1. miesto – Cena Ernesta Valka 2017 – Jakub Neumann

Vlastnícke práva v slobodnej a neslobodnej spoločnosti

(odborný článok)

„Prvý človek, ktorý si ohradil pozemok, odvážil sa vyhlásiť: „Toto je moje!“ a našiel nadostač prostoduchých ľudí, čo mu uverili, stal sa skutočným zakladateľom civilizovanej spoločnosti. Koľko zločinov, vojen, vrážd, biedy a hrôz by si ľudstvo ušetrilo, keby niekto vytrhol koly, zasypal priekopy a zavolal na svojich druhov: „Majte sa na pozore pred tým podvodníkom, ak ho počúvate a zabudnete, že plody patria všetkým a pôda nikomu, ste stratení!“

Jean-Jacques Rousseau[1]

Úvod

Aj napriek nutkavej tendencii uchopiť danú tému výhradne z hľadiska práva, je hneď v úvode práce nutné uviesť, že len ťažko nájdeme interdisciplinárnejšiu oblasť než práve vlastnícke práva. Táto výrazne zasahuje (prirodzene) nielen do oblasti práva, ekonómie, či sociológie, ale ako predznamenáva vyššie uvádzaný citát, aj do filozofie, predovšetkým v súvislosti s otázkou distributívnej spravodlivosti. V snahe zachovať postup odbornej práce je hneď úvodom nevyhnutné definovať, že vlastníctvo sa v ekonomickom zmysle premieta do právnej kategórie vlastníckych práv tým, že právne normy regulujú ekonomické spoločenské vzťahy vlastníctva.[2] Či už by sa naša pozornosť v nasledujúcich riadkoch zamerala na obsahovú stránku vlastníckych práv (objektívneho/subjektívneho), prípadne vlastníctva ako ekonomického pojmu, sotva by stanovený rozsah článku vystačil čo i len ku krátkemu úvodu k daným témam. Navyše, ak chceme problematiku vlastníckych práv pertraktovať v kontexte ne/slobodnej spoločnosti, považujeme za najvhodnejšie posunúť sa v nazeraní na danú tému ešte o čosi „hlbšie“. Aj keď platí, že vlastnícke právo v primárnom význame znamená možnosť s vecou disponovať, teoretická analýza odhaľuje za týmto vzťahom (osoba – vec) práve vzájomný vzťah dvoch, resp. viacerých ľudí (osoba – osoba/y), v ktorom vec plní nanajvýš sprostredkujúcu funkciu.[3] Roger Scruton zachádza ešte ďalej, keď inštitút vlastníctva identifikuje ako akýsi „prazáklad“ spoločenských vzťahov (o čom nakoniec pojednáva aj citovaný Rousseau, avšak v omnoho negatívnejších súvislostiach). Scruton uvádza, že bez inštitútu vlastníctva „…žiadny predmet vo svete nemôžeme identifikovať ako svoj vlastný; nemôžeme teda tieto predmety slobodne užívať a očakávať, že ostatní s tým budú súhlasiť. (…) Nemôžeme ani nazerať na ktorúkoľvek časť tohto sveta ako na niečo, čo je spojené s existenciou niekoho iného. (…) Ak sa má človek z tohto stavu prebudiť k skutočnému sebavedomiu – vedomiu seba samého ako bytosti druhej – potom musí vnímať svet v iných pojmoch, totižto v pojmoch práva, zodpovednosti a slobody. To mu umožňuje práve inštitút vlastníctva.“[4]

Pokúsme sa pod prizmou týchto zistení v nasledujúcej riadkoch zamerať na (de)formovanie vlastníckych práv v podmienkach neslobodnej spoločnosti pred rokom 1989.

Proudhonovo dictum ako teória prevedená do praxe

Už pri krátkom pohľade do minulosti možno prísť k záveru, že neexistuje taká politická teória (ideológia), ktorá by vo svojom učení opomínala úpravu vlastníckych práv. Otázku vlastníckych práv preto možno považovať za akúsi červenú niť vinúcu sa dejinami politického myslenia. Aj z toho dôvodu môže byť prekvapením, že až ideológia komunizmu (socializmu) prišla ako prvá s myšlienkou odstránenia súkromného vlastníctva prostredníctvom štátom riadeného znárodňovania majetku.[5] Prvýkrát sa táto revolučná myšlienka objavila v Manifeste Komunistickej strany, ktorý v roku 1848 spísal Karl Marx a Friedrich Engels.[6] Marxova teória vychádzala z predstavy „vykorisťovateľskej“ úlohy vlastníkov výrobných prostriedkov, ktorí pracovníkom za takúto „odcudzenú prácu“ neposkytnú žiadnu mzdu.[7] Tým sa, podľa Marxa, len prehlbuje priepasť medzi úzkou triedou „buržoázie“ (veľkokapitalistov) a mnohopočetnou triedou „proletariátu“ (robotníkov), ktorého členovia sú nútení predávať svoju pracovnú silu.

Radikálne vyzerajúci krok – odstránenie súkromného vlastníctva, nemá podľa Marxovho pohľadu dôvod vôbec znepokojovať členov proletariátu, pretože „…v súčasnej spoločnosti je súkromné vlastníctvo zrušené pre deväť desatín jej členov; existuje práve preto, že pre deväť desatín neexistuje.“[8] Základ tejto myšlienky pritom bol v dobovom intelektuálnom prostredí už niekoľko rokov formulovaný. Postaral sa o to známy anarchista a filozof Pierre Joseph Proudhon, ktorý v roku 1840 vyslovil dnes už slávnu tézu a síce, že „Vlastníctvo je krádež!“.[9] Proudhon považoval za nepredstaviteľné, aby sa majetok, vytvorený kolektívom pracujúcich, neskôr ocitol v rukách jednotlivca. Súkromné vlastníctvo a z neho vyplývajúce vlastnícke práva preto podľa Proudhona boli akceptovateľné, avšak výlučne za predpokladu, že sa budúci „vlastník“ na predmete vlastníctva pričinil vlastnou (v zmysle osobnou a nie sprostredkovanou) prácou.[10] Vrátiac sa opäť k Marxovi je rovnako dôležité si všimnúť, že vyššie popísaná ideológia ponúka na zodpovedanie celospoločenských otázok prevažne ekonomické odpovede a nie právne. Dôvodom takéhoto postupu bolo presvedčenie, že všetky prvky pôvodnej spoločnosti (právo nevynímajúc) podľa Marxa plnili pro-buržoáznu úlohu, čoho dôsledkom v novoformujúcej sa beztriednej spoločnosti bude ich postupné „odumieranie“. To, čo si však Marx v čase formovanie svojej filozofie pravdepodobne neuvedomoval, je veľmi úzke previazanie súkromného vlastníctva nielen s ľudskou slobodou, ale aj s angažovanosťou vo verejnej sfére, resp. formovaním primárneho politického záujmu. Kolektivizmus (v majetkovej, či inej sfére života) sa ukazuje byť skôr podhubím apatie a ľahostajnosti, ktorú je vládnuca moc s cieľom udržania statu quo nútená ťažkopádne udržiavať formou povinnej účasti na verejnom živote. John Locke v tejto súvislosti stroho poznamenáva, že „…bez vlastníctva nemôžeme mať podiel na tom, čo je spoločné.“[11] Avšak aj samotný fakt rovnomerného prerozdeľovania majetku naráža na nemenej závažné problémy. Robert Nozick sa veľmi obrazne pokúša „logiku“ vyššie popísanej filozofie vysvetliť prostredníctvom tzv. stávky o oči. Ako všetci vieme, v spoločnosti sa nachádzajú aj jedinci, ktorí sú slepí. Rovnako je nám však známe, že je nespočetné množstvo tých, ktorí vidia na obe oči. Pre účely tejto práce predpokladajme, že transplantácia oka nie je z medicínskeho pohľadu nijak náročná. Dostávame sa pred nasledujúcu dilemu: Môže spoločnosť za účelom vyššieho dobra (všetci ľudia budú vidieť) obmedziť slobodu zopár jednotlivcom s tým, že ich pripraví o jedno oko? [12] Argumentom v prospech takéhoto riešenia je spoločnosť zložená (výlučne) z vidiacich jednotlivcov. Aj napriek tomu možno predpokladať, že by s uvádzaným riešením sotva niekto (z vidiacich jedincov) súhlasil. Tým najzákladnejším dôvodom je (nielen v tomto prípade) hodnota ľudskej slobody. Hoci drvivá väčšina z nás žiadnemu človeku nepraje handicap slepoty, rovnako drvivá väčšina z nás nie je (a nebude) ochotná obmedziť svoju vrodenú schopnosť vidieť na obe oči. Na tomto mieste možno vzniesť oprávnenú námietku, že zatiaľ čo slepci tvoria mizivé percento populácie, Marxova filozofia poskytovala výhodu mnohým na úkor zopár jednotlivcom. To však vo svojej podstate na veci nič nemení. Nevôľa prísť o vlastné oko totiž nie je nepriamo úmerná počtu ďalších, ktorí prídu o oko spolu so mnou. Inak povedané neplatí vzťah, že čím viac ľudí príde o oko spolu so mnou, tým menej mi to bude prekážať (a naopak). To v jazyku právnej filozofie znamená, že základné ľudské práva (medzi ktoré okrem osobnej integrity zaraďujeme aj právo na ochranu vlastníckych práv) nemožno porušovať v záujme žiadneho vyššieho dobra ako tomu bolo pred rokom 1989.[13]

Sloboda a rovnosť ako ptydepe postmoderny?

Otázka, pokusom o ktorej zodpovedanie by možno stálo zato uviesť túto prácu, je, či jednotlivec (vôbec) má prirodzené právo niečo vlastniť. Odpoveď na túto, na prvý pohľad nie príliš zložitú otázku, však má ďalekosiahle následky. Kladnú odpoveď na položenú otázku stavia štát, obrazne povedané, na druhú koľaj. Vyjadrené slovami Cicera „…veď predovšetkým preto boli zriadené štáty a obce, aby bol chránený súkromný majetok. (…) Pretože ako som už povedal, vlastným zmyslom zriadenia štátneho a občianskeho je, aby každý mohol slobodne a v pokoji opatrovať svoj majetok.“[14] Negatívna odpoveď na druhej strane predostretú paradigmu otáča, takpovediac, hore nohami. Tentokrát vyjadrené slovami už spomínaného Rogera Scrutona: „…právo človeka na vlastníctvo totižto nie je nejakým výsostným právom vyplývajúcim z princípu všeobecnej spravodlivosti. Je to právo podmienené lojalitou človeka k spoločnosti, ktorá vlastníctvo vôbec umožňuje.“[15] Teda zatiaľ čo v prvom prípade je pohľad subjektu vlastníckych práv na štát v rovine „služobníckom“, v druhom prípade je namieste skôr akási „vďačnosť“ zato, že tá-ktorá osoba môže subjektom vlastníckych práv vôbec byť.[16]

Dovoľujeme si na tomto mieste vysloviť tvrdenie, že vnútorná štruktúra kapitalizmu vychádza práve z opisovaného – „služobníckeho“ vzťahu medzi štátom a jednotlivcom. Podobne ani v kapitalizme (rovnako ako v Marxovej či Proudhonovej filozofii) nebudú dôsledky tohto problému viditeľné pri obmedzenom pohľade na jednotlivcov, ktorých majetok sa aj napriek zmene režimu výrazne nezmenil. Do očí bijúcim sa však problém ukáže byť pri pohľade na väčšie (nadnárodné) subjekty, ktoré požívajú rovnakú ochranu svojich vlastníckych práv, no ich správanie voči štátnemu subjektu je viac než pochybné. Známy francúzsky ekonóm Thomas Piketty vo svojej knihe s názvom Kapitál opisuje stav, v ktorom sa nadnárodné korporácie pohrávajú s každou zemou, využívajú ich rozdiely v národných legislatívach, aby sa mohli vyhnúť plateniu daní. Národná suverenita sa, podľa Pikettyho, stala mýtom.[17] Je zrejmé, že opísaná situácia mohla vzniknúť výlučne v prípade platnosti prvej možnosti, teda že štát vystupuje v pozícii „ochrancu“ a nie „poskytovateľa“ vlastníckych práv. Tento model možno v súčasných liberálnych demokraciách s kapitalistickým ekonomickým systémom s nutnou dávkou zovšeobecnenia považovať za prevažujúci.

Vo vzťahu k formujúcej sa slobodnej spoločnosti po roku 1989 je na tomto mieste taktiež nutné zdôrazniť, že uvoľňovanie pomerov, ktoré vyústilo až k pádu „východného bloku“, zasiahlo mnohé, dnes už postsocialistické krajiny, nepripravené. Prevod kolektívneho (resp. štátneho) vlastníctva do súkromných rúk sa po roku 1989 uskutočnil doslova v priebehu niekoľkých mesiacov.[18] V prípade Československej republiky tento proces prebehol v dvoch privatizačných vlnách (spoločne s liberalizáciou cien). Uvádzané „vrátenie majetku“ obyvateľom, nástup liberálnej demokracie spojený s trhovou ekonomikou u niektorých filozofov dokonca podnecoval myšlienky o (šťastnom) konci dejín.[19] Bez snahy o podanie vyčerpávajúceho hodnotenia historického vývoja daného obdobia zameriame svoju pozornosť v nasledujúcich riadkov výlučne na problematiku vlastníckych práv.

Nastúpivší, viac ekonomický než právny, horror vacui v tomto období prirodzene poskytol priestor aj osobám, ktorých cieľom bolo panujúci chaos spojený s eufóriou prvých rokov slobodnej spoločnosti využiť vo svoj prospech.[20] Nielen oni, ale aj prevládajúca ekonomická negramotnosť obyvateľstva mali za následok, že toto o „rýchlo“ a „nečakane“ nadobudnutý majetok podobne „rýchlo“ a „nečakane“ aj prichádzalo. Ako uvádza Pavel Holländer, paradoxom doby tiež bola skutočnosť, že novo nadobudnutý súkromný majetok od obyvateľov prostredníctvom investičných fondov skupovali komerčné banky ešte stále fungujúce v režime štátnych podnikov. Majetok sa tak po krátkom čase zo súkromných rúk dostával opätovne do „rúk“ štátu (ekonómovia tento systém so znateľnou dávkou sarkazmu nazvali „bankový kapitalizmus“).[21] Tieto „pôrodné bolesti“ radikálnej transformácie vlastníckych práv s odstupom rokov v spomienkach pamätníkov spôsobujú prinajmenšom rozčarovanie a prinajhoršom neskrývané cnenie za bývalým režimom neslobody.

Ešte omnoho hlbší dôvod napätia a vyostrenej spoločenskej polarizácie je však nutné hľadať v majetkovej nerovnosti, ktorá sa v posledných rokoch vyšplhala nad hranicu únosnosti.[22] Častokrát citovaný údaj medzinárodnej mimovládnej organizácie Oxfam hovorí, že od roku 2015 vlastní 1% najbohatších ľudí väčší majetok ako zvyšok planéty, pričom majetok 8 najbohatších je väčší než majetok chudobnejšej polovice sveta.[23] Obsahová stránka vlastníckych práv zabezpečujúca nielen ochranu, ale aj široký dispozičný priestor vlastníka, v týchto súvislostiach hrá takpovediac až „druhé husle“, keďže k výkonu týchto práv je najprv nevyhnutné disponovať konkrétnym (nezanedbateľným) majetkom. Na prvý pohľad ťažko zrozumiteľnú myšlienku, nad ktorou je nutné sa zamyslieť, je možno v súčasnosti počuť z úst čoraz väčšieho počtu ľudí a síce, že v neslobodnej spoločnosti pred rokom 1989 si boli ľudia rovnejší než v slobodnej spoločnosti po roku 1989. To, čo bude v nasledujúcich rokoch vývoja rozhodujúcou úlohou spoločenských elít, nie je z tohto uhla pohľadu ťažké odhadnúť. Zdá sa byť zrejmé, že ňou bude práve otázka redistribúcie majetku v snahe o zmiernenie negatívneho efektu roztvárajúcich sa nožníc majetkovej nerovnosti. Ako však upozorňoval Robert Nozick už v roku 1974, redistribúcia majetku je takmer vždy spojená s porušovaním práv (s výnimkou nápravy bezprávia).[24] Oprávnene sa však na tomto mieste (spoločne s Iheringom) môžeme aj my pýtať, prečo má spoločenský systém smerovať k rovnosti ľudí, keď všetko smeruje k ich nerovnosti. Rovnako ako Ihering aj my môžeme odpovedať, že týmto cieľom je práve zmierňovanie týchto rozdielov. Náčrt spôsobov, ktoré by k takémuto cieľu mohli viesť, sa pokúsime zhrnúť v poslednej kapitole tejto práce.

Nepodmienený príjem ako deus ex machina?

Z histórie je známy fakt, že vlastnícke právo k určitému majetku bolo dlhodobo jednou z nevyhnutných podmienok preto, aby sa jednotlivec stal subjektom politických a občianskych práv (majetkový cenzus). Ak osoba nespĺňala cenzom stanovenú podmienku, jej účasť na verejnom živote bola vylúčená. Ako objasňuje už viackrát spomínaná Hannah Arendtová, dôvodom nebola ani tak snaha diskriminovať nemajetných, ale skôr predstava, že živobytie zabezpečeného muža je zaistené, a preto sa tento muž môže venovať verejným záležitostiam.[25] Súčasná podoba štátu, prirodzene, pre uplatnenie politických (volebných), prípadne občianskych práv žiadny majetkový cenzus nestanovuje. Otázka však znie, či tento v spoločenských štruktúrach neplatí aj bez jeho explicitného zavádzania. Sme naklonení domnievať sa, že tomu tak je. Nestotožňujeme sa pritom s radikálnym výrokom Aristotela, ktorý zastával názor, že občanom nemôže byť ten, kto pracuje pre svoju obživu.[26] Naším cieľom je skôr upozorniť na úzku podmienenosť medzi účasťou na „správe obce“ na jednej strane a sociálnou dôstojnosťou všetkých členov spoločnosti na strane druhej. Zároveň možno rovno predostrieť aj úvahu, či sociálna spravodlivosť netvorí odrazový mostík k hľadaniu morálnych základov a primárnej sebaúcty, ktoré spoločnosť s nástupom postmoderny tak rada prehliada.[27] Deklarácia ochrany ľudskej dôstojnosti v ústavách jednotlivých (stredoeurópskych) štátov je síce nevyhnutný štandard, no častokrát s janusovskou tvárou. Štát je síce v súčasnosti „všetkými prostriedkami“ pripravený chrániť ľudskú dôstojnosť, avšak (ľudskú dôstojnosť) len tých jednotlivcov, ktorí sa ochrany sami domáhajú, čo opätovne vyžaduje nielen časové, ale aj finančné prostriedky. Sme presvedčení, že ľudská dôstojnosť v najzákladnejšom zmysle tohto slova by nemala byť predmetom neustáleho úsilia o jej dosahovanie, ale garantovaným a neodňateľným štandardom. Obdobný názor zastáva aj James Griffin, podľa ktorého má byť každému členovi spoločnosti umožnené sledovať vlastnú koncepciu hodnotového života. Na to, aby mu bola táto snaha umožnená, je nevyhnutné splniť tri základné potreby – (1) možnosť rozhodovania (autonómia) (2) možnosť robiť voľby (sloboda) a v neposlednom rade (3) zabezpečenie materiálnych podmienok života (blahobyt).[28] Z toho dôvodu je nutné presadzovať tézu, ktorú si vo svojej judikatúre v čoraz väčšej miere osvojujú aj ústavné súdy členských štátov Európskej únie a síce, že ľudská dôstojnosť má aj ekonomický rozmer, ktorý musí byť naplnený. Otváranie diskusie, týkajúcej sa nepodmieneného príjmu, nemá byť návrat k už raz kritizovanému názoru, podľa ktorého pochopenie ekonomických súvislostí a ich patričnou transformáciou možno vylepšovať spoločenský systém, ako tomu veril (nielen) Karl Marx.[29] Naopak, je potrebné opakovane zdôrazňovať, že koncept liberálnej (konštitučnej) demokracie a právneho štátu nemá v súčasnom svete rovnocennú alternatívu.

Sme presvedčení, že ak chceme v diskusii o vlastníckych právach v slobodnej spoločnosti zasahovať neuralgické body tejto témy, potom nemožno hovoriť o obmedzovaní vlastníckeho práva (vyvlastnení) ani hlbšie rozoberať obsahovú stránku tohto vecného práva, keďže máme zato, že tieto oblasti nemajú potenciál vytvárať významnejšie spoločenské pnutia, volajúce po zmene súčasného politického systému.[30] Práve naopak, tieto pnutia vytvára čoraz výraznejšia majetková nerovnosť svetovej populácie. Pri užšom pohľade na Českú a Slovenskú republiku tieto pnutia zosobňuje „privatizačná trauma“, ktorá mnohých hneď v úvode formujúcej sa slobodnej spoločnosti priviedla k dezilúzii trvajúcej až do súčasnosti. Obe spomínané oblasti, aj keď každá celkom odlišným spôsobom, nachádzajú svoj základ v otázke vlastníctva, resp. vlastníckych práv.

Bez prehliadania ekonomických „ťažkostí“ spojených s otázkou zavedenia nepodmieneného príjmu sme presvedčení, že ak má byť naším cieľom udržanie statu quo v otázkach demokratického či ľudskoprávneho štandardu, potom sa musí naša pozornosť zamerať práve na tretiu oblasť vyššie uvádzaného členenia a síce na stránku ekonomických podmienok života jednotlivca. Kvalitatívna zmena v prístupe k tejto oblasti má potenciál opätovne podnietiť záujem členov spoločnosti o „správu obce“, ale, čo je ešte dôležitejšie, zabezpečiť každému dôstojnú životnú úroveň.

Dejiny vlastníckych práv alebo ako tromfnúť Hegla…

V práci načrtnutú problematiku vývoja vlastníckych práv v slobodnej a neslobodnej spoločnosti možno z pohľadu histórie považovať iba za malý čriepok mozaiky ľudských dejín. Ako sme sa v úvode práce snažili naznačiť, cieľom a účelom vlastníckych práv nie je definovať náš vzťah k (ne)hmotným veciam ako nám usilovne sugeruje právna teória. Primárnou, no častokrát skrytou a zahalenou úlohou spomínaných práv je práve a predovšetkým formovanie (a formulovanie) medziľudských vzťahov. Všetko ostatné, slovami Whiteheada, je len „komentár“. Preto, ak bolo cieľom neslobodnej spoločnosti bojovať proti akýmsi (vnútorným) nepriateľom, potom sa aj vlastnícke práva prispôsobili tejto úlohe. Naopak, ak bolo cieľom ľudí spájať a rešpektovať ich slobodu, sotva nájdeme oblasť, ktorá by túto zmenu reprezentovala lepšie ako práve vlastnícke práva a (ústavná) garancia ich ochrany. Záverom môžeme povedať, že otázka vlastníckych práv nás sprevádza ľudskými dejinami už od počiatku. Rovnako ako Hegel nachádzal v každom dejinnom období absolútneho ducha smerujúceho k sebauvedomeniu, aj my môžeme bližším skúmaním vlastníckych práv v danej dobe odhaľovať a skúmať doposiaľ neznáme sféry slobodnej, či naopak neslobodnej spoločnosti.

Stačí sa len poriadne zadívať.

Jakub Neumann
Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta

Použitá literatúra

Učebnice, monografie a iné

ARENDTOVÁ, H.: Vita activa. Praha, Oikoymenh, 2009, 431 s.

ARISTOTELES: Politika. Bratislava, Kalligram, 2009, s. 304.

BAUMAN, Z., BORDONI, C.: Stát v krizi. Olomouc, Broken Books, 2015, 194 s.

CICERO, M-T.: O povinnostech. Praha, Svoboda (Edičná rada – Antická knihovna), 1970, 196 s.

COLOTKA, P., KÁČER, M., BERDISOVÁ, L.: Právna filozofia dvadsiateho storočia. Praha, Leges, 2016, 303 s.

FUKUYAMA, F.: Konec dějin a poslední člověk. Praha, Rybka Publishers, 2007, 384 s

GIBBON, E.: Úpadok a zánik Rímskej ríše. Bratislava, Premedia, 2012, 439 s.

GRIFFIN, J.: On Human Rights. Oxford, Oxford University Press, 2008, 360 s.

LAZAR, J. (a kol.).: Občianske právo hmotné. Bratislava, IURIS LIBRI, spol. s.r.o., 2014, 698s.

LOCKE, J.: Dvě pojednání o vládě. Praha, Nakladatelství Československé akademie věd, 1965, 278 s.

MARX, K., ENGELS, F.: Manifest Komunistickej strany. Praha, Mladá fronta, 1962, 129 s.

NOVOSÁD, F., SMREKOVÁ, D. (ed.).: Dejiny sociálneho a politického myslenia. Bratislava, Kalligram, 2013, 797 s.

NOZICK, R.: Anarchie, stát a utopie. Praha, Academie, 2015, 379 s.

PIKETTY, T.: Kapitál v 21. století. Praha. Knižní klub (edícia Universum), 2015, 663 s.

PROUDHON, J-P.: Théorie de la propriété. Paríž, A. Lacroix, Verhoeckhoven § Ce Éditeurs, 1997, 127 s.

PŘIBÁŇ, J., HOLLÄNDER, P. (et al.): Právo a dobro v ústavní demokracii. Polemické a kritické úvahy. Praha, Sociologické nakladatelství (SLON), 2011, 270 s.

RANDOVÁ, A.: Cnost sobectví. Praha, Jiří Kinkor, 2017, 172 s.

RAVENTÓS, D.: Materiální podmínky svobody. Praha, Rubato (Eseje), 2015, 227 s.

ROUSSEAU, J-J.: O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, spol. s.r.o., 2010, 193 s.

ROVESNÝ, J. (a kol.): 25 let poté. Klaus, Pithart, Rychetský a Zeman v rozhovorech o společnosti a politice. Praha, Filosofia, 2014, 325 s.

SCRUTON, R.: Smysl konzervativismu. Praha, Torst, 1993, 293 s.

WALLERSTEIN, I. (a kol.): Má kapitalismus budoucnost?. Praha, Sociologické nakladatelství (SLON), 2016, 258 s.

ŽIŽEK, S.: Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška. Praha, Rybka Publishers,

2011, 247 s.

Internet

„An Economy for the 99%“ In. www.oxfam.org [online], [cit.2017-29-10].Dostupné na internete: < https://www.oxfam.org/sites/www.oxfam.org/files/ file_attachments/bp-economy-for-99-percent-160117-en.pdf>.

„Právo ako umenie dobra a spravodlivosti“ In. www.youtube.com[online], [cit.2017-29-10].Dostupné na internete: < https://www.youtube.com/ watch?v= e1omyTYL2yg>.

[1] ROUSSEAU, J-J.: O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, spol. s.r.o., 2010, s. 71. Z citovaného úryvku je zrejmé, že Rousseau mal pravdepodobne na mysli inštitút súkromného vlastníctva. Obdobným spôsobom bude pre účely tohto článku pojem vlastníctva/vlastníckeho práva stotožňovaný s inštitútom súkromného vlastníctva.

[2] LAZAR, J. (a kol.).: Občianske právo hmotné. Bratislava, IURIS LIBRI, spol. s.r.o., 2014, s. 460. Aj napriek zrejmému rozdielu medzi inštitútom vlastníctva (ako ekonomickej kategórie) a vlastníckeho práva (ako právnej kategórie) budú tieto pojmy ďalej v texte používané synonymicky.

[3] NOVOSÁD, F., SMREKOVÁ, D. (ed.).: Dejiny sociálneho a politického myslenia. Bratislava, Kalligram, 2013, s. 419.

[4] SCRUTON, R.: Smysl konzervativismu. Praha, Torst, 1993, s. 134.

[5] ARENDTOVÁ, H.: Vita activa. Praha, Oikoymenh, 2009, s. 139.

[6] Bližšie pozri: MARX, K., ENGELS, F.: Manifest Komunistickej strany. Praha, Mladá fronta, 1962, s. 59.

[7] COLOTKA, P., KÁČER, M., BERDISOVÁ, L.: Právna filozofia dvadsiateho storočia. Praha, Leges, 2016, s. 160.

[8] MARX, K., ENGELS, F.: Manifest Komunistickej strany. Praha, Mladá fronta, 1962, s. 63; Politika znárodňovania majetku sa po 2. svetovej vojne stala neoddeliteľnou súčasťou programu komunistických (socialistických) strán nielen v strednej Európe. V podmienkach Československej republiky po roku 1948 bol najvypuklejším dôsledkom opísanej politiky najmä kolektivizácia, resp. premena hospodárstva na kolektívne (prvá etapa 1945-1955, druhá etapa 1955-1960). Cieľom týchto snáh bolo vytvorenie beztriednej spoločnosti.

[9] PROUDHON, J-P.: Théorie de la propriété. Paríž, A. Lacroix, Verhoeckhoven § Ce Éditeurs, 1997, s. 25.

[10] Do popredia sa v tejto súvislosti dostáva téma tzv. vlastníckych titulov. Podľa Proudhona je jediným vlastníckym titulom (vlastná) práca, čím prichádzame k záveru, že vlastníctvo, podľa tejto filozofie, nemožno nadobúdať darovaním, či dedením.

[11] LOCKE, J.: Dvě pojednání o vládě. Praha, Nakladatelství Československé akademie věd ,1965, s. 152.

[12] NOVOSÁD, F., SMREKOVÁ, D. (ed.).: Dejiny sociálneho a politického myslenia. s. 691.

[13] Tamtiež; Jiří Přibáň k uvádzanému dopĺňa, že „…väčšina liberálnych filozofov od Johna Rawlsa až po Roberta Nozicka sa cez všetky možné rozdiely zhodnú na tom, že moderný štát nesmie presadzovať koncepciu dobra, ale vždy iba spravodlivosť v zmysle občianskej rovnosti a férového či slušného zaobchádzania so všetkými príslušníkmi politickej spoločnosti. Inými slovami, dobro je príliš silnou metafyzickou kategóriou, podľa ktorej sa síce riadime v našom vzťahu k Bohu alebo v predstavách o etickom živote, ale ktorú by sme práve preto mali radšej prenechať teológom alebo moralistom. Kvôli metafyzickej sile je totiž dobro ľahko politicky aj právne zneužiteľné a preto by sme ho mali z ríše práva a politiky vykázať.“ Citované z diela: PŘIBÁŇ, J., HOLLÄNDER, P. (et al.): Právo a dobro v ústavní demokracii. Polemické a kritické úvahy. Praha, Sociologické nakladatelství (SLON), 2011, s. 42-43.

[14] CICERO, M-T.: O povinnostech. Praha, Svoboda (Edičná rada – Antická knihovna), 1970, s. 118-121; rovnako zanietenou obhajkyňou tejto teórie bola aj kontroverzná filozofka Ayn Randová. Bližšie Pozri: RANDOVÁ, A.: Cnost sobectví. Praha, Jiří Kinkor, 2017, s. 92-101.

[15] SCRUTON, R.: Smysl konzervativismu. s. 141.

[16] Ústava Slovenskej republiky v čl. 20 ods. 1 uvádza, že „…každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“. Z pohľadu v texte položenej filozofickej otázky ani tu nie je zrejmé, či Slovenská republika vlastnícke právo „vytvára“ a následne chráni alebo chráni už prirodzene „vytvorené“ vlastnícke právo.

[17] PIKETTY, T.: Kapitál v 21. století. Praha. Knižní klub (edícia Universum), 2015, s. 634-635.

[18] Zaujímavé postrehy nielen od pamätníkov, ale aj tvorcov ekonomicko-právnych prostriedkov nevyhnutných k prechodu k liberálnej demokracii a kapitalizmu po roku 1989 uvádza táto publikácia: ROVESNÝ, J. (a kol.): 25 let poté. Klaus, Pithart, Rychetský a Zeman v rozhovorech o společnosti a politice. Praha, Filosofia, 2014, pozri najmä s. 17-34.

[19] FUKUYAMA, F.: Konec dějin a poslední člověk. Praha, Rybka Publishers, 2007, s. 362 – 370.

[20] V českom jazyku sa pre osoby, ktorých majetok krátko po nežnej (sametovej) revolúcii v roku 1989 rapídne narástol, vžilo označenie „sametoví miliardáři“.

[21] Pavel Holländer na tento paradox poukázal v rámci diskusie Nadácie Polis na tému „Právo ako umenie dobra a spravodlivosti“. Záznam uvádzanej diskusie možno zhliadnuť na: In. www.youtube.com [online], [cit.2017-29-10].Dostupné na internete: < https://www.youtube.com/ watch?v=e1OMyTYL2yg>.

[22] Na tomto mieste nemožno neuviesť citát Edwarda Gibbona, ktorý v knihe Úpadok a zánik Rímskej ríše poznamenáva, že „…väčšina zločinov narúšajúcich vnútorný mier spoločnosti pramení zo zábran, ktorými nevyhnutné, hoci nerovné zákony spútavajú chúťky ľudí tým, že hŕstke priznávajú právo vlastniť to, po čom toľkí túžia.“ Bližšie pozri: GIBBON, E.: Úpadok a zánik Rímskej ríše. Bratislava, Premedia, 2012, s. 37 – 38.

[23] Oxfam štúdiu s uvádzanými údajmi zverejnil v januári roku 2017. Predmetná štúdia je dostupná tu: In: www.oxfam.org [online], [cit.2017-29-10]. Dostupné na internete: < https://www.oxfam.org/sites/www.oxfam.org/files/file_attachments/bp-economy-for-99-percent-160117-en.pdf>.

[24] NOZICK, R.: Anarchie, stát a utopie. Praha, Academie, 2015, s. 180.

[25] ARENDTOVÁ, H.: Vita activa. s. 84.

[26] ARISTOTELES: Politika. Bratislava, Kalligram, 2009, s. 108.

[27] RAVENTÓS, D.: Materiální podmínky svobody. Praha, Rubato (Eseje), 2015, s. 55.

[28] GRIFFIN, J.: On Human Rights. Oxford, Oxford University Press, 2008, s. 45, 149.

[29] Tým by autori tejto práce radi vytvorili jasnú a zreteľnú hranicu medzi čoraz ostrejšie vystupujúcimi ľavicovými mysliteľmi, ktorí s rovnakým zápalom kritizujú súčasný spoločenský režim a ktorí zároveň prehliadajú nedostatky režimu minulého. S pomedzi najznámejších mysliteľov bližšie pozri: ŽIŽEK, S.: Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška. Praha, Rybka Publishers, 2011, 247 s.; O čosi serióznejšiu diskusiu sa nad krízou kapitalizmu snažila rozprúdiť pätica anglicky píšucich autorov v knihe: WALLERSTEIN, I. (a kol.): Má kapitalismus budoucnost?. Praha, Sociologické nakladatelství (SLON), 2016, 258 s.

[30] Na tomto mieste je dôležité upozorniť na tenkú hranicu medzi otázkou vlastníctva (vlastnenia majetku) ako nevyhnutného základu ľudskej dôstojnosti a otázkou vlastníctva za účelom (nadmerného) spotrebovávania tovaru. Na zhubný fenomén spotrebného spoločenstva upozorňoval už sociológ Zygmunt Bauman, ktorý uvádza, že „…s občanmi, ktorí sú zvyknutí hľadať spásu pred svojimi ťažkosťami a riešením svojich problémov na spotrebnom trhu, politika môže (alebo je motivovaná, tlačená a nakoniec nútená) pristupovať k svojim subjektom najskôr ako k spotrebiteľom a až vo vzdialenej druhej rade ako k občanom, spotrebiteľskú horlivosť brať ako občiansku ctnosť a spotrebiteľskú aktivitu ako naplnenie primárnej občianskej povinnosti.“ Citované z: BAUMAN, Z., BORDONI, C.: Stát v krizi. Olomouc, Broken Books, 2015, s. 194.