.

1.2.1 Veľký rozsah a výdavkový apetít vlády

Aj na Slovensku sa potvrdzuje veľký a rastúci rozsah a vplyv vlády na konanie a životy ľudí. Politický hlad po verejných výdavkoch nasledujúci aj hlas voličov a záujmových skupín sa prejavuje v ich zvyšovaní v rámci štátneho rozpočtu, ako aj celkovo vo verejnej správe. Výdavky štátneho rozpočtu (na hotovostnej báze) sa napríklad v roku 2018 medziročne zvýšili o 1,3 mld. eur a obdobné zvýšenie predpokladá MF SR aj za rok 2019.[3] K veľkému nárastu výdavkov dochádza v celom okruhu verejných financií (graf 8). Konsolidované verejné výdavky sa napríklad len za deväť rokov zvýšili od roku 2010 do roku 2019 o približne 12 mld. eur z 26,3 mld. eur na 38,4 mld. eur. A podľa rozpočtu na aktuálny rok 2020 majú narásť až na 39,4 mld. eur, teda na úroveň o takmer 50 % vyššiu ako v roku 2010, pričom do roku 2022 Ministerstvo financií SR počíta s ďalším rastom až na 43,8 mld. eur.[4]

Graf 8

Komentáre ku grafu 8:

  1. Údaje sú prepočítané MF SR podľa metodiky ESA 2010 a sú konsolidované (očistené o transfery v rámci verejnej správy), pričom údaje za roky 2010 až 2018 predstavujú skutočnosť, rok 2019 očakávanú skutočnosť, 2020 rozpočet a 2020 až 2022 sú ministerstvom financií naplánované údaje.
  2. Na výraznejšie zvýšenie výdavkov verejnej správy v roku 2015 vplývalo oproti iným rokom väčšie čerpanie eurofondov ako v iných rokoch. Podľa ministerstva financií čerpanie eurofondov v roku 2019 navýšili verejné výdavky o 1,7 mld. eur, teda o 2,15 % HDP, zatiaľ čo napríklad v predchádzajúcom roku 2014 to bolo o 1,6 % HDP a v nasledujúcom roku 2016 iba o 1,36 % HDP.

Rast výdavkov štátneho rozpočtu ako aj rast celkových verejných výdavkov je umožnený a zapríčinený napríklad chýbajúcimi limitmi rastu verejných výdavkov, rastom vládnej spotreby a nákladov prevádzky inštitúcií verejnej správy, ako aj deformovanou štruktúrou verejných výdavkov s rôznymi transfermi domácnostiam a podnikateľským subjektom, živenými aj „sociálnymi balíčkami“ s krátkodobo viditeľnými populistickými účinkami či selektívnymi pomocami spriazneným „podnikateľom.“

Nárast vládnej spotreby významne dvíha nafukovanie štátneho aparátu a mzdové výdavky na jeho zamestnancov. Výdavky na zamestnancov verejnej správy sa podľa údajov Ministerstva financií SR od roku 2015 do roku 2020 zvýšia o 2,6 mld. eur,[5] pričom priemerný mzdový výdavok na jedného zamestnanca sa v tom istom období narastie z rovných 1 000 eur v roku 2015 na 1 320 eur v roku 2020.[6] A počet zamestnancov verejnej správy sa medzi rokmi 2015 až 2020 zvýši o 22 600 na 427 000 (graf 9). Takéto zvyšovanie zamestnancov verejnej správy sa odzrkadlilo aj na ich podiele na ekonomicky aktívnom obyvateľstve SR. Ten dosiahol v roku 2019 15,3 %, kým v roku 2015 bolo len 14,8 %.[7] Takýto veľký počet zamestnancov platených z daní aj spolu ďalšími ľuďmi, ktorí sú z nich rôznymi spôsobmi financovaní, ďalej prehlbuje podporu rozsahu a vplyvu štátu.

Graf 9

Komentár ku grafu 9:

Údaje za roky 2015 až 2018 predstavujú skutočnosť, 2019 očakávanú skutočnosť a 2020 je rozpočtovaný údaj.

V rámci deformovanej štruktúry verejných výdavkov vláda vynakladá výdavky aj na funkcie, ktoré by nemala v slobodnej spoločnosti s trhovou ekonomikou zabezpečovať, ale v rámci konceptu sociálneho štátu ich realizuje, ako napríklad sociálne transfery stredne a vyššie príjmovým skupinám. Sú súčasťou napríklad zásluhového a v dnešnej podobe finančne neudržateľného dôchodkového systému, ako aj neadresných sociálnych programov rodinnej politiky, napríklad prídavkov na deti, či rodičovského príspevku všetkým rodičom. Systémovou príčinou neustáleho rastu týchto verejných výdavkov sú zákonné nastavenia poskytujúce ľuďom pravidelné nároky v sociálnom systéme pri nezrealizovaných štrukturálnych výdavkových reformách, napríklad dôchodkovej, zdravotníckej a školskej.

Ďalšou skupinou výdavkov prehlbujúcich ich deformovanú štruktúru sú dotácie a iné podpory podnikateľským subjektom (viac v predchádzajúcej kapitole 1.1 Hospodárstvo a jeho regulácie) a transfery v iných oblastiach, napríklad dotácie cirkvám a na šport dospelých.[8] Deformovanú štruktúru a celkové verejné výdavky prehlbujú aj vyššie spomenuté eurofondy a výdavkové pasce EÚ (viac v kapitole 2.7 Európska únia a sociálny štát). V neposlednom rade rozsah a vplyv štátu umocňujú jeho podiely v podnikoch.

Miera vládneho prerozdeľovania vytvorených zdrojov je preto vysoká. Čiastočne to naznačuje aj nárast pomeru verejných výdavkov k HDP. Kým v roku 2007 výdavky verejnej správy na Slovensku predstavovali 36,4 % HDP, v rokoch hospodárskej krízy vzrástli vysoko nad 40 % HDP (44,4 % HDP v roku 2009) a vrchol dosiahli v roku 2015 (45,4 %), pričom na úroveň spred krízy sa už nevrátili a v roku 2018 verejné výdavky dosahovali 41,8 % slovenského HDP (graf 10). Tento pomer však bol znižovaný vďaka rýchlemu rastu HDP a napriek významnému, i keď nižšiemu, každoročnému rastu verejných výdavkov.[9]

Graf 10

Z celkového objemu verejných výdavkov na Slovensku približne 50 % prerozdeľuje vláda cez štátny rozpočet. Zvyšok predstavujú najmä výdavky Sociálnej poisťovne na vyplácanie dôchodkov, výdavky zdravotných poisťovní a výdavky územnej samosprávy. Z celkového objemu daní, ktoré odvedú jednotlivci, zaplatia zhruba 80 % daní štátu.[10] Platia ich priamo alebo nepriamo vo vyšších cenách ako spotrebitelia. Štátom poskytované bezplatné služby, ako napríklad cestovanie vlakom pre študentov a seniorov, tak nie sú zadarmo. Účet v konečnom dôsledku platia sami občania v podobe daní, prípadne ich štát poskytuje na dlh, ktorý je prenesenou záťažou do budúcnosti.

Vláda tak prostredníctvom verejných výdavkov prerozdeľuje veľkú časť zdrojov vytvorených tvorivou podnikateľskou činnosťou v ekonomike a presmerúvava ich podľa politických rozhodnutí do menej efektívnejších činností. Tým nielenže vytláča súkromné aktivity, ale zároveň vnáša falošné signály, deformuje konkurenčné prostredie, podporuje morálny hazard a závislosť ľudí od štátu, pričom verejné výdavky sa spájajú s plytvaním a klientelizmom. Dôsledkom tak je i čoraz rozšírenejšie prepojenie súkromného sektora so štátom a rozmáhajúca sa mentalita nárokovateľnosti.

Verejná správa, predovšetkým centrálna vláda, rozhoduje o rozdeľovaní čoraz väčšej proporcie statkov na úkor jednotlivcov a ich slobodných decentralizovaných rozhodnutí. Preto rast verejných výdavkov, vysoká miera prerozdeľovania a ich financovanie výrazne obmedzuje prosperitu a v konečnom dôsledku podkopávajú životnú úroveň a slobody ľudí. Od rastúceho, nadmerného  a deformovaného objemu verejných výdavkov a iných vládnych programov, ktoré garantujú ľuďom veľkú mieru spoliehania sa na štát, sa odvíja podstata problémov verejných financií, ktoré ďalej načrtávame.

1.2.2 Príjmy verejnej správy a nadmerné daňové bremeno

Nadmerné a rýchlo rastúce výdavky nestíhajú financovať daňové a iné príjmy verejnej správy ani napriek značnej finančnej a administratívnej záťaži systému. Dôvodom pritom nie je nízke daňové a odvodové zaťaženie, ale neudržateľný rast a krytie verejných výdavkov.

Celkový objem príjmov verejnej správy na Slovensku z dlhodobej perspektívy pozvoľna rastie – a to nielen v nominálnom vyjadrení, ale aj v pomere k  hrubému domácemu produktu (graf 11). Kým v roku 2007 dosahovali celkové príjmy verejnej správy na Slovensku približne 34 % HDP Slovenska, v roku 2018 to bolo už 41 %.

Graf 11

Najdôležitejšou položkou príjmov verejnej správy sú príjmy z daní, pričom najväčší podiel daňových a odvodových príjmov štátu pochádza zo zdanenia práce. Tento podiel navyše v dlhodobom horizonte rastie,[11] pričom zároveň rastú aj mzdy v absolútnych hodnotách. Priemerná mzda v hospodárstve SR vzrástla v období rokov 2010 – 2019 o 42 %[12], od roku 2007 do roku 2019 dokonca až o 63 %. Vyšší hospodársky generoval vyššie mzdy, čo sa vo výsledku odrážalo a odráža na vyšších odvodových i daňových príjmoch verejnej správy. Celkové daňové príjmy verejnej správy (vrátane príjmov zo sociálnych odvodov) v predchádzajúcich rokoch výrazne rástli, napríklad len v rokoch 2014 až 2019 až o takmer 9,3 mld. eur. Vládam to však nestačilo a zaviedli alebo zvýšili viacero daní a priaznivé ekonomické a rozpočtové vplyvy v predchádzajúcich rokoch prejedli a rozpustili v ďalších výdavkoch.

Daňové a odvodové príjmy tak v roku 2019 dosiahli 34,5 % HDP.[13] Reálne daňové zaťaženie ľudí je však vyššie ako táto daňová kvóta. Orientačný pohľad, koľko ich stojí správa, prevádzka a ingerencia verejného sektora v danom roku a o akej časti ich zárobkov za nich rozhoduje štát, resp. verejná moc, poskytuje napríklad celkové bremeno daní ako všetkých administratívne vynútených platieb, ktoré podľa prepočtov Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a European Investment Centre dosiahlo v roku 2018 62,5 % vo vzťahu k mzdovým nákladom na zamestnanca s priemernou mzdou.[14] Oproti roku 2014 sa pritom zvýšilo z úrovne 60,34 % o viac ako dva percentuálne body (graf 12), aj keď v tom čase došlo aj vďaka rýchlemu ekonomickému rastu k spomenutému enormnému nárastu daňových a odvodových príjmov. Zostatok vo výške 37,5 % mzdových nákladov predstavuje reálnu nezdanenú hodnotu tovarov a služieb, ktoré mohol zamestnanec v mesiaci nakúpiť.[15]

Graf 12

Takéto daňové bremeno je devastačné pre daňovníkov a ekonomiku. Odoberá im veľkú časť ich vlastníctva a z rozhodovania o ich zárobkoch, deformuje a obmedzuje ich ekonomické rozhodnutia, kalkulácie a alokáciu zdrojov, významne znižuje ich disponibilné finančné prostriedky, úspory, investície a motivácie podnikať a pracovať. Zvyšuje tiež ceny, podkopáva prosperitu, zamestnávanie, zvyšuje závislosť ľudí od štátu, okresáva ich slobodu a prehlbuje veľký štát a priestor na korupciu.

1.2.3 Deficitné hospodárenie a prenos bremena do budúcnosti

Rastúce príjmy štátu, ktorých väčšinu tvoria príjmy z daní, nestačia na pokrytie ešte rýchlejšie rastúcich verejných výdavkov. Pre verejné financie na Slovensku je preto z dlhodobého hľadiska charakteristické deficitné financovanie, a to aj v čase vysokého hospodárskeho rastu, rýchleho rastu príjmov štátu a dlhodobému prísľubu vládnych politikov dosiahnuť vyrovnaný rozpočet. Aj u nás sa potvrdzuje, že vládni politici majú ako čierni pasažieri systémový sklon k deficitnému financovaniu verejných výdavkov. Môžu tak „poskytovať“ statky ešte nad rámec zvyšovania daní. Vlády tým v ľuďoch živia fiškálnu ilúziu. Tí si častokrát neuvedomujú, že deficity sú ich budúcim daňovým zaťažením, navýšeným o úroky. Deficitné financovanie výdavkov preto umožňuje ľahšie rozrastanie štátu.

V situácii, kedy štát a jeho inštitúcie a územná samospráva, mestá, obce a VÚC, utratia viac, ako vyberú od občanov na daniach alebo získajú za predaj majetku, vzniká dlh. „Pri vyšších výdavkoch ako príjmoch vzniká deficit, ktorý vláda vykrýva peniazmi získanými za predaj dlhopisov. Nový deficit navyšuje existujúci štátny dlh.“[16] Štát istinu dlhu dlhodobo nespláca, ale predovšetkým refinancuje novými dlhopismi. Ako znázorňuje graf 13, celkový verejný dlh vyjadrený ako % HDP vzrástol z úrovne okolo 30 % (31,4 % v roku 2006, 28,6 % v roku 2008) na úroveň zhruba 50 % HDP a aj v časoch hospodárskeho rastu klesal len veľmi pomaly (49,4 % v roku 2018).[17]

Graf 13

Vývoj v období nasledujúcom po finančnej a hospodárskej kríze ukazuje, že verejná správa (osobitne vláda cez štátny rozpočet) nie je schopná hospodáriť tak, aby sa ňou nadobudnuté príjmy aspoň rovnali jej výdavkom (bez zvyšovania daní a odvodov) ani v časoch, kedy sa ekonomike darí a výber daní významne rastie.

Podľa základného scenára vývoja verejných financií Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) bude medzera medzi príjmami a výdavkami štátu navyše v najbližších dekádach ďalej rásť. Slovenské verejné financie podľa nej nedosahujú dlhodobú udržateľnosť a celkový dlh verejnej správy bude v najbližších piatich desaťročiach prudko narastať (graf 14). Verejné výdavky citlivé na starnutie populácie, napríklad dôchodkové výdavky či výdavky na zdravotnú a dlhodobú starostlivosť, vzrastú podľa prognózy Rady z 18,5 % HDP na 21,6 % HDP.[18] K tomu sa pridávajú osobitné sekery, ktoré zaťali poslanci v ostatnom období, napríklad v podobe zvýšenia minimálneho dôchodku, minimálnej mzdy a najmä zavedenia stropu na dôchodkový vek.

Graf 14

Na to, aby bolo počas obdobia do roku 2068 zabezpečené pokrytie rastúcich nákladov spojených so starnutím populácie, ktoré sa intenzívne prejaví najmä po roku 2038, by bolo podľa RRZ potrebné udržiavanie primárneho prebytku bez položiek ovplyvnených starnutím na úrovni približne 1 % HDP. Zníženie a udržiavanie dlhu tesne pod sankčnými pásmami dlhovej brzdy v najbližších dekádach nebude postačujúce, nakoľko starnutie populácie v budúcnosti výrazne sťaží dodržiavanie ústavného limitu na dlh.

Na riziká primárneho salda (salda hospodárenia bez úrokových výdavkov) upozorňuje aj Ministerstvo financií SR, podľa ktorého sa primárne saldo verejnej správy do roku 2062 zhorší takmer o päť percentuálnych bodov v dôsledku starnutia populácie, osobitne v dôsledku minuloročného schválenia stropu dôchodkového veku na 64 rokov.[19] Tým poslanci NR SR schválili nekryté dlhodobé záväzky na dôchodky, najmä kvôli ktorým sa podľa ministerstva financií súčasná hodnota budúcich záväzkov vyplývajúcich zo starnutia zvýšila až o 206,4 % HDP. Kým v roku 2019 výdavky verejnej správy citlivé na starnutie dosahovali 18,9 % HDP (v tom dôchodkové dávky 8,6 % HDP), v roku 2062 to podľa prognózy Ministerstva financií SR bude až 26,3 % HDP (v tom dôchodkové dávky 13,9 %).

Celkové implicitné záväzky[20] verejnej správy v roku 2019 dosiahli 474,9 % HDP, pričom ich gro predstavujú záväzky v rámci neudržateľne nastaveného penzijného systému. Toto nastavenie zhoršilo najmä spomínané zavedenie stropu dôchodkového veku. Časť tohto implicitného dlhu bude po roku 2028 predstavovať každoročne stále väčšiu finančnú dieru, ktorú bude potrebné financovať. Zavedený strop na dôchodkový vek tak ide na úkor budúcich platcov odvodov a daní, dôchodcov a destabilizuje verejné financie a ekonomiku.[21]

Záver

Vývoj verejných financií v uplynulých rokoch ako i prognóza vývoja verejných financií v najbližších desaťročiach ukazuje, že rozsiahla a nehospodárna správa vecí verejných na Slovensku výrazne finančne zaťažuje ľudí, prostredníctvom vládneho prerozdeľovania významne zasahuje do ich ekonomických rozhodnutí a ešte väčšiu finančnú zaťaž prenáša do budúcnosti. Tento spoločný problém verejných financií pre daňovníkov a ekonomiku sa odvíja od prerozdeľovania finančných prostriedkov verejnou správou nad rámec v bežnom roku ňou získaných príjmov (najmä vynútením od daňovníkov) a od rozširovania jej aktivít, vrátane zasahovania do činností, ktoré nepatria medzi funkcie vlády v slobodnej spoločnosti s trhovou ekonomikou.

Poskytovanie rastúceho počtu a objemu „služieb štátu,“ v mnohých prípadoch deklarovaných ako „zadarmo“, nijako nezvyšuje životnú úroveň ľudí. Každú z poskytovaných služieb štát musí financovať buď zo svojich príjmov, predovšetkým z daní a odvodov zaplatených občanmi, alebo prostredníctvom zvyšovania dlhu. Práve deficitmi verejných financií však vytvára fiškálnu ilúziu, keďže sľubuje a poskytuje viac ako je schopný zaplatiť, pričom tie znamenajú prenesenú finančnú zaťaž na daňovníkov do budúcnosti, navyše aj s úrokmi. Väčšia miera vládneho prerozdeľovania tak vo výsledku znamená buď väčšie skryté zadlžovanie prostredníctvom dlhu alebo vyššie daňové zaťaženie, čo znižuje hospodársky rast a celkový blahobyt.[22]

Veľké vládne výdavky majú celkovo negatívny ekonomický dopad – aj keď môžu z krátkodobého hľadiska zvýšiť hospodársky rast, z dlhodobej perspektívy zvyšujú mieru neefektívnosti ekonomických rozhodnutí a konaní, podkopávajú prosperitu a brzdia životnú úroveň ľudí. To sa v plnej miere prejavuje aj na Slovensku. Ich rast na úkor zvyšovania verejného dlhu je zároveň morálnym hazardom s ohľadom na prenášanie dlhového zaťaženia na ďalšie generácie, ale aj odsúvaním a zväčšovaním fiškálneho bremena v budúcnosti, obzvlášť s ohľadom na starnutie populácie a pokles počtu ľudí v produktívnom veku a tým súvisiacim prudkým rastom verejných výdavkov na dôchodkové zabezpečenie a ďalších výdavkov citlivých na starnutie populácie v najbližších desaťročiach.

Výzvou je zastavenie rastu a znižovanie rozsahu a vplyvu štátu, ktorý rozhoduje o stále väčšom podiele občanmi vytvorených ekonomických hodnôt. Východiskovým prostriedkom toho môžu byť pravidlá, ktoré ústavne obmedzia právomoci vlády zdaňovať, regulovať a prerozdeľovať vytvorené zdroje. K dlhovej brzde by sa tak mohli pridať univerzálne ústavné výdavkové a daňové limity, napríklad podmienenie prijatia každého opatrenia zvyšujúceho daňové bremeno ústavnou väčšinou. Výzvou pre vládu je štrukturálna reforma verejných výdavkov, ktorá umožní ich zásadné zníženie vyjadrené v celkovom objeme výdavkov verejnej správy. Aj v kontexte sociálneho štátu a požiadavky na finančnú udržateľnosť verejných financií a najmä pre prosperitu a životnú úroveň je dôležité, aby vlády na Slovensku (ale aj inde) realizovali systémové výdavkové reformy (dôchodkovú, zdravotnícku či školskú) spolu s nedeficitným hospodárením, znižovaním daní, odvodov, rozsahu, vplyvu a regulačných zásahov štátu a s cieľom presmerovania finančnej zodpovednosti z vlád na jednotlivcov a ich rodiny.

Kľúčové však je, aby si ľudia vo väčšej miere uvedomovali nezamýšľané dôsledky rozsiahleho sociálneho a intervenčného štátu, stotožnili s takýmito výzvami a princípmi a aby vyvíjali tlak na politikov na nižšie vládne aktivity a dane. V tomto duchu sa stotožňujeme s odkazom Miltona Friedmana, že najlepšou ochranou slobody je reakcia verejnosti proti nadmernému zdaňovaniu a proti nadmernej veľkosti vlády.[23]

Literatúra

FOCUS (2018), Prieskum verejnej mienky zameraný na vnímanie socializmu. Záverečná správa z kvantitatívneho prieskumu verejnej mienky. Dostupné online: http://www.konzervativizmus.sk/article.php?6198

Gonda, P. (2019), Aké je u nás daňové bremeno? .týždeň. Dostupné online: https://www.tyzden.sk/stlpceky/57975/ake-je-u-nas-danove-bremeno/

Gonda, P. (2020a), Colombova manželka a sekery. .týždeň. Dostupné online: https://www.tyzden.sk/stlpceky/61559/colombova-manzelka-a-sekery/

Gonda, P. (2020b), Nebezpečné mýty a omyly. .týždeň. Dostupné online: https://www.tyzden.sk/stlpceky/53678/nebezpecne-myty-a-omyly/

Gonda, P., Mlýnek, M., Ďurana, R., Sloboda, D. (2010), Verejné financie. In: Gonda, P. (ed.), Programové vyhlásenie reformnej vlády: sprievodca pre zodpovedných politikov na ceste k slobodnejšej spoločnosti a štíhlejšiemu štátu. Reformná vláda. Dostupné online: http://www.reformnavlada.sk/verejne-financie.html

Gonda, P. (ed., 2012), Výdavková diéta pre verejné financie. Dostupné online: https://konzervativizmus.sk/vydavkova-dieta-pre-verejne-financie-ako-konsolidovat-bez-zvysovania-dani-a-odvodov/

INESS (2019), Cena štátu. Koľko dlhujeme? Dostupné online: https://www.cenastatu.sk/kd-kd/2019/

Kolektív autorov (2014), Audit podnikateľského prostredia. Bratislava : Republiková únia zamestnávateľov.

Ministerstvo financií SR (2018), 50. daňový report Slovenskej republiky. Dostupné online: https://www.mfsr.sk/sk/financie/institut-financnej-politiky/publikacie-ifp/ekonomicke-analyzy/50-danovy-report-slovenskej-republiky-2018-oktober-2018-2.html

Ministerstvo financií SR (2019), Rozpočet verejnej správy na roky 2020 – 2022. Dostupné online: https://www.mfsr.sk/sk/financie/verejne-financie/rozpocet-verejnej-spravy/

Mitchell, D. (2005), The impact of governement spending on economic growth. The Heritage Foundation. Dostupné online: https://www.heritage.org/budget-and-spending/report/the-impact-government-spending-economic-growth

Rada pre rozpočtovú zodpovednosť (2019), Správa o dlhodobej udržateľnosti verejných financií. Dostupné online: https://www.rozpoctovarada.sk/svk/rozpocet/412/sprava-o-dlhodobej-udrzatelnosti-verejnych-financii-april-2019

Pavlík, J. (ed., 1998), Milton Friedman v Praze. Praha : Liberální institut a Centrum liberálních studií.

Scherhaufer, R. (2014), 60%. Daňové zaťaženie občana SR. 660 EUR mesačne platíme na daniach. Dostupné online: https://eic.eu/clanky/9

Scherhaufer, R., Gonda, P., Šimek, J., Mesík, M. (2019), Celkové daňové bremeno zamestnanca na Slovensku dosiahlo v priemere 62,5 %. Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika. Dostupné online: https://konzervativizmus.sk/celkove-danove-bremeno-zamestnanca-na-slovensku-dosiahlo-v-priemere-625/

***

Eurostat (2020a), General government gross debt. Dostupné online: https://ec.europa.eu/eurostat/tgm/table.do?tab=table&init=1&language=en&pcode=sdg_17_40&plugin=1

Eurostat (2020b), Total general government expenditure. Dostupné online: (https://ec.europa.eu/eurostat/tgm/table.do?tab=table&init=1&language=en&pcode=tec00023&plugin=1

Štatistický úrad SR (2020), Ekonomicky aktívne obyvateľstvo podľa veku. Dostupné online: http://statdat.statistics.sk/cognosext/cgi-bin/cognos.cgi?b_action=xts.run&m=portal/cc.xts&gohome=

Štatistický úrad SR (2020), Priemerná mesačná mzda v hospodárstve SR. Dostupné online: https://slovak.statistics.sk/wps/portal/ext/themes/demography/cost/ind

Štatistický úrad SR (2020), Priemerná mesačná mzda podľa odvetví. Dostupné online: http://statdat.statistics.sk/cognosext/cgi-bin/cognos.cgi?b_action=xts.run&m=portal/cc.xts&gohome=

Poznámky pod čiarou

  1. FOCUS (2018)

  2. Gonda (2020b)

  3. Ministerstvo financií SR (2019)

  4. Tieto čísla sú čiastočne ovplyvnené aj čerpaním eurofondov, ktoré navyšujú úroveň verejných príjmov aj výdavkov, keďže podľa metodiky ESA 2010 sú eurofondy, ktoré využijú subjekty verejnej správy, ich súčasťou (Ministerstvo financií SR, 2019)

  5. Prepočet autorov podľa údajov Ministerstva financií SR (Ministerstvo financií SR, 2019).

  6. Ministerstvo financií SR (2019)

  7. Prepočítane k celkovému počtu ekonomicky aktívnych obyvateľov 2,74 miliónov v roku 2019 (Štatistický úrad SR: Ekonomicky aktívne obyvateľstvo podľa veku, http://statdat.statistics.sk/cognosext/cgi-bin/cognos.cgi?b_action=xts.run&m=portal/cc.xts&gohome=)

  8. Možnosti úspor verejných výdavkov predstavil Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika v dokumente Výdavková diéta pre verejné financie (Gonda, 2012).

  9. Koncept miery prerozdeľovania ako pomeru verejných výdavkov má obmedzenú analytickú výrokovú schopnosť aj kvôli štatistickému vykazovaniu HDP, zahŕňajúceho verejnú správu, ktorá prerozdeľuje vytvorené zdroje. Reálna záťaž miery vládneho prerozdeľovania voči subjektom vytvárajúcich tieto zdroje je preto väčšia ako pomer verejných výdavkov k HDP. Orientačne môžeme uviesť výsledky prepočtov, ktoré boli zverejnené v dokumente Republikovej únie zamestnávateľov Audit podnikateľského prostredia z roku 2014. Podľa nich bol v roku 2012 pomer verejných výdavkov k hrubej pridanej hodnote ostatných subjektov na úrovni 50 %, hrubej pridanej hodnote podnikateľských subjektov 72,5 % a k hrubej pridanej hodnote súkromných podnikateľských subjektov až 81 % (Kolektív autorov, 2014).

  10. Bližšie napríklad Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika (https://konzervativizmus.sk/celkove-danove-bremeno-zamestnanca-na-slovensku-dosiahlo-v-priemere-625/) a INESS: Cena štátu (https://www.cenastatu.sk/kd-kd/2019/)

  11. Ministerstvo financií SR (2018), s. 53

  12. Priemerná mzda v hospodárstve vzrástla zo 769 eur v roku 2010 na 1 092 eur v roku 2019 (Štatistický úrad SR, http://statdat.statistics.sk/cognosext/cgi-bin/cognos.cgi?b_action=xts.run&m=portal/cc.xts&gohome=)

  13. Ministerstvo financií SR (2019), s. 19

  14. Scherhaufer, Gonda, Šimek, Mesík, (2019)

  15. Podľa tejto metodiky daňové bremeno zahŕňa a zo mzdových nákladov odpočítaných vyše 50 daní v ekonomickej podstate ako administratívne vynútených platieb akémukoľvek subjektu, v prvom rade povinný príspevok zamestnávateľa na gastro lístky pre zamestnanca, odvody zamestnávateľa a zamestnanca a daň z príjmov fyzických osôb. Tie ako daňový klin mzdových nákladov z nich odkrojili v roku 2018 44,7 % a priemernému zamestnancovi nechali čistú mzdu na úrovni 55,3 %. Na rade sú dane z majetku, po zaplatení ktorých ostali zamestnancovi disponibilné peniaze. Nasledujú dane zo spotreby, ktoré sú nabalené v cenách a nakoniec zdanenie podnikania iných, ktoré tiež vo vyšších cenách platia spotrebitelia, vrátane zamestnancov (Gonda, 2019). K tejto metodike bližšie Scherhaufer (2014).

  16. INESS (2019)

  17. Hranice rastu verejného dlhu sú vymedzené dlhovou brzdou v kontexte ústavného zákona č. 493/2011 o rozpočtovej zodpovednosti.

  18. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť (2019), s. 17

  19. Ministerstvo financií SR (2019)

  20. Podľa ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej implicitné záväzky predstavujú „rozdiel medzi očakávanými budúcimi výdavkami subjektov verejnej správy a očakávanými budúcimi príjmami subjektov verejnej správy, ktoré vyplývajú z finančných dôsledkov spôsobených budúcim uplatňovaním práv a povinností ustanovených právnym poriadkom SR, ak tieto nie sú súčasťou dlhu verejnej správy.“ (https://zakony.judikaty.info/predpis/ustavny-zakon-493/2011)

  21. Gonda (2020a)

  22. Mitchell (2015)

  23. Pavlík (1998), s. 33

Radovan Potočár

Radovan Potočár vyštudoval hospodársku politiku a medzinárodné vzťahy na Masarykovej univerzite v Brne a na Karlovej univerzite v Prahe. V magisterskej práci sa zaoberal prokremeľskou propagandou na internete. Okrem toho vyštudoval odbor scenáristika a dramaturgia na FAMU v Prahe, knižne mu vyšla zbierka poviedok Nádych (KK Bagala, 2018). Pracuje ako redaktor spravodajských portálov Energie-portal.sk a Odpady-portal.sk v oblasti energetiky, odpadov a priemyselnej ekológie.

Peter Gonda

Peter Gonda je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, externý lektor ekonómie na Univerzite Komenského v Bratislave a Slovak Senior Fellow of the Cobden Centre. Od júna 2005 je koordinátor cyklu prednášok renomovaných zahraničných osobností na Slovensku v rámci projektu Conservative Economic Quarterly Lecture Series (CEQLS), od januára 2007 koordinátor a lektor seminárov Akadémie klasickej ekonómie (AKE) a od septembra 2017 vedúci projektu Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte, v rámci ktorého vznikla táto publikácia. V publikačnej činnosti a v akademických a verejných prednáškach sa zameriava na princípy ekonómie a ekonomického myslenia, fungovanie slobodnej ekonomiky a spoločnosti, politickú ekonómiu, verejné financie, peniaze a menový systém a ekonomické aspekty Európskej únie. Je autorom knihy Eurozóna a alternatívy európskej ekonomickej integrácie (2013), autorom a editorom ďalších publikácií a štúdií. Peter Gonda je ženatý, má dve deti a žije v Bratislave.